Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje odznaky
2019
2018
Moje aktivity
Žltá ponorka...útočisko i únik z reálneho sveta, knižnica a v nej svet fantázie, ktorý je taký blízky sedemročnému chlapcovi, akýsi symbol záchrany preňho i pre jeho hrdinov, ktorí síce žijú len v jeho hlave, ale aspoň tí, keďže najbližšieho človeka, mamu, stratil. A tak ju hľadá, hľadá odpovede na svoje prečo?...Aj v tejto knihe vidíme to, čo Stefánsson často spomína-hľadanie odpovedí o existencii Boha, živote po smrti, osamelosti, láske.A chlapec často nachádza len krutého Boha Starého zákona v nedeľnej škole Ágústa. Stále hľadá odpovede, ktoré uňho nenachádza, ako si len má vysvetliť svet bez mamy a chápajúceho otca? Otca, ktorý sa mu nevie priblížiť, otca bez emócií, nachádza len alkoholika, ktorý si sám nevie rady. Tu pomáha fantázia, rozhovory s mŕtvymi, milí a láskaví susedia, Sesselja a Gumundur a, paradoxne, napokon i macocha. Tento román je plný reflexií, paralelných svetov, životov, ľudských osudov a časov v chlapcovej fantázii od čias starovekej Mezopotámie až po súčasné Rusko. A v celej tej spleti tém a fantázie, v ktorých sa občas strácame, chlapec-polosirota, neskôr muž-spisovateľ (hádam sám autor) hľadá lásku, Boha, záchranu, únik z osamelosti spolu s hudbou a Beatles, ktoré tvoria dôležitú zložku jeho života. Napokon vidíme, že ide o čosi viac ako len o knihu plnú pesimizmu a „smútku, ktorý tlie navždy v srdci“. Pretože Stefánsson s jeho úžasným jazykom plným metafor, melanchólie, ale i lásky a krásy, napokon nachádza odpovede, nádej i svetlo: „Žiť je vychladené pivo na horúcom slnku, žiť je priateľstvo, znamená to zväčšovať svet, vytvárať nové dimenzie, žiť znamená vyrovnať sa sám so sebou, žiť je cnenie, je to, keď sa ma dotýkaš, keď vyslovuješ moje meno, keď ktosi vyslovuje moje meno, žiť znamená stratiť...Nezabúdaj na mňa a budem žiť. Urob zo mňa melódiu, a bomba zanikne, než narazí do zeme. Pamätaj na mňa, a tanky sa zastavia.“
Kiežby sme vsetci mali žltú ponorku a žili život v nej...
Príbeh dvoch sestier, a nielen ich, ktoré vyrástli v detskom domove 80.-90. rokov minulého storočia, rozpráva staršia Diana najprv ako dieťa a neskôr ako dospelá žena, ktorá si našla aké-také miesto v živote. Občas osamelým dievčatám niekto pomohol. Diane starý bylinkár, dobrý Mág, v detských očiach kúzelník, ktorý im dá to, čo práve potrebujú - najesť, aké jednoduché, obyčajné pre tých, pre ktorých je to samozrejmosťou. Jeho odpoveď sa tiahne životom malej Diany, ktorá by zjedla tony jedla, a tak spráska všetko, čo sa dá. Kedysi pochopila, že mágovia jedia viac, aj keď skutočnosť bola iná...ale chcela žiť s pocitom ľahkosti, ktorý uňho zažila. Prijíma život, ako ide, s vedomím, že jej je lepšie, ak je tam, kde sa konečne naje. Asi aj bolo, aj keď si potom celým životom niesla svoje traumy. Ťažké podmienky, ale pre niektoré deti možno lepšie ako doma, kde ich zatvárali, týrali, nechali hladné, samé napospas životu. Tu, v domove, našli svoju novú rodinu s jej lepšími či horšími členmi. Diana, pretĺkajúca sa životom od malička sama a napokon aj tak sa cítiaca bezmocná, ako také "makové zrnko na brioške". A podobne aj ďalšie deti, Carlos, Evička, Ondrej... prežívame smutné príbehy detí, ktoré sa nijako nemohli brániť pred dobou, spoločnosťou či "ujami v tielkach". "Muži v tielku bývajú dobrí", presvedčenie až do konca, dieťa ani nevedelo, že ho v diagnostickom ústave zneužíval jeden taký . Možno aj dobre, že nevedelo, že to tak necítilo.
