Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Séria Texting síce neprináša nejaké extra originálne zápletky či veľké zvraty, no dokáže ma vždy rozosmiať a zlepšiť náladu. Ešte mi daj šancu je ďalšia nenáročná, vtipná oddychovka, pri ktorej som na chvíľu vypla a zhltla ju v priebehu pár hodín. Všetky knihy sa mi čítali ľahko a rýchlo, a to nielen kvôli autorkinmu vtipnému štýlu, ale aj kvôli mnohým pasážam písaným formou textových správ (aj keď v tejto časti ich bolo o niečo menej ako v tých predchádzajúcich).
Štvrtý diel série Texting je vlastne príbeh o druhej šanci pre bývalých kamarátov Denver a Sheparda. Spoznali sa pred 6 rokmi, a hoci sa nikdy nestretli, iba si písali, dokázali sa medzi nimi vytvoriť silné city. Keď sa konečne stretli tvárou v tvár... všetko sa pokazilo. Teraz na seba opäť narazili a Shepard je ochotný urobiť čokoľvek, aby odčinil svoje chyby a dokázal Denver, že si zaslúži druhú šancu.
Obaja sa už mihli aj v predchádzajúcich častiach, keďže Shepard je brat Zacha (hlavného hrdinu prvej časti) a Denvert je zasa sestra Monty (hlavnej hrdinky tretej časti). Som rada, že sa v príbehu objavilo viacero známych tvárí a mohli sme sa dozvedieť, ako sa im darí.
Shepard sa nám v jednotke nepredstavil zrovna v najlepšom svetle a mnohé čitateľky naňho mali ťažké srdce (pravdupovediac, ja tiež). Teraz sme ho však mali možnosť lepšie spoznať, dozvedieť sa o jeho pocitoch a... to, čo urobil bolo hlúpe, o tom žiadne pochyby, ale poučil sa a snažil sa, aby sa stal lepším človekom, takže si myslím, že si zaslúžil druhú šancu.
Denver bola sympaťáčka, páčilo sa mi na nej, že mala podrezaný jazyk a zmysel pre humor. So Shepardom sa dobre dopĺňali, užívala som si to ich neustále doberanie a podpichovanie, často som mala na tvári hlúpy úsmev. Som rada, že sme tu mali aj zopár návratov do minulosti a mohli sme sledovať, ako sa postupne budoval ich vzťah. Samozrejme, nechýbal ani rozkošný domáci maznáčik, bez toho si už tieto knihy ani neviem predstaviť.
Celý čas som čakala, kedy sa konečne dozvieme celú pravdu o tom, čo sa vlastne medzi nimi stalo, prečo sa rozhádali, a keď to prišlo... trochu som bola sklamaná, že ide o takú "prkotinu" (áno, rozumiem, že človek, ktorý niečo podobné zažije, to za hlúposť nepovažuje, ale stačilo by trochu komunikácie a všetko sa mohlo vyriešiť a oni dvaja by si tak neublížili), asi som čakala, že to bude viac zamotané).
To je moja najväčšia výhrada v príbehu, ale inak som bola spokojná. Človek si občas potrebuje prečítať niečo nenáročné, pri čom si oddýchne, a to tieto knihy výborne spĺňajú.
Jennifer Probst patrí k pomerne obľúbeným autorkám a už jej u nás niekoľko kníh vyšlo, ale ja som sa doposiaľ k žiadnej z nich nedostala. Začiatok niečoho dobrého bola pre mňa príjemná romantická oddychovka, ktoré sa odohrávala v krásnom prostredí farmy a koní.
Musím sa priznať, že Mia mi do začiatku nebola vôbec sympatická. Pôsobila na mňa ako Mestská snobka, ktorá sa nad ostatnými vyvyšovala, nič jej nebolo dobré, nad všetkým ohŕňala nos a podobne. Postupne si však na život na vidieku zvykla, objavila jeho krásy, ochutnala miestne špeciality, našla si kamarátov, prestala sa báť zvierat a hneď mi bola sympatickejšia. Tiež oceňujem jej snahu pomôcť miestnym malým podnikateľom.
Ethan bol síce dosť uzavretý a celkom uhundraný, ale sadol mi lepšie ako Mia. Čakala som, že jeho minulosť a zranenie sa bude v príbehu viac rozoberať, podľa mňa tomu mohla autorka venovať trochu viac času. Obdivujem jeho schopnosť porozumieť koňom, nie náhodou ho volali "zaklínač koní".
