Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
24 dní do Vianoc je v poradí piata riesovka, ktorá, samozrejme, nesmela opäť chýbať na mojej poličke. O tom, že Michala Ries vie písať sakramentsky dobre, som sa presvedčila už pred dvomi rokmi, preto mám od každého jej literárneho počinu vysoké nároky.
Na rozdiel od predchádzajúcich diel by som túto vianočnú knihu zaradila do oddychoviek, no, pravdaže, atmosféra nie je počas celého deja iba odľahčená, čo zas patrí k prvkom, ktoré by som od autorky očakávala.
Nina si deň pred prvým decembrom spíše adventný zoznam, ktorý by jej mal dopomôcť vrátiť sa späť k svojmu starému, bláznivému ja. Ako totiž roky plynuli, stala sa z nej žena, ktorú v sebe nepoznáva a odmieta sa ďalej prizerať tomu, ako prichádza o svoju identitu. A presne v tej správnej chvíli stretne Dominika.
I keď je to Miškina najhrubšia kniha, mne osobne sa čítala veľmi dobre a rýchlo. Ninina šialenosť na mňa bola niekedy fakt cez, ale občas som jej ju vážne závidela. Všetky jej úlohy, ktoré si do svojho plánu spísala, totižto boli také zo života, ktoré občas štvú i nás ostatných a nevieme v sebe nájsť odvahu zmeniť to. Na začiatku každej kapitoly som sa veľmi tešila, až zaloví rukou do akvária a vyberie si lístoček.
A potom tu máme Dominika - absolútne dokonalého chlapa, ktorý v reálnom svete nemôže existovať, lebo keby existoval, Miška, musíš mi dať na neho do súkromnej správy adresu. To snáď ani nebolo možné, do koľkých pokútnych situácií ho Nina dostala a on stále zachoval rozvahu, pokoj a dokonca sa stále pokúšal zapáčiť sa jej. Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že som na ňom fakt nevedela nájsť žiadnu chybu, respektíve, že kniha nešla podľa toho klasického vzorca, kde sa zdanlivo dokonalé veci vykľujú v niečo iné...
Taktiež chválim nenápadné zakomponovanie predošlých hlavných postáv, páčilo sa mi, že to bolo také nenásilné a zároveň to nebilo príliš do očí.
Najobľúbenejšia úloha bola pre mňa rozhodne tá s Popelkou. To som sa len vyškierala a nevedela som si predstaviť, ako by som to zvládla.
Malé, ale zato významné plus mala Nina kvôli platonickému milovaniu Bruna Marsa, ja by som zniesla aj viac zmienok o ňom.
Celkovo vzaté, aby som to zhrnula, kniha sa čítala veľmi dobre, nie je to síce moja najobľúbenejšia z Miškinej tvorby, ale určite si v nej práve v tomto predvianočnom období veľa ľudí príde na to svoje. Máme tu rodinné vzťahy, medziľudské, priateľské, jednoducho každodenné neprikrášlené situácie a kvôli tomu mám práve Miškinu tvorbu veľmi rada.
Na druhú časť hriešnej série sme si museli počkať dva roky a ja osobne som sa na toto čítanie veľmi tešila.
Candy nadväzuje na Habibiho, keďže dej sa odohráva v centre nerestí - v klube LocalX. Dorian Fabri alias Candy prichádza ako nový majiteľ, no Virginia Franklinová sa ako spolumajiteľka rozhodne nechystá vyjsť mu vo všetkom v ústrety.
Priznám sa, že úvod bol pre mňa trošku pomalý, respektíve som si k obom hlavným postavám hľadala cestu a snažila sa ich rozlúštiť. Nevedela som, čo si o nich mám myslieť, na akú stranu sa vlastne obaja prikláňajú a možno v tomto som robila chybu. Nakoniec mi nezapadli do žiadneho špecifického vzorca týkajúceho sa dobra či zla, a tak je to len dobré.
Veľmi sa mi pozdávalo, že v tejto časti sme dostali náhľad do zákulisia, že to nebolo všetko len o nočnej šou, no autorka nám pekne odhalila, čo všetko stojí za takým hriešnym predstavením, ktoré si prichádzajú pozerať vplyvní muži pod rúškom večera.
