Magický realizmus

Knižočka je to pomerne útla a samotný príbeh skôr ako rozsiahly román pripomína poviedku. O to údernejšie je posolstvo, ktorých je tam hneď niekoľko. Dej sa odohráva v malebnej Kalábrii, kde tak trochu ako pustovník žije Claudio Bianchi. Venuje sa práci na svojom statku, píše poéziu a je spokojný. Jedného večera ho však čaká zvláštna návšteva – v jeho záhrade sa zjaví jednorožec. Teda jednorožcica. (Či skôr jednorožka?) Toto stvorenie sa stáva súčasťou jeho života a veľmi ho to ovplyvní. A vlastne nielen jeho. Text samotný je viac ako na opise zázraku zjavenia jednorožca vystavaný na vzťahoch. Na opisoch fungovania komunity, ktorá neopustí ani takého pustovníka, akým sa stal Claudio. Ľudia tu síce žijú svojimi pomalými životmi, ale jeden na druhého nezabúdajú. Podobne ako predchádzajúce autorove knihy, aj táto je hlavne o živote. Keďže sa dej odohráva takmer v súčasnosti a v skutočnom svete, vnímala som prítomnosť jednorožca ako akúsi metaforu. Ako to niečo zvláštne a nečakané, čo nám má moc vstúpiť do života a nenávratne ho zmení. Či k horšiemu alebo lepšiemu? To už je na nás a na tom, ako sa zachováme. A v tom tkvie sila tohto príbehu. V tom jedinom dôležitom rozhodnutí.

Skrotenie jastraba je vlastne most medzi Havraními chlapcami a zlodejmi snov. Autorka stavia na predtým vytvorenom svete, no rozširuje ho. Predstavuje nové postavy, ich motiváciu a tiež ukazuje, o čom táto trilógia bude. Čo spôsobilo, že prvá polovica knihy je o čosi rozpačitejšia a rozvláčnejšia. Príbeh skutočne ožije až v tej druhej. Vtedy začne všetko dávať zmysel. Epickým záverom Stiefvater potvrdila, že si čitateľa dokáže získať. A tiež ho ním navnadila na ďalšie pokračovanie.

Nočný cirkus je veľmi špecifická kniha plná mágie a zázrakov. Autorke sa podarilo vytvoriť nádhernú atmosféru, ktorá na mňa doslova dýchala z každej stránky. Príbeh jej postáv ma aj vďaka tomu chytil za srdce a tým, ako v deji preskakovala z miesta na miestu a z minulosti do budúcnosti a späť do prítomnosti, dokázala nielen udržať moju pozornosť, ale budovala aj napätie a umocnila tajomnosť svojho príbehu. Okrem toho do svojej knihy ukryla aj mnohé témy a nechala na čitateľoch, aby si našli tie, ktoré ich najviac oslovia. Pre mňa to nebola len tematika lásky v jej mnohých podobách, ale aj pripomenutie, ako zle to dopadne, keď rodičia nútia deti pokračovať v ich starých rodinných sporoch. Vďaka tomuto všetkému túto knihu vnímam ako niečo jedinečne magické a neopakovateľné.

The Strange and Beautiful Sorrows of Ava Lavender je jedinečná a nádherná kniha. Napísaná lyrickým a metaforickým štýlom predstavuje dokonalý príklad magického realizmu – žánru, ktorý občas pôsobí ako kronika života niekoľkých generácií žien z tej istej rodiny. Táto kniha nie je výnimkou a hoci je rozprávačkou práve Ava, nezabúda opisovať ani životné cesty svojich príbuzných. Vďaka tomu je táto kniha krásna, no aj veľmi melancholická a v istých momentoch clivá, no najmä pomalá. Autorka chce svojim textom povedať mnohé a darí sa jej to, hoci občas sa až príliš stráca vo vlastnej metaforickosti. Napriek tomu v sebe kniha skrýva mnoho krásnych myšlienok a poučení.

Krvavé preteky je kniha nabitá nielen dobrodružstvom a nebezpečenstvom, ale aj mágiou a metaforickosťou. Príbeh ponúka jednoduchý dej odohrávajúci sa v priebehu niekoľkých krátkych týždňov, avšak to úplne postačí. V tomto čase som mala možnosť spoznať hlavných hrdinov, totálne protiklady, ktorí si náhodne vstúpia do životov a v mnohých ohľadoch ovplyvnia smerovanie cesty toho druhého. Kniha opäť vyniká autorkinou typickou lyrickosťou a občas prekvapivou ostrosťou, ale po celý čas je predovšetkým o postavách. O tom, ako sa všetko zmení len vďaka jedinému rozhodnutiu a že občas túžime po niečom úplne inom, než čo v skutočnosti potrebujeme.