Pri Chloe som si myslela, že pôjde o typickú rebelujúcu teenagerku, ktorá mi bude liezť na nervy, ale milo ma prekvapila. Už od začiatku sa nebála chytiť roboty, snažila sa, sekala dobrotu a bolo vidieť, že práca s koňmi ju naozaj napĺňala. Niekedy mi jej bolo ľúto, najmä keď nedokázala nájsť spoločnú reč s otcom, hoci sa mali veľmi radi.
Ethanove sestry a ostatní obyvatelia malého mestečka mi boli sympatickí, dodávali príbehu takú príjemnú, priateľskú atmosféru. Zvieratá na farme boli rozkošné, najmä Hei Hei, ten mi neraz vyčaroval úsmev na tvári.
Romantická linka bola "od nepriateľstva k láske". Prvé stretnutie Ethana a Mie nedopadlo zrovna najlepšie a zo začiatku po sebe len štekali. Až keď spolu strávili viac času, dokázali spoznať svoju pravú tvár a nájsť spoločnú reč. Nekonala sa tu žiadna veľká dráma, ale nejak mi to nevadilo.
Keďže som nečítala iné knihy od autorky, nemám s čím porovnávať, ale za seba môžem povedať, že sa mi príbeh páčil a jeho čítanie som si užila. Keďže ide o prvý diel série, dúfam, že sa dočkáme prekladu aj tých zvyšných.
Romantika zo športového prostredia? Hokejisti? New Adult? Tak to je kombinácia presne pre mňa, preto som sa na túto knihu dosť tešila. Musím sa však priznať, že som sa pri jej čítaní cítila ako na horskej dráhe. Prešla som si viacerými fázami.
Začala som príbeh čítať a bola som úplne nadšená. Potom sa Wafley a Sirius dali dokopy a moje nadšenie trochu opadlo. Viem, že sa poznali už od detstva a na strednej spolu istý čas chodili, no mala som pocit, akoby mi určitá časť príbehu chýbala, akoby som knihu začala čítať od štvrťky. Potrebovala by som tam aspoň pár flashbackov do minulosti, aby to na mňa nepôsobilo všetko tak rýchlo.
Obe hlavné postavy mi boli v podstate sympatické. Wafley bola milé, dobrosrdečné, láskavé mladé dievča, páčil sa mi jej blízky vzťah s mamou i roztomilá malá sestrička. Sirius bol zasa vtipný a šarmantný mladý muž, okolo ktorého bolo dosť tajomstiev. Užívala som si to ich neustále doberanie so spoluhráčmi a kamarátmi, pri tom som sa dobre bavila. Ich vzťah bol rozkošný, často som sa nad nimi prihlúplo usmievala. Takto som ich zo začiatku vnímala.
Potom však stačila nejaká hlúposť a žiarlivosť im obom zatemnila mozog. Často som nechápala, čo im sadlo na nos a prečo robia „z komára somára“. Keď sa jeden ukľudnil, začal vyvádzať ten druhý...a toto sa opakovalo hneď niekoľkokrát. Miestami som mala chuť trhať si od frustrácie vlasy. Niekedy by som na nich najradšej nakričala, nech zbytočne nehľadajú problém tam, kde žiaden nie je.
Posledných niekoľko kapitol som si zasa naplno užívala. Objavila sa „akčnejšia“ zápletka, začali sa rozmotávať tajomstvá, niektoré veci sa, naopak, skomplikovali...toto ma veľmi bavilo a zároveň to opäť zvýšilo moje hodnotenie príbehu.
Chválim autorku za výber netradičných mien (aspoň podľa mňa vybrala veľa takých mien, s ktorými sa nestretávam v každom druhom príbehu). Rovnako chválim aj popis zahraničného prostredia, prišlo mi to dosť autentické. Páčil sa mi aj jej štýl, príbeh sa mi čítal naozaj dobre.
Záver ma úplne dostal. Takto sa neukončuje kniha a už vôbec nie v tom prípade, keď nemám po ruke pokračovanie. Ako mám teraz vydržať čakať do jeho vydania (a pevne dúfam, že sa ho dočkáme, inak by ma asi porazilo)?
