Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Čítať Šikmý kostel, to je ako byť skutočnou Barborou, Julkou, Barkou, Ženkou, Fankou, Halkou alebo Anuškou. Veľmi sa mi páči jazyk, ktorý autorka používa, spôsob písania, jej fantázia, schopnosť opísať najmenšie detaily a vyvolať emócie. Už teraz sa teším na posledný diel trilógie a zatiaľ si znova prečítam prvé dva.
V každej rodine sa z času na čas vyskytnú nejaké menšie či väčšie "rodinné tragédie". O to viac, ak táto rodina žije v jednej z najskúšanejších zemí na svete. Autorka prináša pohľad do rodinných vzťahov afganskej rodiny kníhkupca a ako v úvode sama píše, je to "...príbeh jednej afganskej rodiny. Existuje milión ďalších...Nevybrala som si Chánovcov preto, aby reprezentovali všetky ostatné rodiny, ale preto, že ma inšpirovali." Tak či onak, rodinný príbeh Chánovcov je zaujímavý, inšpiratívny, v mnohom nepochopiteľný a bravúrne napísaný.
Čítala som viac rozporuplných recenzií na túto knihu, ktoré si navzájom odporovali a po jej prečítaní cítim presne to isté. Zaujímavý príbeh zasadený do náročného obdobia by mohol byť veľmi dobrým čítaním, keby autor, resp. prekladateľ zvolili iný jazyk. Kniha mi prišla napísaná veľmi súčasným jazykom. Napriek tomu ju hodnotím pozitívne. Dej ma zaujal.
Ukradnutá mladosť je príbeh o 17. novembri, ktorý pozná len málo z nás. Autor v knihe veľmi podrobne, poctivo, so záujmom a úctou k faktom popisuje príbeh českých študentov väznených v nemeckých koncentračných táboroch. Vychádza pri tom z rozhovorov s pamätníkmi. Zaznamenáva ich osobné príbehy, prostredníctvom ktorých čitateľom prináša obraz o pomeroch vládnucich v táboroch, a to veľmi profesionálne a zároveň zrozumiteľne pre čitateľov.
Veľmi pekná kniha o živote, láske, priateľstve. Autorka vychádzala zo skutočných príbehov reálne žijúcich utečencov a vyskladala naozaj pútavý príbeh, ktorý, hoci je smutný, sa číta ľahko a dobre.
Krásna kniha. Krásne fotky. Krásne myšlienky. Krásne cesty. Krásny život.
Dobrodruhum pohladí oko i dušu. Dá sa čítať znova a znova, donekonečna listovať strany plné fotiek, zážitkov a pekných myšlienok zviazané v zaujímavej väzbe na peknom papieri.
Veľmi silná kniha o silnej a výnimočnej žene. V dnešnej dobe by bola vzorom. Bohužiaľ, v čase, kedy žila prekážala najskôr fašistom a neskôr komunistom. Autor podrobne a citlivo popisuje nie len život Milady Horákovej, ale aj jej manžela Bohuslava a dcéry Jany. Aj ich životné osudy sú veľmi zaujímavé. Kniha je doplnená fotografiami z ich krátkeho, ale intenzívneho spoločného života a listami, ktoré svojim najbližším Milada napísala vo väzení pred svojou popravou. Knižka nie je len biografiou alebo záznamom života jednej rodiny, ale apeluje na to, že za slobodu, demokraciu a ľudskosť treba bojovať za každých okolností. Tak to robili aj Milada a Bohuslav Horákovci.
Ak ste niekedy čítali knihu S. Alexijevič - fenomenálnej autorky, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, iste viete, aké jej knihy sú. S. Alexijevič píše o tom, o čom učebnice nehovoria. Rozpráva príbehy ľudí, ktorí prežili azda najväčšie katastrofy, ktoré minulé storočie Rusom prinieslo. Tentoraz prináša obraz vojny z pohľadu detí. Píše o všetkých tých deťoch, o budúcich lekároch, učiteľkách, umelcoch, riaditeľoch, robotníkoch, inžinierkach, žurnalistoch, hudobníkoch,... Rozpráva ich smutné príbehy. Je azda niečo smutnejšie ako deti, ktorých jedinou obživou je tráva či púčiky stromov, deti, ktoré nemajú rodičov a sami blúdia v krajine zmietanej vojnou, deti pochovávajúce vlastné matky, deti márne čakajúce na návrat otcov, deti učiace sa počítať pomocou rán od guliek? To všetko sa dá nájsť v útlej sivohnedej knižke s bledomodrou páskou. Tá páska má farbu sĺz všetkých statočných detí, ktoré prežili vojnu. „Kto po takom niečom povie, že deti neboli vo vojne? Kto...?“ (S. Alexijevič, Poslední svedkovia, s. 274)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
"Míňajú sa roky... A tu sa vyjasňuje, že ľuďom sa máli to, čo im zanechávajú dejiny. Tie dejiny, na ktoré sme si zvykli, kde sú mená, dátumy, udalosti. Sú fakty a ich zhodnotenie, ale neostáva miesto pre človeka. Pre toho jednotlivého človeka, ktorý nebol iba účastníkom tých udalostí, akousi štatistickou jednotkou, ale toho, čo predstavoval určitú osobnosť, bol naplnený emóciami a dojmami, ktoré sa spravidla do dejín nedostávajú..."