Rovnako tak chválim novinky, ktorými si LocalX prešiel, zakomponovanie Hriešnych chlapcov si rozhodne zaslúži palec hore, ako aj odkrytie osobných životov tanečníčok, naozaj kvitujem, že dostali viac priestoru.
Čo ma však prekvapilo úplne najviac, bola romantika. Absolútne by som ju v tomto príbehu nečakala, už vôbec nie od samotného Candyho, aj keď už názov mi mohol napovedať, že bude cukríkový a sladký. Mala som ho zaškatuľkovaného inak, videla som ho v iných farbách. Snáď by som si aj priala, aby bol v určitých situáciách drsnejší.
Nedá mi nezmieniť sa o ľahkom a čtivom štýle písania autorky. Vážne som si to čítanie užívala, šlo to hladko, plynulo. Málokto má ten dar napísať niečo tak, že čitateľ nemá problém s vizualizáciou, a tu som si viaceré situácie vedela predstaviť tak, akoby sa diali priamo predo mnou.
Záver bol na mňa celkom dosť chaotický, trošku prirýchly. Uvítala by som nejakých päť, šesť strán naviac. Som z toho pomerne zmätená, verím, že v poslednej časti dostanem odpovede na všetky otázky, ktoré sa na konci objavili sčista-jasna.
Bola som tiež rada za vsuvky s Cassie a Harrym a aj za zmienku tabu tém, na ktoré by si väčšina autorov možno netrúfla. Jediným takým menším mínusom pre mňa bolo, že mi tam akosi chýbala taká tá výraznejšia "dark stránka", hoci niekto by namietol, že tá sa na posledných stranách objavila.
Ako som už spomínala, epilóg priniesol mnoho nezodpovedaných otázok, preto dúfam, že tretej časti sa dočkáme čoskoro.
Georgie Youngovú spolu s Maxom Spenderom prevelia z Londýna do Nemecka, kde sa čoraz častejšie spomína slovo vojna. Novinári si príliš nerozumejú, samotná Georgie je v tomto mužskom svete takou päsťou na oko, kde veľmi nedôverujú jej schopnostiam.
Kniha z obdobia druhej svetovej vojny sa venuje začiatkom Hitlerovho besnenia a Georgie sa ocitá vo svete plnom hákových krížov, nacistov a násilia. Začiatok diela bol pre mňa pomerne slabší, okrem hašterenia s Maxom mi akosi chýbalo dynamickejšie tempo, miestami som mala dojem, že sa nič nedeje.
Okrem Georgie sa dej sústredí aj na jednu židovskú rodinu, ktorá sa postupne čoraz viac obáva silnejúcej Hitlerovej moci. Tieto kapitoly boli krátke, spočiatku som nerozumela, ako súvisia s dejom, autorka nám identitu týchto ľudí odhaľovala postupne.
Musí sa však Georgie uznať, že bola húževnatá a aj napriek tomu, že si dôveru novinárov okolo seba musela získať, skutočne sa prejavila ako silná žena, ktorá sa zaujímala o čoraz vyhrotenejšiu situáciu okolo seba. Max bol zádumčivý a priveľmi sa neprejavoval, no napokon sa mi naozaj páčilo, aký silný tím spolu vytvorili. Tiež chválim chémiu medzi nimi, aj keď táto kniha sa neradí práve k romantike.
Po prvej polovici sa mi čítalo už lepšie, dej nabral rýchlejší spád. Autorkin nápad s článkami v závere knihy bol vskutku originálny, také trefné zakončenie k tomu všetkému, čo sa dialo. Georgie a Max zasvätili svoj život tvrdej novinárskej práci, a hoci sa mohli pridať k väčšine, stále bojovali za dobro.
Ak by som to zhrnula, jedná sa o kvalitné dielo, no mne chýbal nejaký väčší "wow efekt", ktorý zvyknem po dočítaní tohto druhu kníh mať.
Myslím, že neexistuje asi nikto, kto by nečítal knihu Malý princ od Exupéryho alebo o nej ešte nepočul, a rovnako tak je podľa mňa samozrejmé, že každý, kto túto drobnú jednohubku mal vo svojich rukách, okamžite sa stala jeho srdcovkou. Ja teda môžem hovoriť len sama za seba a čo sa týka mňa, toto dielo milujem.