Keď to všetko zhrniem, počas čítania sa u mňa vystriedalo veľké množstvo emócií, od radosti, smútku, hnevu, frustrácie, bolesti, nadšenia i sklamania, a hoci mi niektoré veci úplne nesadli, celkovo môžem povedať, že sa mi príbeh páčil.
Musím sa priznať, že pôvodne som si myslela, že túto knihu napísala nejaká zahraničná autorka. Až keď sa mi dostala do rúk, zistila som, že ide o slovenskú autorku, čo ma celkom prekvapilo, ale zároveň aj potešilo. Rada spoznávam naše nové autorky.
Hlavne sa nezamiluj je taká nenáročná romantická oddychovka, ktorú som prečítala v priebehu pár hodín. Písmená sú pomerne veľké, sadol mi aj autorkin štýl, takže mi stránky rýchlo ubiehali pod rukami.
Anne sa v posledných mesiacoch obrátil život hore nohami – manžel si našiel inú ženu, čakajú spolu dieťa, chce sa rozviesť a ešte aj prišla o zamestnanie v jeho firme. Od tohto zistenia sa len utápa v sebaľútosti. Jej najlepšia kamarátka sa už na to nedokáže pozerať, preto sa rozhodne Anne požičať svoju chatu v rakúskych Alpách, aby na chvíľu zmenila prostredie a prišla na iné myšlienky. Anna bola sympatická postava, priateľská, skromná, inteligentná, s veľkou vášňou pre hudbu. Najskôr síce bola dosť ustráchaná, ale potom dokázala, že si nenechá od nikoho skákať po hlave. Trochu som sa bála, aké budú jej deti (najmä po prvom telefonáte s dcérou), ale postupne sa ukázalo, že majú mamu veľmi radi a chcú, aby bola šťastná.
Thomas, tak to už bol iný prípad. Od prvého stretnutia sa k Anne správal ako hulvát a robil jej zo života peklo (a ja som sa vždy potešila, keď mu to všetko pekne vrátila a jemu zamrzol úsmev na tvári). Viem, že pred pár rokmi sa dosť popálil a od vtedy má problém dôverovať ženám, ale niekedy to bol už naozaj extrém. Nepáčilo sa mi najmä jeho rýchle odcudzovanie cudzích ľudí, o ktorých nič nevedel (predovšetkým to, ako niekoho po pár sekundách hneď označil za šľapku/gigola, vtedy by som ho najradšej prefackala). Bol dosť uzavretý, v podstate sme o ňom vedeli len veci, ktoré o ňom prezradili iní. Stále sa neviem rozhodnúť, čo si mám o ňom myslieť, pretože mal aj svetlé momenty, no zároveň si to u mňa niekoľkokrát pokazil. Keby som bola Annou, nenechala by som mu to všetko tak ľahko prepiecť, nechala by som ho, nech sa viac snaží. Miestami mi jej bolo veľmi ľúto, mala srdce na dlani a netajila sa svojimi citmi, no Thomas ju viackrát ranil (aj keď nie vždy to urobil schválne)
Obľúbila som si aj vedľajšie postavy. Thomasov syn Michael mi niekedy pripadal viac rozumnejší ako jeho otec, bol to naozaj inteligentný mladý muž. Franz a Inge boli úplne skvelý manželský pár, páčilo sa mi to ich neustále doberanie a to, ako sa starali o Annu (a tiež aj ich dohadzovačské schopnosti, teda najmä Inge). Tieto postavy a krásne prostredie rakúskych Álp, prírody, malého mestečka dodávali príbehu príjemnú atmosféru.
Bolo tu pár detailov, ktoré mi úplne nesadli. V niektorých momentoch sa mi zdalo, že všetko sa deje príliš rýchlo (napríklad zamilovanosť Anny, záver knihy a podobne). Niektorým veciam by som jednoducho dopriala viac času. Z epilógu mám pocit, akoby nás autorka navnadila na možné (voľné) pokračovanie príbehu o inej dvojici, ktorú sme tu stretli. Neskôr uvidíme, či sa toto moje „podozrenie“ naplní.
Bridgertonovcov som si veľmi obľúbila, je to úžasná rodina. Jej členovia si síce nenechajú ujsť žiadnu možnosť, aby sa mohli navzájom doberať, prípadne jeden druhému niečo vyparatiť, ale zároveň sú tu vždy jeden pre druhého, pomáhajú si, podporujú sa. Je medzi nimi cítiť obrovská láska. Túto rodinu si jednoducho nejde nezamilovať, preto som rada, že som sa k nej mohla ešte raz vrátiť.
