Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
-
Detský raj s rodičmi
-
Hry o život
-
Kráľovstvo
-
Pravěký svět Zdeňka Buriana - Kniha 1
-
To Hell and Back
-
Tractatus Logico-Philosophicus
-
Věk autoritářů
O mne
Knihomoľ.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tvorbu HR Gigera sa dá buď milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým. Jeho vízie nemôžu nikoho nechať chladným. Toto je takpovediac bilančná monografia, prezentujúca dielo HR Gigera vcelku, od začiatku až do konca a s erudovaným komentárom. Jediné mínus je pomerne malý formát knihy, takže detaily viacerých diel celkom nevyniknú. Dostupné však je aj vydanie vo väčšom formáte a tie najlepšie Gigerove diela sa pre veľké rozmery verne reprodukovať aj tak nedajú. Tie treba vidieť a precítiť naživo...
Tento komiks som čítal na pokračovanie ešte v jeho prvotnej podobe na stránkach časopisu ABC. Príbeh z prostredia československého odboja s presnými historickými reáliami ma vtiahol už ako tínedžera. Komiks sa však skončil tak akosi uprostred deja a jeho autori nabádali čitateľov, aby sa vyjadrili, či chcú ďalšie pokračovanie, prípadne ako by asi malo vyzerať. Čitateľská odozva zrejme nebola až taká veľká alebo boli v hre aj iné faktory, ale komiks na stránkach ABC už dokončený nebol. Preto ma veľmi potešilo, keď som po dlhých rokoch, už ako dospelý, objavil, že komiks s odstupom času a za pomoci nového kresliča dokončený predsa len bol. Trochu ma sklamalo, že oproti pôvodnému príbehu pribudlo iba málo strán, dej však bol logicky uzavretý a komiks v knižnej podobe dopĺňajú state o historickom pozadí niektorých postáv a takisto lietajúcich strojov, ktoré v príbehu hrajú takmer rovnako významnú úlohu ako živé postavy. V tých piatich hviezdičkách odo mňa je možno trochu nostalgie z mladosti, nepochybujem však, že príbeh Vrabca osloví aj nového čitateľa.
Chcete vedieť, prečo sa rybe Bibe päťdesiatdva z jej šesťdesiatich ôsmich zubov zlomilo a štyri sa ohli tak, že jej trčia von z papule ako vešiačiky? Ste zvedaví na naozajstnú podmorskú párty? A viete, ako skončia všetky hlbokomorské zvieratká, ktoré neujdú pred batyskafom s prírodovedcami na palube? Ak ste odpovedali kladne aspoň na jednu otázku, toto je tá správna kniha pre vás (a vašu ratolesť). Ručím za to, že vás príbeh ryby Biby a morského hada Rada pohltí tak, ako hltajú svoje obete hlbokomorské ryby t.j. úplne a vcelku.
Moja cesta k Melvillovej Bielej veľrybe viedla cez hudbu. Roky som počúval nemeckú doom-metalovú kapelu Ahab, ktorej názov priamo odkazuje na jednu z hlavných postáv Melvillovho diela. Každý z ich albumov je inšpirovaný konkrétnym literárnym dielom z námorného prostredia, preto nečudo, že svoj hudobný štýl sami onálepkovali ako „nautik funeral doom metal“. Hudobný prejav kapely Ahab mi priam tryská z duše; ich prvotnú inšpiráciu, Moby Dicka, som však dovtedy poznal iba zo stručných prerozprávaní. Nikdy sa mi príliš nežiadalo siahnuť po knihe z devätnásteho storočia o hone na veľrybu tak je Melvillovo veľdielo prezentované v detských antológiách „najväčších dobrodružných príbehov“. Bolo to asi pred desiatimi rokmi, keď som si povedal, že ak je Biela veľryba aspoň z desiatich percent taká dobrá ako hudba, ktorú inšpirovala, musí to byť neopakovateľné dielo. Napriek tomuto proto-záujmu som nebežal do knižnice ani do kníhkupectva a knihu si nepožičal ani nekúpil. Asi som čakal na ten správny moment. A ten prišiel, keď som raz pohľadom prečesával vystavené knihy na jednom z blšákov. Bola tam. Biela veľryba v tom klasickom „tatranskom“ slovenskom vydaní. Nevzal som ju však, iba som šiel ďalej s myšlienkou, že keď sa raz naozaj budem chcieť do veľryby začítať, nájdem ju predsa v každej knižnici. Nemusím tú knihu nutne vlastniť. Zo spätného pohľadu som sa nemohol viac mýliť. Odkráčal som, nič som nekúpil. Ale potom som sa strhol: ha, veď na tento moment predsa čakám! Niečo vo mne mi našepkalo, že ak sa po Moby Dicka nevrátim, už nikdy sa k Melvillovi nedostanem. Vrátil som sa. Majiteľa som sa spýtal na cestu. So zdvihnutým obočím a otázkou v hlase povedal: „Jedna päťdesiat“. Peniaze a kniha zmenili majiteľov. Zatiaľ čo pol druha eura pôvodného majiteľa nespasilo, mne sa s Bielou veľrybou stal pravý opak. A možno dobre vedel, čo robí, chcel posunúť ďalej ten literárny skvost a predal ho za tú smiešnu sumu. V každom prípade som sa do Bielej veľryby začítal ešte v ten večer. Nádhera. Duša mi spievala. Nečudo, že Ahab komponujú takú nádhernú hudbu; s takouto inšpiráciou to pre zručného hudobníka nemôže byť ťažké.