V novinke Ži ako Malý princ sa stretávame s množstvom inšpiratívnych myšlienok, ktoré sú doplnené o samotné úryvky z tohto výnimočného diela.
Autor nám pripomína prostredníctvom vlastných zážitkov z detstva, aké bolo všetko jednoduchšie, kým sme nedospeli a nezačali ako dospelí všetko komplikovať. Na začiatku nám dáva priestor pre opísanie našich najväčších detských snov a túžob. Ja sama som mala trochu problém zaspomínať si a vlastne som si ani nevedela nejaké obzvlášť veľké sny vybaviť.
Celá kniha je akýmsi zdrojom motivačných slov, autorovi musím uznať, že skutočne volil tie správne vety, nad ktorými sa človek musí pozastaviť, pouvažovať, pousmiať sa nad nimi a pripomenúť si, akým rastom sme si prešli. Vyzýva nás k tomu, aby sme v sebe nikdy nepotláčali toho pojašeného drobného človiečika, ktorým sme kedysi bývali.
V dnešnom uponáhľanom svete je náročné ostať sám sebou, nebyť v kuse len vážny a mrzutý, a obzvlášť preto je niekedy naozaj pekné prečítať si takéto riadky, spomaliť a uvedomiť si, že len my sami si niekedy stojíme v ceste.
Chválim nádherné prevedenie, výstižné ilustrácie. Ja som si túto drobnú knižku plánovala kúskovať, no nakoniec som ju prečítala celú takmer hneď v ten deň, keď mi prišla.
Zachovať si v sebe svoje detské ja je niekedy náročné, no ja sa snažím nestratiť ho, popravde, nerada by som ho niekedy pustila preč.
Boli sme tu na pohľad možno vyznie ako tuctová young-adultovka z prostredia strednej školy, no jej vnútro v sebe ukrýva naozaj silný príbeh a zaoberá sa vážnymi témami, ako sú šikana či psychické násilie v rodine.
Pre mňa samotnú to bolo úplne prvé knižné zoznámenie sa s autorkou, no v pláne mám rozhodne po tomto diele prečítať si aj ostatné jej doposiaľ vydané knihy.
Paige je tichá a utiahnutá stredoškoláčka, ktorá dohliada na školský časopis a zo všetkého najviac na seba nechce pútať pozornosť. Tá totiž môže viesť k tomu, že sa dostane na radar troch najpopulárnejších dievčat v ich ročníku, ktoré zhodia kohokoľvek pred celou školou.
Celých päť rokov sa jej darilo vyhýbať sa im, no v tom poslednom je nútená strpieť ich pri spolupráci na ročenke. A ako inak, ešte aj vtedy si nájdu spôsob, ako nenápadne ponížia svojich spolužiakov.
Kniha je smutná najmä kvôli tomu, aká je Paige osamelá. Nielenže nemá nikoho blízkeho v škole, z jej rodinnej situácie vám bude naozaj do plaču. Skláňam autorke poklonu za skutočne vierohodné opísanie pocitov strachu a stiesnenosti, ktoré zažíva človek neustále vystavovaný emočnému tlaku. Najhoršie na tom celom však bolo, že sa nemohla obrátiť ani na jedného zo svojich rodičov.
Mala som chuť nakričať na jej mamu, aby sa konečne prebrala. To slepé nasledovanie manžela a vyberanie si jeho strany namiesto dcérinej. Smutná realita, kedy si takéto matky nezaslúžia mať vlastné deti.
Veľmi sa mi však páčili odkazy červeným perom v knihách, najmä myšlienky záhadného "mysliteľa", ktoré vierohodne opisovali obraz našej spoločnosti. Hoci táto linka sa mi zdala trochu uponáhľaná, za Paige som bola úprimne rada, že konečne našla niekoho, kto ju chápe.
Jedná sa o veľmi silnú knihu, musím sa priznať, že pri určitých pasážach som mala slzy v očiach a iba som krútila hlavou, ako stále môžeme dovoľovať, aby sa takéto veci diali. Kniha je miestami vskutku depresívna, zrejme by sa nemala čítať vo chvíľach, kedy sa necítime ani my sami najlepšie.
Vytkla by som možno trochu záver, na jednu stranu som rada, že každý dostal to, čo si zaslúžil, no nebolo to veľmi realistické.