Deviata kniha obsahuje bonusový epilóg ku všetkým predchádzajúcim príbehom plus krátky príbeh o mame Violet. Na ten som sa tešila asi najviac, keďže Violet patrí k mojim najobľúbenejším postavám (hoci, musím sa priznať, že najskôr som sa bála, že to bude jedna z tých matiek, ktorá sa jednoducho potrebuje starať do života svojich detí a nedá im dýchať, no už čoskoro sa ukázalo, že je to milujúca matka, ktorej ide o šťastie detí a podporí ich za všetkých okolností). Zároveň som sa ho tak trochu bála, keďže všetci vieme, ako dopadol vzťah s jej manželom a vedela som, že to bude také horkosladké čítanie.
V tejto bonusovej knihe sa čitatelia napríklad dozvedia, či Hyacinth našla šperky, po ktorých tak dlho pátrala, či si Simon prečítal listy od otca, ako zareagovala Eloise na tajomstvo Penelope, čo bolo s niektorými vedľajšími postavami a podobne.
Mne sa najviac páčil epilóg k príbehu Anthonyho a Kate, počas jeho čítania som sa celý čas smiala. Najemotívnejšie pre mňa boli epilógy k príbehom Francescy a Michaela a Gregoryho a Lucy. Niektoré epilógy sa odohrávajú pomerne krátko po ukončení pôvodných postáv, pri iných je zasa väčší časový rozostup. Som rada, že sme sa dozvedeli, ako sa im darí aj po rokoch.
Je mi smutno, že teraz sa už musím s týmito postavami naozaj rozlúčiť, veľmi mi prirástli k srdcu. Celá séria sa stala mojou „závislosťou“, väčšinu kníh som zhtla na jedno posedenie, keďže autorka má príjemný štýl a nebola tu núdza ani o humor.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Možno je to v nás je pomerne krátky príbeh (cca 260 strán), no zaoberá sa viacerými závažnými témami ako strata blízkeho človeka, telesné postihnutie, alkoholizmus, rodinné problémy, nízke sebavedomie, sebaláska, hľadanie seba samého a podobne.
V jednu zasneženú noc sa v múzeu Thomasa Edisona stretnú dvaja teenageri. Tegan je tiché dievča, ktoré na seba nerado putá pozornosť, čo sa jej však veľmi nedarí, pretože v okolí ju poznajú ako "dievča s tou rukou". Mac, naopak, patrí k obľúbencom školy, má veľa kamarátov a je úspešný futbalista. Každý do múzea zavítal z iného dôvodu, no ani jednému sa nechce ísť domov, preto sa rozhodnú, že tam spoločne zostanú cez noc. Poznajú sa už zo školy, no prehodili spolu len pár slov. Stačí len pár hodín strávených v priestore malého múzea a dozvedia sa o sebe veci, ktoré nechceli nikdy nikomu prezradiť.
Okolo oboch bolo zo začiatku veľa tajomstiev. Nevieme, čo sa im presne stalo, čo ich donútilo odísť z domu. Až postupne získavame určité útržky z predchádzajúcich hodín a dávame si dokopy všetky udalosti.
Tegan sa takmer celý svoj život trápila kvôli svoje ruke (narodila sa len s dvoma prstami, čo dosť poznačilo jej sebavedomie). Pred pár rokmi však jej život zasiahla ďalšia katastrofa a od vtedy len "prežíva". S mamou sa o tom veľmi nebavia, kamarátky jej zasa nerozumejú. Aj keď sa navonok tvári, že je v poriadku, jej blízki túto masku dávno prekukli. Má však jedno tajomstvo, o ktorom nikto netuší a ktoré ju ťaží na srdci. Tegan som v určitých veciach rozumela (tiež mám určité postihnutie, takže chápem, čím si prechádzala), no s mnohými jej rozhodnutiami som sa nevedela stotožniť. Človek je často zaslepený vlastnou pravdou, až si neuvedomuje, čo všetko má priamo pod nosom.
