Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Mladý, zasnený knihomoľ, nadšenec jazykov a histórie s knihou v ruke a hlavou v oblakoch.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pod konármi udaly nigérijskej autorky Chinelo Okparanta je zrkadlom spoločnosti, nielen tej nigérijskej, ale celej. Aj tej našej, na prvý pohľad vyspelej. Ale pod povrchom nie úplne takej vyspelej. Autorka famózne vykresľuje v diele dve línie hľadania identity mladej Ijeomy a hľadania národnej identity vojnou zmietanej Nigérie. A nielen vojnou, ale aj predsudkami bičovanej a heteronormatívnymi vzorcami zviazanej nedospelej postkoloniálnej spoločnosti. Pod konármi udaly má všetko, čo sa na neforemne revolučný priam až aktivistický román patrí zmietanie sa v obavách pri hľadaní vlastnej sexuálnej identity, neisté objavovanie svojej etnicity, skúmanie svojej národnej a náboženskej príslušnosti popri putovaní za svojim vlastným ja. Okparanta sa týmto môže zaradiť medzi vynikajúcu skupinu postkoloniálnych afrických feministiek, ako Chimamanda alebo ich predchodkyne z druhej feministickej vlny, ako Audre Lorde, bell hooks či Alice Walker, ktoré podobne ako mnohé iné výrazné osobnosti feministických kruhov nastolujú myšlienku odporu chápania ženského tela ako prostriedku na splnenie mužskej túžby po pokračovaní rodovej línie či uspokojenia svojich nadradených sexuálnych túžob a samotnej inštrumentalizácie ženskej sexuálnej identity. Príbeh o Ijeomy búra mýty o tom, že ženská sexualita je podradená tej mužskej, že ženská sexualita musí splniť úlohu zachovania rodu aj napriek svojej vôli. Okparanta stavia ženskú hodnotu nad rodovopodmienenú hierarchickú štruktúru, stavia ju nad heteronormatívne vzorce nigeríjskej spoločnosti, stavia ju na vrchol svojej vlastnej jedinečnosti.
Okrem iného vyzdvihuje jedinečnosť našich rozhodnutí a zamýšľa sa nad tým “… ako často nás život vedie určitou cestou. Že možno ani tak nezáleží na tom, či je dlhá či krátka, podstatné je, aby sme sa nakoniec dostali tam, kam potrebujeme.” Pomyselnú čerešničku na torte dodáva knihe fenomenálny doslov Dobroty Pucherovej a oku lahodiaci preklad Alexandry Strelkovej.
Okparanto sa podarilo v Pod konármi udaly oslavovať rozmanitosť, toleranciu a lásku, a načrtnúť, že práve týmito esenciami spoločnosti je môžné pretrhnúť spráchnivené štruktúry poprepletané náboženskými, etnickými a politickými vzorcami brániacim slobode a inakosti výjsť na povrch.
Stroutovej počin "Moje meno je Lucy Bartonová" je taká nenápadná psychologická sonda vzťahov - najmä rodinných. O tom, ako sa počas života snažíme zbaviť niektorých, mnohokrát, toxických pút, niektorých sa zbavíme, no niektorých sa nedokážeme zbaviť. A pritom je to všetko dokonalo emocionálne. Nie príliš, tak prijemne, nerušivo, aby vás to nerozrušilo, ale iba ticho upokojovalo. Ale aj o tom, že niekedy sú niektoré putá trpké, večne boľavé a že sa s nimi už asi nedá príliš veľa robiť. Občas sa nad týmito vzorcami musíte zamyslieť, premýšľať nad nimi, vyhodnotiť ich a vstrebať ich. A to je na tom to najkrajšie.
Stroutová mi príde v určitých miestach ako Ferrante. Podáte jej ruku a ona vás chytí. Potiahne. Pohltí. Úplne pohltí - ale v dobrom slova zmysle pohltí a zrazu sa len ocitnete v dejovej línii, nie ako čitateľ či čitateľka, ale ako jej súčasť.
Nedá sa však nespomenúť famózny preklad Lucie Halovej, ktorá umožnila to, že vaše oko sa nezastaví. Lieta po tečúcom texte a hltá každé jedno slovo, súvetie a občas aj celé vetné konštrukcie. Jednoducho a s radosťou.
Text od Duša Martinčoka Niekto sa nájde je ako roztvorená náruč milujúcej osoby, ktorá je ochotná kedykoľvek privinúť a pohladiť čitateľský apetít. Je ako jarný dážď, ktorý padá, a pritom vás robí šťastnými - pretože je jemný, citlivý a dvíha vam kútiky úst.
Niekto sa nájde je príjemný text, ktorý sa číta s neuveriteľnou ľahkosťou, je to ten typ textu, ktorý vás nepustí, keď sa ho rozhodnete zavrieť a je to ten typ textu, ktorý vás vnára, najskôr mierne, potom hlbšie a nakoniec sa úplne ocitnete v hlbinách. V hlbinách príbehu. Milého príbehu. Milého príbehu, v ktorom láska, porozumenie a neha nepoznajú rozdiely medzi ľuďmi, a zároveň sú tými najlepšími susedmi.
Dom na azúrovom pobreží je presne ten typ príbehu, po ktorom siahnete, keď chcete mať vo svojom živote viac dobra, viac lásky, nehy či farby. Je to ten typ príbehu, ktorý zhltnete po náročnejšom období, ten typ príbehu, ktorý vám pohladí dušu, poteší vás a ukáže vám, koľko ešte lásky je vo svete. Okrem toho, toto je studňa krásnych myšlienok, tvrdení, názorov, o tom, že odlišnosť nie je niečo, čo nás nerozdeľuje, ale spája - pretože každý sme jedinečný, a to je tá esencia, ktorou dokážeme jeden druhého obohatiť!
O Elene a jej umení pera som dlho počúval, no len nedávno som sa rozhodol presvedčiť sa o tom na vlastnej koži. A, môžem povedať, že je to knihomoľská lahôdka. Jazyk, vetné štruktúry, charakteristiky postáv, rozpracovanie psychológie postáv a ich vnímania, citové puto a jedinečný vzťah dvoch priateliek robia z tohto diela jednoznačne "majsterštuk"!
A, samozrejme, nedovolím si opomenúť opäť raz fenomenálny preklad Ivany Dobrakovovej!