Smutné príbehy postáv, nie vždy šťastných v manželstve (ako Matrtaj) hľadajúcich lásku či pokoj niekde inde, v práci, povinnostiach či v príbehoch o Sparte. Je jeden z tých, ktorí paradoxne tragicky dopadnú, aj keď je vo svojej práci dobrý a deťom nápomocný. Vidíme dobrých hrdinov i akési karikatúry plné zloby, trestov, hnusného správania v minulej dobe. Ale takých nájdeme asi v každej dobe, aj keď životy detí v detských domovoch sa hádam zmenili po 1989 roku k lepšiemu. Vo svojom živote však stále čosi hľadajú, nemali možnosť nájsť to ako deti a často nemajú možnosti ani v dospelosti a doplácajú na to, čo možno zdedili alebo nedostali. Stále čakajú na lásku, ktorej sa im nedostávalo. Nádej tu stále je (ako to už u Vandy Rozenbergovej býva)..." Ale hoci bývam sama, ešte neprišiel. Nič by ma nepotešilo viac, keby jedného dňa, alebo ešte lepšie v noci, potichu zaklopal...Dá mi čas a všetko mu vysvetlím, mne na zube nezáleží. Nemusí mať ani jeden, len nech už zaklope."
Váš čitateľský profil je na svete! Odteraz sa môžete každému pochváliť, aký úžasný(á) čitateľ(ka) ste!
Čo sa skrýva v záhyboch storočného domu kdesi v Zdochliaroch? A je jasné, že tie nájdeme kdekoľvek na Slovensku alebo je to možno Slovensko samotné, podobne ako ľudia, ktorí v nich žijú. Možno sú to naši susedia, možno my... Pred nami sú akési čriepky, príbehy jedného domu, dvojíc i samotárov, ľudí, ktorí síce navonok k sebe patria, no v skutočnosti sa ani neľúbia, len ten odchod či rozchod sa nedarí.
Dvojice Egon a Marta, nespokojná, obetavá, nie šťastná, ale zostávajúca v danom stave s nenaplnenými túžbami, Mrkva, Mrkvová, Kuchár, plus Adelaid, Bubeník a Barbora, starká s mužom tyranom, Anton a Agáta, Elenka, Bianka, Singer, každý niečo hľadá...
Hľadanie pravdy...“Pravda je to, čomu veríš,“ až tomu možno napokon sám uveríš.
Ľudia a ich život. Taký jednoduchý, ako príde, lebo treba. Treba pracovať, odovzdať sa iným, pomáhať a možno sa ani veľmi nad ním nezamýšľať. Ako taká Polina. Na opačnej strane Mrkva a jeho osobný boj s kadekým či kadečím. Zlo v nás, ktoré nevidíme a niekto sa mu ani nedokáže vzoprieť. Možno len vo svojich predstavách alebo túžbach.
Prítomnosť a minulosť, neďaleká a vzdialená, spomienky, história, nádej...také útržky názorov, myšlienok na ten čas minulý i terajší, lebo veď vždy sa ľudia s ich názormi na akúsi stranu postavili, alebo len tak stáli...
A vždy čakám na koniec, tento je taký akýsi ako nádej v beznádeji...Rozenbergovej nezameniteľný štýl, kniha prečítaná na jeden dúšok ako vždy, ale akosi príliš veľa smútku, pesimizmu, viac ako v iných knihách, aj keď asi taký je niekedy život, len ten smútok dokážeme dokonale maskovať, ako tá Mrkvová, Anton, Adelaid alebo starká a Marta. „Môže niekto zomrieť na smútok? Len tak, že neunesie spomienky?“ Maskujeme, vytesníme, možno čakáme, že možno raz príde tá chvíľa, kedy už nebudeme musieť...a pýtame sa, prečo je ťažké vzoprieť sa, lebo, ono sa to dá, veď taký Bubeník to dokázal. Prečo potom ten záver? Vždy čakám na záver, vždy je tam nejaký zlom. Toto som nečakala. Niekedy človek nechápe... Ale „Všetko je inak, niekto zaspal, iný nie...Sto rokov neexistuje, nič sa nestalo...“
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Vydať sa na Knižnú odyseu po literárnych svetoch chce poriadnu dávku odvahy! Vy ju máte, a preto vám hviezdy ležia pri nohách a tento odznak zdobí hruď (alebo aspoň vašu zbierku).
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Vaše aktívne zapojenie sa do Poslednej knižnej šifry si zaslúži odznak! A veríme, že nebude ani zďaleka posledný za účasť v knižných súťažiach. Len tak ďalej! :-)
Ďakujeme za prihlásenie sa do newslettera. Keďže naša ponuka sa stále rozširuje a nové skvelé tituly pribúdajú, radi vám pomôžeme zorientovať sa v nich a nezmeškať najlákavejšie knižné ponuky.