Na prvý pohľad sa zdá, že Mac má dokonalý život, ale nie je to pravda. Otec je alkoholik, s mamou sa hádajú, brat odišiel študovať, a tak je na všetky starosti sám. Zo všetkého je už dosť unavený, tak sa rozhodne aspoň na pár hodín zmeniť vzduch a nemyslieť na problémy, ktoré ho čakajú doma. Priznávam, že Mac mi bol viac sympatický.
V príbehu bolo viacero, povedala by som až filozofických myšlienok na zamyslenie. To sa mi na príbehu páčilo, rovnako ako fakty o Edisonovi, tie boli zaujímavé a niečo nové som sa dozvedela. Celkovo som však v príbehu postrádala niečo, čo by ma nadchlo, čo by ma primälo viac si užívať príbeh. Príbeh nebol zlý, to nemôžem povedať, ale bol to pre mňa taký priemer - nenadchne, ani neurazí.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Musím sa priznať, že pôvodne som sa na tento príbeh nechystala, no nakoniec som rada, že som si ho prečítala, pretože to bol naozaj krásny príbeh o zakázanej láske inšpirovaný skutočným životom.
Mladá slúžka Aňa mala ešte len 16 rokov a bolo to aj cítiť, najmä v jej nevinnosti a naivite. Vo svojej práci to nemala vôbec jednoduché, musela sa vyrovnať s mnohými intrigami ostatného služobníctva a s krutým zaobchádzaním. To, že sa k nej takto zle správali cudzí ľudia, bola jedna vec, ale to, že sa k nej podobne správal aj vlastný brat a chcel ju využiť vo svoj vlastný prospech...to som len ťažko rozdychávala. Napriek všetkému, čo jej spravil, to s ním nevzdávala a neustále sa mu snažila pomôcť. Za pár mesiacov si prešla mnohými náročnými situáciami a mne jej bolo nesmierne ľúto. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a Aňa sa vďaka tomu stala silnejšou.
Gróf Jonas mi bol tiež od začiatku sympatický, páčilo sa mi, že si nepotrpel na svoj titul a bol úplne iný ako jeho rodičia, správal sa úctivo ku všetkým ľuďom, bez ohľadu na ich postavenie alebo majetok. Celkom ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že má 36 rokov, nejak som čakala, že bude dvadsiatnik (ale dvadsaťročný vekový rozdiel mi vôbec nevadil).
Romantická linka bola skvelá. Mali sme tu zakázanú lásku, na ktorú ešte k tomu čakalo množstvo problémov - Jonasa chceli rodičia oženiť so ženou z bohatej rodiny, aby vyriešili vlastné finančné problémy; neustále skrývanie, intrigy zo všetkých strán (často som mala chuť od nervov knihu zahodiť niekam poriadne ďaleko)... jednoducho som sa ani chvíľu nenudila. Nechýbali rozkošné ani pikantné momenty. Jonasovi a Ane som už od začiatku držala palce, po tom všetkom, čím si prešli, si zaslúžili svoje šťastie, tvrdo oň bojovali, nemali ho zadarmo.
V príbehu sa prelína prítomnosť (rok 2017) a minulosť (roky 1905/1906) a tiež pohľad Maji (pravnučky Jonasa a Ani) a ich dvoch. Páčilo sa mi, ako autorka dokázala priblížiť atmosféru začiatku 20.storočia, pôsobilo to na mňa autenticky. Čo sa týka prítomnosť, privítala by som, keby dostala viac priestoru.
Kniha má síce vyše štyristo strán, no nebolo tu veľa kapitol, keďže každá kapitola bola pomerne rozsiahla. Sadol mi aj autorkin štýl, čítanie som si užívala od začiatku do konca.
Za mňa rozhodne veľké odporúčanie.
Iskra je taká milá, nenáročná oddychovka, ktorú som prečítala za pár hodín (ako to mám vždy pri knihách od Vi).
Právnik a sociálna pracovníčka... táto kombinácia sa mi veľmi páčila. Autorka do príbehu zahrnula aj závažnejšie témy ako závislosť, drogy, alkohol, chudobu, kriminalitu, násilie.