Áno, pán architekt! je pokračovaním príbehu Áno, pán profesor!, na ktoré museli fanúšikovia Mii a Zeusa čakať poriadne dlhú dobu. Ja som však natrafila na tieto knihy iba nedávno, čiže som ich čítala krátko po sebe.
Kde začať? Ako ste už postrehli pri mojej recenzii na prvú knihu, ťažko sa mi na nej hľadali nejaké negatíva, pretože bola fakt úsmevná a pekne napísaná, ale pri dvojke som mala často pocit, že ani nepochádza z pera tej istej autorky.
Pekne po poriadku, po nečakanom odchode Daniela sa Mia snaží dať si život do poriadku, zamestná sa a zariadi si život bez neho. A práve vtedy sa on vráti naspäť a nie je sám. Keďže Mia pracuje vo firme, kde je i on spoluvlastníkom, nie je to pre ňu vôbec jednoduché, pretože jeho odchod má stále na pamäti.
Jednotka bola plná humoru, zatiaľ čo v tejto knihe sa objavilo toľko predvídateľných zvratov, že mi to proste k tejto dvojici vôbec nesedelo. Do takej strany 100 som nachádzala v niektorých pasážach tú ľahkosť, vďaka ktorej som si príbeh obľúbila, no viac-menej som bola smutná, že kniha postrádala to hlavné čaro, ktorým si ma získala.
Nechcem prezrádzať nič z deja, no najväčším kameňom úrazu pre mňa bolo to, že autorka využila vec, ktorú ja osobne v knihách naozaj nemám rada a priala by som si, aby sme ju my autori toľko, alebo vlastne už vôbec nepoužívali. Dej sa tak stáva ľahko klišé a čitateľ už kvázi vie, čo môže očakávať.
Stále tu bola medzi Zeusom a Miou chémia, to nepopieram, ale práve aj pán Boh bohov stratil ten svoj prirodzený šmrnc, kvôli ktorému som do neho bola platonicky buchnutá. Tiež veľmi nechápem prítomnosť Catherine, nejako sa mi zdalo, že tam bola úplne zbytočná.
Premýšľam, či sme dostali odpoveď na Danielov návrat, keďže už na konci jednotky spomínal, že sa nevrátil kvôli láske.
Ono v podstate sa to čítalo naozaj rýchlo a dobre, autorkin štýl sa mi páči, dej je svižný, len som ostala sklamaná, keďže moje očakávania boli po prečítaní prvého dielu vysoké. Mám dojem, že by som bola spokojnejšia, keby to ostalo otvorené a záver by sme si mohli domyslieť my sami.
Do knihy Áno, pán profesor! som išla pomerne naslepo, no ostala som milo prekvapená, že sa mi kniha až tak veľmi páčila.
Vzťah učiteľ a študentka nie je ničím novým, povedzme si pravdu, ak však prevláda v deji tá správna chémia, môže to fungovať. A tu to fungovalo bravúrne.
Mia študuje architektúru a jej pohodový život vysokoškoláčky naruší príťažlivý profesor (alebo pán architekt) so zahraničnými koreňmi Daniel Konstantidis. Už od prvých riadkov je zjavné, že to medzi nimi bude iskriť. A Daniel si na Miu zasadne.
Tvrdý despota ju podrobuje rôznym skúškam a vďaka Miiným trefným poznámkam v knihe prevláda sarkastický humor, ktorý ja proste zbožňujem. Hlavným dôvodom, prečo som si knihu mimoriadne obľúbila, sú postavy, ktoré mi sadli od prvej strany.
Mia je drzá a nenechá si skákať po hlave, zatiaľ čo Daniel, Boh bohov, Zeus, jej vo všetkom skvelo kontruje. Autorke sa podarilo naškrtnúť ich vzájomnú príťažlivosť tak vierohodne, že som ich spolu proste žrala, aj keď sa spočiatku viac neznášali, ako milovali.
Štýl písania je jednoduchý, žiadne zložité súvetia či hlbšie zamýšľajúce sa myšlienky, no zato tu prevládalo množstvo dialógov. Na rovinu poviem, je to predvídateľné dielo, kedy čitateľ asi zhruba tuší, čo sa bude diať ďalej a kam tá nevraživosť speje, no pri tomto diele mi to ani trošku neprekážalo.