Príbehy jednotlivých ľudí, vojakov, manželiek, matiek,... - presne to S. Alexijevič znovu prináša vo svojej ďalšej knihe. Opäť spracováva náročnú tému - vojnu. A opäť je to kvalitné čítanie. Ak vás zaujíma, prečo sovieti bojovali v Afganistane, priebeh vojny alebo vojenská taktika, v tejto knihe sa to nedozviete. S. Alexijevič však ponúka niečo viac. Píše o osudoch obyčajných ľudí, mladých chlapcov a dievčat snažiacich sa nájsť v sebe hrdinov, splniť "internacionalistický záväzok", zažiť dobrodružstvo, nájsť samých seba, o trápení ich rodičov, manželiek s osirenými deťmi, o zinkových rakvách, ktoré sa zapečatené vracali späť do vlasti. V tejto knihe je všetko, čo sme si kedy o vojne mysleli, ale báli sme sa to vysloviť nahlas. Je to brutálne, krvavé a bolí to, ale o to dôležitejšie je písať a čítať o tom.
Posledné strany knihy sú venované súdnemu procesu s autorkou, ktorý voči nej iniciovali niektorí hlavní hrdinovia. Sťažnosti ukrivdených matiek a urazených vojakov striedajú listy a svedectvá tých, ktorí ju podporovali. Ak si pri čítaní knihy poviete, že sa vám z nezmyselnosti ruskej invázie v Afganistane doslova "zastavuje rozum", v závere knihy si to uvedomíte o to viac.
Hoci sa sovietsko-afgánsky konflikt odohral ešte v minulom storočí a autorka o tom, čo sa v jednej z najhorúcejších krajín sveta dialo napísala tiež pekných pár rokov dozadu, niečo v knihe zostáva stále aktuálne:
"Západ je Západ, Východ je Východ,
a nevedia si porozumieť.
Len pred Bohom opäť dočkajú sa spásy.
Ale mizne Východ a mizne aj Západ,
ak dvaja silní z rôznych koncov zeme
pochytia sa za pasy."
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Na obale knihy sa píše, že Moruša je kniha o mladom židovskom dievčati pochádzajúcom zo Slovenska, ktoré po vypuknutí vojny so svojou sestrou ušlo do Maďarska a neskôr prežilo väznenie v Osvienčime.
Spočiatku láskyplný, miestami zábavný a s detskou naivitou podaný príbeh o živote a dospievaní v Liptovskom Mikuláši, z ktorého veľmi cítiť, že autorka sa venuje prevažne písaniu poézie, sa otočením jednej stránky knihy neúprosne mení na boj o prežitie. Dokonalý kontrast. Farebné detstvo v Liptovskom Mikuláši vystriedajú pochmúrne byty ilegálnych vysťahovalcov, tmavé pohraničné oblasti a ľudským popolom zapadnuté prostredie Osvienčimu.
Čítam ďalej a premýšľam o tom, či je možné mať toľko šťastia v nešťastí. Tŕpnem strachom, čo sa na nasledujúcej strane udeje, kedy sa šťastena otočí a hlavná hrdinka na to doplatí. Jedinou mojou nádejou je fakt, že hlavnou postavou príbehu je samotná autorka a teda vopred viem, že táto neuveriteľne silná mladá žena s pestrou fantáziou to všetko prežije. Tak, ako jej, aj mne hlavou preletela myšlienka o "možnej existencii strážnych anjelov".
Zrazu si uvedomím, že jediný, kto sa tu bojí, som ja. Čím ďalej čítam, tým viac si uvedomujem, že Wandall-Holm nepíše o strachu o seba, súrodencov, rodičov ani kamarátov. Nepíše o hneve ani beznádeji. Dalo by sa povedať, že "len" opisuje to, čo zažila a čo boli v tom období nútení zažiť mnohí ďalší Židia. Dáva nám tak priestor naplno si uvedomiť nespravodlivosť, neľudskosť a krutosť fašistického režimu.
Kniha Iboje Wandall-Holm, autorky pochádzajúcej zo Slovenska, o ktorej tu paradoxne vieme len málo, ma jednoducho dostala.
REAGOVAŤ