Autumn (toto mne sa k žene s ryšavými vlasmi a zelenými očami veľmi dobre hodilo) bola mladá žena, ktorá si pred pár rokmi prešla traumou, s ktorou sa stále nevysporiadala. Celá situácia ju natoľko ovplyvnila, že odmieta vážne vzťahy, vyberá si len takých mužov, pri ktorých si je istá, že ich vzájomné city neprekročia vopred stanovenú hranicu. Keď ide do tuhého, radšej utečie a hrá sa na "mŕtveho chrobáka". V detstve jej zomrela mama, jej otec sa odvtedy niekoľkokrát znova oženil a rozviedol, v časoch, keď ho najviac potrebovala ju nepodržal a ich vzťah ochladol. Bola to príjemná postava, no viac si ma získal mužský hrdina.
Donovan bol úplne skvelý. Na prvý pohľad vyzeral ako (rozmaznaný) synáčik z bohatej rodiny, no opak je pravdou. Nemal jednoduché detstvo, vyrastal v naozaj hrozných podmienkach, dostal sa do mnohých problémov, no napriek tomu sa dokázal vypracovať na úspešného právnika. Napriek svojmu úspechu nezabudol, odkiaľ pochádza, ani sa za to nehanbil. Stále sa angažoval v pomoci ľuďom, ktorí to potrebovali. Bolo vidieť, že nemá v hlave prázdno a mal triezvy pohľad na svet. Páčil sa mi jeho vzťah s Budom, mužom, ktorý ho v podstate vychoval a vďaka ktorému sa nedal na zlé chodníčky. Taktiež sa mi páčilo, ako sa snažil pomôcť Stormovi. Bavil ma aj jeho vzťah s kamarátmi Trentom a Juliette, na ich vzájomnom doberaní som sa dobre bavila. A jeho rozprávanie s kvetinami bolo rozkošné.
Romantická linka bola príjemná. Hoci nechýbali ani pikantné scény, nebolo ich tu veľa, čo kvitujem, vôbec mi nechýbali. Zoznámili sa vďaka zámene kufrov a hoci potom sa dlhší čas nevideli, ich vzájomné iskrenie vôbec nevybledlo, práve naopak.
Štýl Vi mi sedí, jej knihy sa mi vždy čítajú ľahko a rýchlo. Čo sa týka prekladu, bolo tu použitých viacero slov, ktoré síce boli spisovné, ale podľa mňa málo frekventované (aspoň ja som nepoznala, prípadne používala v inom význame).
Hoci niektorí knihy Vi sa mi páčili o trochu viac, Iskra rozhodne patrí medzi jej lepšie príbehy.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Svetlo v okne je prvý diel trilógie Margarétina cesta. Margarete je mladé židovské dievča, ktoré pracuje ako slúžka v rodine vysokopostaveného nacistického dôstojníka. Keď počas bombardovania zničia ich dom, ako jediná prežije. Počas úniku z domu zoberie doklady dcéry svojich zamestnávateľov, pretože si uvedomuje, že tak sa jej podarí ľahšie dostať do bezpečia. Keď bude predstierať, že je nacistické dievča Annegret, má väčšiu šancu, že prežije Hitlerov režim a vyvražďovanie Židov. Darí sa jej žiť nový život...až kým jej lož neodhalí Annegretin brat Wilhelm, príslušník SS. Na jej veľké prekvapenie ju však nenahlási za podvod, naopak chce, aby sa k nemu presťahovala a naďalej predstierala, že je jeho sestra. Čo sa skrýva za jeho správaním? Podarí sa Margarete zachrániť život?
Vojnové príbehy sú pre mňa vždy náročným čítaním a inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Vždy sa zhrozím nad tým, čoho sú niektorí ľudia schopní. Často ma dvíhalo zo stoličky a mala som chuť si zanadávať, najmä keď som počúvala názory niektorých "mudrlantov". Svetlo v okne sa sústreďuje predovšetkým na židovskú otázku - na to, ako sa k nim správali, ako ich nenávideli, ponižovali, trestali, prenasledovali, odvážali...
Keď Margarete pracovala ako slúžka, celá rodina sa k nej správala otrasne. Ešte keď začalo bombardovanie, odstrčili ju, aby sa nedostala do úkrytu... čo jej paradoxne zachránilo život. Bolo pre ňu ťažké hrať sa na Annegret, ktorá bola rozmaznaná, namyslená, krutá, ale keď človek bojuje o holý život, musí zaťať zuby a urobiť, čo je potrebné. V skutočnosti bola dobrosrdečná, inteligentná, pracovitá, šikovná. Z rodiny jej zostala už len teta, ostatných deportovali. Teta jej poskytla pomocnú ruku a aj kvôli nej sa Margarete snažila nepútať na seba pozornosť, pretože by do problémov dostala aj ju. Na Margarete čakalo množstvo prekážok, ktoré musela prekonať, aby neprezradila pravú identitu. Ani na chvíľu nemohla stratiť ostražitosť.