Hľadám niečo, čo by som jej mohla vytknúť, ale momentálne mi vážne nič nenapadá a to sa mi stáva iba málokedy. Dokážem si predstaviť, že moje šestnásťročné ja by knihu doslova zbožňovalo.
Záver ma prekvapil, autorke sa podarilo šokovať ma, napokon by som si však vystačila aj s takým koncom.
Áno, pán profesor! odporúčam fakt každej čitateľke, ktorá má rada sarkastickú hlavnú hrdinku a také tie klasické love-hate vzťahy v knihách. Určite neoľutujete, že ste knihe dali šancu.
Na Zamilovanú som sa tešila už od jej prvého predpredaja v decembri, keďže aj keď nie som práve cieľovka, anotácia ma zaujala a už po prečítaní jej predošlej knihy mi bolo jasné, že autorkina tvorba mi sedí.
Val je knihomoľka telom i dušou - o tejto skutočnosti nahovára aj fakt, že sadru na nohe si zadovážila počas triedenia kníh, keď na ňu spadla polica. To si však radšej nechajme pre seba.
Celé letné prázdniny trávi pri knihách, sníva o veľkej knižnej láske a frajerovi, ako sú presne tí knižní hrdinovia, a má aj svoju druhú identitu, tajný účet na sociálnej sieti, kde diskutuje o otázkach, ktoré ju trápia, ale tiež aj hodnotí knihy, ktoré práve číta.
Knižka je naozaj drobná, sadnete si k nej a za niekoľko hodín sa prelúskate k záveru. Mirkino písanie sa mi páči najviac kvôli tomu, že do svojich diel dokáže vždy zakomponovať zo všetkého trošku, nechýba humor, no pravdaže aj silné témy a naozaj krásne, pravdivé myšlienky.
Velmi som sa potešila postave Valinho najlepšieho kamaráta Lukáša, najmä kvôli jeho atypickosti, respektíve veciam, kvôli ktorým má aj dnes stále naša spoločnosť výhrady a predsudky. Obzvlášť ten záver bol smutný, chválim autorku, bohužiaľ sa dejú aj takéto veci.
Keď sa na scéne zjaví fešák Vinco, Val je z neho doslova namäkko. Musím sa priznať, že ja som medzi nimi necítila nejakú extra chémiu, ich vzťah mi prišiel taký priam rozprávkový, možno som len z kníh viac zvyknutá na rôzne komplikácie a prekážky.
No za to musím vyzdvihnúť vzťah s rodičmi a starou mamou, ktorá miestami pripomínala aj tú moju. Páčilo sa mi, ako sa navzájom podporovali, niekedy si liezli na nervy, proste typická trojgeneračná rodina. Tiež aj Valina trieda, ja sama si neviem veľmi predstaviť, že by som bola v triede samých chlapcov, ale páčilo sa mi to, naozaj originálne.
Ak by som to mala zhrnúť, v tejto jednohubke sa ukrýva asi naozaj všetko. Roztomilá young-adultovka, pri ktorej sa sem-tam aj zamyslíte nad svojimi životmi. A rozhodne napomáha aj fakt, že Val je jedno z tých dievčat, ktoré v noci, keď nemôže spať, hádže knihy do košíka, hoci na ne momentálne nemá financie.
Celý život je kniha, na ktorú som sa tešila zo slovenskej knižnej scény najviac a veru splnila moje očakávania. Hoci som dostala iný príbeh, než som si po prečítaní anotácie myslela, už teraz môžem napísať, že toto dielo sa zaradí medzi moje topky tohto roku.
Eva a Živa sú ženy, ktoré sa nepoznajú a predsa len ich čosi spojí. Kým Evke sa rozpadá manželstvo a po synčekovej smrti sa snaží zlepiť svoje ja naspäť dohromady, Živa je veselá a dobrosrdečná mladá dievčina, ktorá je vystavená ťažkej skúške, ktorou by si naozaj nechcela prechádzať žiadna žena.
Ja som si spočiatku myslela, že príbeh bude založený na ich priateľstve, no Miška ma opäť raz milo prekvapila. Od začiatku je nám jasné, že Evkin synček umrel, no samotné odhalenie prichádza omnoho neskôr. A je srdcervúce. Chválim Miškinu odvahu, že to riskla a vydala sa touto cestou. Na mieste matky si nedokážem predstaviť, ako by som sa z niečoho takého dokázala spamätať.