Dielo ponúka autentický psychologický ponor do duše mladej ženy, ktorá na nejaký čas odchádza z civilizácie a brodí sa bahnom vlastnej existencie, aby takpovediac v mystickom splynutí s prírodou našla cestu do vlastného vnútra. Ide o text plný lyriky, symbolov, drsných opisov a najmä silných myšlienok. Kniha síce prvýkrát vyšla pred takmer polstoročím, dnes je však so svojím posolstvom dôležitosti seba(s)poznania možno ešte aktuálnejšia, než kedykoľvek predtým.
Kapuściński vo svojich zápiskoch, poznámkach a postrehoch dokazuje kvality pozorovateľa malých i veľkých vecí, problémov každodenného života i štátnych prevratov. Boje o moc v druhej polovici dvadsiateho storočia, priamo nadväzujúce na prebiehajúcu dekolonizáciu, urobili z mnohých oblastí čierneho kontinentu peklo občianskych vojen. Nielen z týchto oblastí podáva Kapuściński sugestívne správy z prvej ruky. Hociktorá časť Afriky totiž predstavuje svet na hony vzdialený bežným predstavám Európana Kapuścińského eseje tak dokážu zaujať aj poučiť. Viaceré témy jednotlivých reportáží či esejí sú prezentované v širších súvislostiach. Kapuściński nás v stručnosti sprevádza dejinami vybraných oblastí čierneho kontinentu, ktorý navštevoval od konca päťdesiatych rokov minulého storočia. Dekolonizačné procesy, ich opis a dôsledky stoja v popredí viacerých reportáží. Autor na Varšavskej univerzite vyštudoval históriu, takže jeho zovšeobecňujúce tvrdenia majú hodnotu historika. Kapuściński vie jasne a s nadhľadom pomenovať podstatu toho, čo sa mu dialo pred očami, keď v navštívenej krajine práve zúrila občianska vojna. Boj o moc a boj o jedlo sú pritom navzájom zakliesnené a splývajú. Jedno je motívom toho druhého a naopak. V tomto ohľade nejde o výlučne africký fenomén. Treba dodať, že Afrika svoje dejiny nenapísala. Napísala ich Európa. Tie skutočné africké dejiny sa totiž nepíšu, ale rozprávajú. Ako dlho trvajú? Kam až siahajú?
Je to silná kniha. Napriek zaradeniu jej slovenského prekladu do edície Prekliatych reportérov vydavateľstva Absynt je ťažké Zinkových chlapcov zaškatuľkovať do žánru reportáže. Nejde o čistokrvnú reportáž, nie je to faktografická kniha ani beletria. V istom zmysle by sa dala považovať za postmoderné dielo, paradoxne napísané ešte predtým, než sa postmoderna ako taká naplno rozvinula. Na rozdiel od väčšiny postmoderných diel však Zinkoví chlapci nie sú fikciou, ale svedectvom. Sú netradičnou zmesou výpovedí množstva jednotlivcov, ktoré spolu s úvodnými denníkovými zápiskami autorky tvoria plastickú koláž reality videnej z desiatok rôznych perspektív. Je to však autorka knihy, ktorá dala tejto koláži výslednú formu a zaslúži si autorstvo výsledného diela. To sa začína strohými a údernými zápiskami samotnej autorky a väčšia časť z nich by sa mohla týkať akéhokoľvek vojenského konfliktu. Nechýba im však istá dávka poézie, ktorá z nich robí jedinečnú výpoveď autorky. Po niekoľkých stranách sa končia, aby nechali priestor matkám, manželkám, zdravotným sestrám a samozrejme samotným vojakom. Jednotlivé výpovede sa zdajú byť zoskupené náhodne a rámcujú ich telefonáty afganského veterána Svetlane Alexijevič počas troch dní. Autorka nás možno nabáda rozdeliť si čítanie textu na práve tri dni, nie viac, ani menej. Tri dni sú tak akurát na prečítanie a zamyslenie sa nad prečítaným, nehovoriac o symbole trojky ako o jednom z čísel plnosti. Zinkoví chlapci ako celok sú vskutku plnou výpoveďou.
Prečítal som už viac kníh zameraných na rozvoj vzťahov, sebapoznanie a budovanie vlastnej hodnoty. Táto sa mi páčila najviac. Na rozdiel od mnohých titulov, ktoré majú hierarchizovanú štruktúru a pripomínajú učebnice, je táto iná. Je napísaná formou osobného rozhovoru, ktorý plynie úplne prirodzene. Navyše nepoužíva technický jazyk a ak je použitý odbornejší termín, je vysvetlený hneď na mieste tak, aby nenarušil plynulý tok rozhovoru. Kniha je rozdelená na viacero ucelených tém, ktoré sa dajú čítať aj samostatne. Zároveň sú témy usporiadané logicky a prirodzene; postupne sa prehlbujú a nadväzujú na seba. Pri čítaní knihy sa mi mnohé z vlastného prežívania vyjasnilo. A zároveň viem, že sa ku knihe budem vracať. Rád si do kníh píšem a zvýrazňujem zaujímavé myšlienky. Ale do tejto som čarbať vôbec nemusel. Otázky vytlačené hrubým písmom a výber nosných myšlienok na celofarebných stranách, ktorými je kniha popretkávaná, mi takmer plne nahradili môj spôsob práce s textom. Vrelo odporúčam!