Wilhelm bol pre mňa takou "komplikovanou" postavou. Na jednej strane bol ovplyvnený ideológiou a otvorene dával najavo svoj postoj k Židom a súhlas s Hitlerom. Na druhej strane však nebol taký krutý ako otec či starší brat a ešte keď lepšie spoznal Margarete, začali sa v ňom biť protichodné postoje. Áno, postupne začal mať isté pochybnosti, ale svoje názory úplne nezmenil. Avšak tým, čo urobil na konci, si získal moje sympatie. Posledné kapitoly ma emočne veľmi zasiahli, možno aj najviac z celého príbehu a aj po dočítaní som nad nimi stále premýšľala.
Dostali sme aj menšiu romantickú linku. Škoda, že jej autorka nevenovala trochu väčšiu pozornosť, potom by to celé bolo pre mňa ešte viac emotívnejšie (a asi aj uveritelnejšie). Musím sa priznať, že z Wilhelmovej strany som city cítila viac ako od Margarete (aj keď chápem, že pre oboch bola táto situácia, vzhľadom na okolnosti a dobu, veľmi náročná).
Som zvedavá, čo na Margarete čaká v ďalších častiach.
Keď sa povie slovo jednorožec, väčšina z nás si predstaví rozkošné (väčšinou ružové) stvorenie a dúhu. Jednorožce v tejto knihe sú však krvilačné a nebezpečné tvory, ktoré by mohli človeka aj zabiť.
Priznám sa, že tento žáner nečítam často, nie je to zrovna moja šálka kávy, ale Skandar ma celkom bavil. Autorka vymyslela naozaj zaujímavý svet – Pevninu, Ostrov, divoké jednorožce, jednorožce spojené s človekom, liahareň, výcvikové stredisko, budovanie vzťahu s vlastným jednorožcom, premeny, tajomstvá, nebezpečenstvo, boje, závody, záhadné zmiznutia, tajomný nepriateľ...čitateľ sa pri tejto knihe jednoducho nenudí. Hoci je primárne určená pre mladších čitateľov myslím, že zaujať by mohla aj tých starších, predsa len ide o netradičný príbeh s originálnou zápletkou. Páčilo sa mi aj to, aké mená vymyslela pre jednotlivých jednorožcov.
Skandar sa vždy túžil stať jazdcom, no cesta k jeho snu bola poriadne náročná. Najskôr ho nepustili k skúškam, potom sa u nich objavila neznáma žena, ktorá mu povedala, že je výnimočný a pomohla mu dostať sa na Ostrov, podarilo sa mu otvoriť dvere do liaharne, vyliahol sa mu vytúžený jednorožec a...viac nepoviem, budete si to musieť prečítať sami. Prezradím len to, že na Skandara na ostrove čakalo množstvo prekvapení.
Ani jeho rodinná situácia nebola zrovna najlepšia – mama mu zomrela, keď bol malý, otec sa doteraz s jej smrťou nevyrovnal a deti sa oňho museli často samy starať a zvládnuť všetky povinnosti, sestra nespravila skúšky a jej veľký sen stať sa jazdkyňou zlyhal a doteraz je to pre ňu citlivá záležitosť. Keď sa Skandar stal jazdcom, trápili ho kvôli sestre výčitky svedomia. Inak mali medzi sebou veľmi pekný vzťah.
Bobby, Flo a Mitchel, Skandarovi noví kamaráti, boli tiež sympatické postavy. Pomáhali mu, kryli mu chrbát, pátrali s ním po pravde, neraz sa kvôli tomu zaplietli do nebezpečenstva...Ich priateľstvo sa formovalo postupne, od prvotných pochybností až po dôveru. Často sa medzi sebou doberali (najmä Bobby a Mitchel), čo do príbehu vnieslo určité uvoľnenie.
Mnohé veci sa doriešili, iné zostali otvorené...autorka si nechala otvorené dvierka pre pokračovanie. Som zvedavá, čo si pre nás pripraví v ďalšej časti.