Máme tu príbeh vyrozprávaný z dvoch strán - a hoci sa spočiatku zdá, že ten Živin bude menej smutný, opäť raz som bola v samotnom závere vyvedená z omylu. Nezvyknem pri knihách často plakať, zatiaľ sa to podarilo len málo dielam a Celý život ma prinútil smokliť ako malú.
Nečakané priateľstvo z parku, zábavný kolega z práce, ktorého sa nedá neobľúbiť (i keď bol miestami málinko presladený, hoci rozumiem, že po Adamovi a Lukášovi aj bolo treba).
Živina bojovnosť ma dostala. Keď som sa len na chvíľu snažila vžiť do jej kože, nevedela som prísť na to, ako by som sa rozhodla. Veľmi sa mi páči, ako tu bola opísaná dilema. Realistická, o ktorej sa veľmi často nehovorí.
Ten trpko sladký koniec je presne niečo, čo by si väčšina autorov nedovolila a obzvlášť kvôli tomu zbožňujem riesovky. Žiadne presladené happyendy, iba obyčajný život smrteľníkov. Kniha ma dostala, rozplakala, občas aj rozosmiala. Ďakujem, že som si ju mohla prečítať.
A vy všetci, ktorí váhate s kúpou, zaručujem sa, že neoľutujete. Len si vážne pripravte aspoň jednu servítku, obzvlášť pri posledných stranách ju budete nutne potrebovať.
Na Najmilšie želanie som sa veľmi tešila, nakoľko som sa s autorkinou tvorbou už mala možnosť stretnúť a týmto spôsobom by som sa jej aj chcela poďakovať za zaslanie tejto krásnej knihy.
Na pohľad útla kniha s nádhernou obálkou prezrádza, že ani tentoraz si pre nás autorka neprichystala žiadne ľahké sústo, a hneď na začiatok musím ilustrácii vzdať obrovskú poklonu, pretože je vskutku odzrkadlením toho, čo sa deje vo vnútri.
Šestnásťročná Gréta si musí zvykať na internátny život, keď sa jej mama rozhodne opustiť krajinu spolu s jej mladšou sestrou. Práve toto odlúčenie je pre ňu najťažšie, pretože bola vždy zvyknutá dohliadať na ňu kvôli jej diagnóze. Zaraz tak ostáva na všetko sama a cíti sa viac osamelo, ako kedykoľvek predtým.
Možno sa dielo spočiatku javí ako nenáročná oddychovka, v tomto prípade naozaj platí, že opak je pravdou. Síce samotná Gréta mala iba šestnásť rokov, jej vyjadrovanie bolo často na dospelej úrovni. A či chcete alebo nie, musíte s ňou proste súcitiť. Jej rodinná situácia bola jednoducho hrozná. O to horšie, že nepochádzala z chudobných pomerov a aj napriek tomu, že mala oboch rodičov, ani jeden z nich sa tak proste nechoval.
Niekoľkokrát som mala chuť nakričať či už na jej otca alebo matku, ktorí ju obaja buď ignorovali, alebo hádzali všetku vinu na ňu. Najmä jej matka v tomto smere vynikala.
Túto temnú stránku knihy prebíjali aspoň konverzácie s bratrancom Timotejom, ktorého som si veľmi obľúbila a bol jej asi najväčšou oporou, a rovnako tak prvé zamilovanie. Vil pôsobil tak trochu rozprávkovo, čo mi pripadalo trochu divné, ale ku koncu som potom dostala aj odpovede, prečo tomu tak bolo.
Mirka je pre mňa osobne pani spisovateľkou, ktorá píše zo života a neštíti sa vyniesť na svetlo akúkoľvek rodinnú záležitosť, pričom je to vždy realistické a najmä dojemné. Čítajúc záver tohto diela som mala skutočne zimomriavky.
Neskutočne silné, emotívne, bohužiaľ aj pravdivé. V dnešnej dobe častokrát doplácajú deti na neschopnosť svojich rodičov. Všetky tie záblesky, až mi z toho bolo naozaj úzko.
Milujem autorkin štýl písania, miestami niekedy poetický, hlavne kvôli tomu by ste si jej knihy nikdy nepomýlili.
