Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Aktuálne recenzujem, "oprašujem" a revidujem po veľmi dlhej dobe svoju knižnicu.
Obľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Kniha, ktorá rozoberá právo na rozhodnutie či zomrieť alebo žiť. Takmer dospelý Adam, ovplyvnený zmýšľaním svojej sekty a rodičov, je viac menej rozhodnutý. Ale je naozaj všetko čierne a biele? Sudkyňa Fiona Meyerová musí zvážiť všetky možnosti za a proti. Na pomyselnú váhu spravodlivosti položiť to dobré aj zlé. Rozhodovanie v tomto prípade nebude vôbec ľahké. Chlapcovi je nutné podať transfúziu a čas je v tomto procese nepriateľom. Od začiatku knihy sa prelína aj príbeh samotnej sudkyne a jej súkromný život. Je vzťah balansuje nad priepasťou a skok nedospelého mladíka v ústrety smrti sa javí ako neodvrátiteľný. Dva príbehy, ktoré sa spoja. Od začiatku kniha ponúka otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá. Postaviť právo na život ako bezpodmienečnú dogmu súdneho systému alebo voľbu slobodného rozhodnutia odmietnutia liečby, v kontexte prijatia obligatórnych podmienok určených sektou. Kniha sa nečíta ťažko. Téma je zložitejšia, avšak použitý jazyk je zrozumiteľný a určite je prínosom pri zodpovedaní otázky práva na život.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Čierny merkurit je dôstojným pokračovaním Prašiny. Osudom dvojky je však ukázať, že je rovnako dobrá, ak nie aj lepšia, ako jednotka. Dvojicu kamarátov, En a Jirku, zavedie dej do štvrti Krchleby, ktorá je ešte tajomnejšia, ako samotná Prašina. Na mieste kde zastal čas a jedine búrkový blesk je elektrinou, ktorá v Prašine funguje spoľahlivo. Geniálny zabudnutý vynálezca, Hanuš Nápravník, však zanecháva odtlačky svojich činov aj v 21. storočí. Aj tých dobrých, ale aj tých ťažšie napraviteľných. Začne sa honba, za čiernym merkuritom. Hľadajú ho všetci a v skutočnosti nikto nevie, čo čierny merkurit, opradený tajomnom, naozaj je. Kamaráti budú musieť bojovať o svoju pravdu, ale aj o dôveru medzi nimi, ktorá sa začína rozpadávať. Kto je Melichar, kto je Jáchym a čo má so všetkým spoločné vynálezcov učeň Prokop Steiner? Na Prašine, však je pokojná atmosféra len zdanlivá. Ticho, ale všetci vás pozorujú. A opäť unikať pred prenasledovateľmi a ukryť sa na Prašine dokáže len ten, kto tam bol alebo rodený Prašinčan. Všetko je najprv zamotané, avšak na konci rozuzlené.
Vojtěch Matocha a Karel Osoha nás opäť zavedú do sveta moderných post-foglarovských „stínadel.“ Kniha Vás veľmi rýchlo vtiahne do deja a tí čo čítali jednotku, pokračujú plynule ďalej v Krchlebskom dobrodružstve. Noir atmosféra, podrhnutá ilustráciami, je ušitá presne na tento typ knihy. Jazyk autora je zrozumiteľný pre násťročných, ale určite po ňom siahnu je dospeláci, odrastení tromi pátračmi a „rychlími šípmi.“
Ako sa vysporiadať zo životom v cudzine, najmä s predsudkami a náturou helvétskej mentality. Jedna strana nerozumie druhej a vzájomné sebaspoznávanie prináša úskalia a paradoxy, na ktoré našinec nie je zvyknutý. Bezprostrednosť, úprimnosť rozhovorov a každodenných pozdravov sa občas stretávajú s nepochopením. Rande, pri ktorom mužský náprotivok, šepká svojej milej, že mu už môže vrátiť peniaze za nápoj sa javí absurdné. Cesta medzi emigrantskou povahou a švajčiarskym naturalizmom je tŕnistá, avšak nie neuskutočniteľná. A autorka si našla na to svoj spôsob realizácie. Asi je zrejmé, že nová domovina sa správa voči autorke ako „veľký podnik“ a tak je aj vo svojom vnútri vedený. S minimálnymi rodinnými väzbami a viac tými ekonomickými. Kniha je popretkávaná súčasnejšími príbehmi ľudí, ktorí prišli hľadať do konfederácie nový domov. Takí, ktorí vidia príležitosť majú veľké očakávania od „priamej demokracie“ a štátu, ktorý sa stará o ľudské práva svetoobčanov. Všetci však nie sú v krajine vítaní a nie každému, zdravému či chorému, sa podarí do krajiny vstúpiť. Tendenciou knihy však nie je zľahčovať všetky situácie, ale poukázať na pohnuté osudy ľudí žiadajúcich o zaradenie do švajčiarskeho spôsobu života. To autorka plne zužitkovala v úlohe tlmočníčky a svoje bohaté skúsenosti skvele preniesla aj do tejto knižky.
Je tu pokračovanie skvelej knihy od Ondreja Sokola, na ktoré som sa veľmi tešil. Spravil to, čo sám nečakal a vrátil sa do jamy levovej a opäť v Nórsku vozí Nórov a „inostrancov“ z rôznych kútov sveta po nevyspytateľných nórskych cestách. S nonšalantnosťou písaný cestopis ľudských karikatúr a prostredia, ktoré občas pripomína kocúrkovo. Absurdistan v severskom štýle nemá v niektorých situáciách ďaleko od toho nášho slovenského. Páči sa mi jeho sarkastický humor a nadhľad nad vecou. Verte, že hybridy v snežnej krajine, asi nebudú to pravé orechové, verejné peniaze sa pri tendroch „radostne“ míňajú aj v takej krajine akou je Nórsko. Už chápem infarktové stavy vodičov hromadnej dopravy z prevážaného substrátu, planktónu a zakomplexovaných jednotlivcov, ktorí na duševnom zdraví vodičov zanechajú stopy ako v snehu na neudržiavanej komunikácií z Tr?msa. Veselé príhody a neopakovateľné prirovnania, padajúce na hlavy knižných postavičiek, sú čerešničkou na torte. Možno vyznie, že humor je miestami preexponovaný, nie je to tak. Koho chytí táto nórska odysea za srdce, toho už nepustí. Verím, že toto nebude posledný počin z prostredia „autobusárskeho undergroundu“ a autor nás ešte povozí nórskou cestou-necestou aj v treťom pokračovaní.
