Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje aktivity
Noc v Lisabone nie je len ďalším románom z prostredia druhej svetovej vojny. Je to niečo oveľa intímnejšie a hlbšie. Remarque tu rozohral geniálnu partiu o tom, čo tvorí identitu človeka v čase, keď sa svet zbláznil.
Najviac ma do úžasne brutálny kontrast v „sile papiera“. Je až mrazivé sledovať, ako bezcenný zdrap papiera (Mníchovská dohoda) dokázal zničiť milióny životov, zatiaľ čo iný kúsok papiera s jednou pečiatkou a vízom mal v tej chvíli cenu čistého zlata.
Remarque nám ukazuje absurdnú realitu, kde človek bez dokladov v podstate neexistuje je len tieňom, ktorý sa plazí Európou. Vo svojej úplnej beznadejnosti je taktiež lovený ako zver.
Čo je však na knihe remeselne úžasné, je postava rozprávača. Je to v podstate „clean slate“, čisté plátno. Tým, že takmer nič nehovorí, nemá skoro žiadne názory a len počúva, sa ním stávate vy sami. Sedíte v bare, pijete víno a pred očami sa vám odvíja príbeh plný paradoxov, kde je návrat do nebezpečenstva jediným spôsobom, ako nájsť slobodu.
Tie prechody medzi prítomnosťou a rozprávaním sú také prirodzené, že vás kniha úplne pohltí. Nie je to čítanie, pri ktorom si oddýchnete, donúti vás to premýšľať o morálke, o sile lásky v ruinách a o tom, aké krehké sú istoty, na ktorých si budujeme životy.
Ak hľadáte knihu, ktorá vo vás zostane vibrovať ešte týždne po dočítaní, toto je ona. (Dokazuje to aj to, že som sa k jejto recenzii dostal až týždeň po prečítaní.)
