Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje aktivity
Skvelé. Bezpochyby asi najlepšia kniha o tejto tému čo u nás vyšla, a zrejme aj svetovo (patrí k bestsellerom v oblasti koloniálnych štúdií), pútavo - životopise a beletristickým tónom - napísaná veľmi zaujímavá, temná a smutná história kolonizácie Strednej Afriky. Podnetný exkurz do ovzdušia konca 19. a začiatku 20. storočia. Príbeh je nám servírovaný najmä prostredníctvom pozoruhodných osudov Leopolda II., Henryho Mortona Stanleyho a Edmunda Morella.
Príjemné intelektuálne esejistické čítanie, s mnohými odkazmi na filozofiu a ešte viac na filmy. Autor je kultúrny kritik. Na základe filmov diagnostikuje neduhy neskoro-kapitalistickej spoločnosti. Hlavný problém vidí napr. v tom, že v súčasnosti čoraz rozšírenejšie duševné ochorenia sa vždy riešia a vnímajú iba ako dôsledok psychiky daného indivídua, no nehľadajú sa ich spoločensko-politické/systémové korene.
Burleigh nám ukazuje, že aj obrancovia tých najušľachtilejších hodnôt sa ľahko stávajú fanatikmi; predovšetkým na príklade Francúzskej revolúcie, ktorej predstavitelia horlivo bojovali proti "tmárskemu" kresťanskému náboženstvu, no krutosťou predbiehali aj najtemnejšie obdobia inkvizície. Totiž - samotná Revolúcia sa stala náboženstvom, a hoci jej korene rástli v pôde osvietenstva a sekulárneho humanizmu, kulminovala gilotínovaním každého, kto mal čo i len trošku iný pohľad na vznešené ideály slobody a rovnosti. A to je fenomén dnes viac ako aktuálny.
Veľmi príjemné čítanie dejín 19. storočia na metamorfózach podoby vzťahu cirkvi a štátu, ako aj cirkvi a vedy a pod.
Ostrým a zároveň poetickým jazykom Césaire nastavuje zrkadlo Európe - ktorá je "neospravedlniteľná".
"...a onomu distingvovanému, humanistickému, kresťanskému buržujovi 20. storočia ukázať, že v sebe nesie Hitlera a ani o tom netuší; že Hitler ho priamo obýva, že Hitler je jeho démon, že ak sa proti nemu vymedzuje, nedáva to logiku, a že v skutočnosti to, čo Hitlerovi nemôže odpustiť, nie je zločin sám o sebe, zločin proti ľudskosti, nie poníženie človeka ako takého; on mu nevie odpustiť zločin proti bielemu človeku, poníženie bieleho človeka a to, že v Európe uplatnil koloniálne postupy, ktoré boli dovtedy vyhradené výlučne pre Arabov z Alžírska, kuliov z Indie a černochov z Afriky."
Musím povedať, že knižka sa číta pomerne ťažko, autor neostáva nič dlžný tomu, že je heideggerián. Napriek tomu však v mori abstraktného jazyka možno nachádzať veľké množstvo podnetných myšlienok, analytických odkazov na filozofiu i beletriu a téza o modernom atomizovanom jedincovi, vykorisťujúcom seba samého, naivne tento stav považujúc za slobodu, je viac ako zaujímavá.
Táto knižka patrí ku "kánonu", čo sa týka geopolitiky. Príjemne sa číta, a myslím, že jej vydanie v roku 2022 je veľmi príznačné - keďže Brzezinského definícia Ukrajiny ako geopolitického ohniska nikdy nebola aktuálnejšia. A hoci som bol skeptický k objektivite, keďže autor patril k americkým "jastrabom" v zahraničnej politike, musím uznať, že píše objektívne, z pohľadu realistickej medzinárodnej politiky. Americkú moc vo svete definuje pragmaticky a popisuje krehkú rovnováhu a nutnosti jemného balansovania v medzinárodným vzťahoch.
Skvelé, takto by sa malo písať o histórii. Kto má rád Harariho, určite odporúčam aj Hollanda. Výborná exkurzia do dejín kresťanstva a toho, ako sme kresťanským myslením hlboko formovaní.
Orwell je známka kvality, už v prvom románe ukazuje, že aj keď to napísal pred vyše 80 rokmi, dokážete sa úplne vcítiť do kože jeho postavy. Kniha je zásadný exkurz do atmosféry imperializmu a rasizmu v upadajúcej koloniálnej ríši. Príbeh samotný je síce vlastne ľúbostná zápletka, ale v podaní G.O. žiadna nuda ani romantické žvásty; čistá vzťahová realita, veľmi ľudská a smutná. Osobne som sa veľmi stotožnil s Johnom Florym, policajným úradníkom, poznačeným alkoholom a samotou v Barme.
Fanon v tejto práci (1952) aplikuje na "černošstvo" psychoanalýzu, psychopatológiu, ale aj Heglovu filozofiu, čiže - nejde o úplne oddychové čítanie. Politologicky, z hľadiska postkoloniálnych štúdii nie je práca natoľko zaujímavá ako neskorší masterpiece Psanci této země, ale taktiež ide pod kožu. Rieši neurózy Černochov plynúce z komplexu menejcennosti, predovšetkým cez analýzy Antilanov, obyvateľov karibskej kolónie, ktorí v kolektívnom nevedomí vyrastajú ako Francúzi. Sami opovrhujú "negrom", ktorý má stelesňovať hriech, zlo a všetko negatívne; neskôr sa však musia, napr. po príchode do Francúzska vysporiadať s problémom, že sa sami v takej pozícii ocitnú.
O psychike kolonizovaného - ktorý neustále trpí svalovým tonusom - napätím z podrobenia; ktorý chce stále podvedome zaujať miesto kolonizátora.
O neobhájiteľnosti a pokrytectve tzv. západného humanizmu.
O násilí - ako jedinom a nevyhnutnom prostriedku zbavenia sa jarma kolonizácie.
O úskaliach formovania národnooslobodzovacích hnutí a mladej buržoázie z radov kolonizovaných, ktorá síce tvorí možno len 1 % obyvateľstva, ktorá žije v hlavnom meste - ktoré je stelesnením kolonizácie, ktorá zabúda na ľud na vidieku a v lesoch, a ktorá chce kolonizátora vlastne len nahradiť.
O politických lídroch - ktorý zabudnú na pôvodné pohnútky pri oslobodzovaní a rýchlo sa stávajú diktátormi, chrániacimi novú buržoáziu a každú konštruktívnu a činnú opozíciu, ktorá sa nespreneverila idey národného oslobodenia prenasledujú a posielajú do ilegality.
O problematike hľadania vlastnej identity, hodnoty vlastnej kultúry, tak poznačenej západnou démonizáciou.
...a mnohom ďalšom.
Naozaj som bol najprv skeptik a čakal ťažkú a nezrozumiteľnú knihu - keďže ju píše psychiater v roku 1961 - uprostred situácií a reálií, ktorým už nemusíme dnes rozumieť; opak je ale pravdou - je to úžasne múdra, logická, zrozumiteľná a obohacujúca práca. Nečudo, že je považovaná za azda najzásadnejšie dielo tzv. postkoloniálneho myslenia.