V anotácii som sa dočítala, že táto kniha je poetickým príbehom o dvoch chlapcoch, ktorých náhodne spojí tragédia. A je to pravda. Táto kniha je poetická, nakoľko je nesmierne nádherne napísaná a nemenej umne preložená, vďaka čomu bolo jej čítanie neuveriteľným zážitkom. Vďaka jednotlivým slovám a hlavne tomu, akým spôsobom boli vyskladané do viet, som sa cítila akoby som plávala. Skrátka som sa nechala unášať prúdom autorových myšlienok a žasla som nielen nad ich hĺbkou a krásou, ale aj zvláštnu úsečnou trefnosťou. Vďaka tomu občas samotný dej trochu upadal do zabudnutia a z knihy sa stával zážitok niekde na pomedzí reality a sna. Sledovala som príbeh dvoch chlapcov, ktorých priateľstvo sa zrodilo akoby náhodu a bolo výsledkom vypätej situácie, aby vzápätí obaja zistili, že ich spája viac, ako si pôvodne mysleli. Obaja totiž svojim spôsobom hľadali svoju matku a odpovede nachádzali v čarovnom vysnívanom podmorskom svete, kam obaja utekali. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to veľmi jednoduchý príbeh, a svojim spôsobom aj je, avšak jeho hĺbka ma miestami až prekvapovala. Krásny príbeh nielen o priateľstve, ale aj o sile predstavy a ťažkých rozhodnutiach, ktoré sa nevyhýbajú nikomu – ani dvom malým chlapcom.

The Hazel Wood je delikátnou kombináciou toho najlepšieho z magického realizmu a gotického románu. Hlboko melancholický príbeh je viac ako len trochu temný a niektoré pasáže nemali ďaleko k takému slabšiemu odvaru niektorého hororového podžánru. Námet rozprávok, ktoré v skutočnosti existujú a v magickom svete žijú svojim predpísaným životom, je spracovaný trošku odlišnejším spôsobom, než čo som doteraz videla v detskej literatúre. Postavy sú zaujímavé, niekedy desivé, inokedy zvláštnym spôsobom zábavné. Alice je hrdinka, ktorej dobrodružstvo som rada sledovala, hoci čo sa týka jej charakteru, nezapôsobila na mňa. Aj keď je pravda, že istým vývojom si prešla. Tento svet je plný melanchólie, niekedy hrôzostrašných a mätúcich opisov, napätia a prvkov, ktoré majú za úlohu skôr zmiasť než pomôcť pri riešení zápletky. Táto kniha však trpí najmä tým, že v niektorých momentoch pôsobí nevyvážene a niektoré časti textu by v tej rozhodne nechýbali. No a potom je tu otázka niektorých referencií, ktorých význam nebol vždy úplne jasný. Napriek tomu je táto rozporuplná kniha zaujímavo napísanou a podanou jednohubkou, ktorá vrhá zvláštne temné svetlo na svet rozprávok a rozvíja ho v trochu inom duchu. Škoda len, že kvôli tomu táto kniha spadá do kategórie skôr okrajových kníh, ktoré si svojho čitateľa nenájdu až tak ľahko.

3,5* Milionkrát June je vcelku dobre napísanou knihou, v ktorej autorka veľký dôraz kládla hlavne na vykreslenie atmosféry. Jednotlivé magické prvky zabezpečili, že sa do deja prebojovala nielen záhadnosť a temnota, ale aj snová hravosť a pár prvkov nonsensu, ktoré sú rozhodne príjemným osviežením. June a Saul sú navyše vcelku príjemnými postavami, ktorých osud ma zaujal a rozhodne som o ňom chcela vedieť viac, navyše ich vzájomné interakcie sú ironické a miestami až sarkastické, čo mi často vyčarilo úsmev na perách. Problém tejto knihy však tkvie v tom, že jej prvá polovica (a možno aj prvé dve tretiny) mi pripomínala hojdačku, nakoľko sa vždy po krásnej pasáži plnej zamyslenia objavila časť o čosi menej záživná, ktorá dej nikam neposúval a mňa odradzovala od čítania. Takisto nastal problém s tým, že príliš dlho trvalo odhalenie zápletky. Dovtedy postavy vlastne len pobehovali okolo a snažili sa zistiť, čo sa to vlastne deje, pričom až v záverečnej tretiny konečne vysvitlo, čo by mali urobiť. Záchrancom celej knihy je teda jej záverečná tretina, ktorá je temná, pochmúrna a magická, plná krásnych myšlienok, osobnostného rastu a ktorá takisto odhaľuje, že táto kniha je vlastne len trošku magickou verziou akejkoľvek tínedžerskej knihy venujúcej sa hľadaniu vlastnej cesty hlavných hrdinov.

The Astonishing Colour of After je knihou, ktorá spracováva pomerne ohranú tému – vyrovnávanie sa so smrťou blízkeho. Avšak autorka sa tento príbeh snažila ozvláštniť exotickým prvkami. Leigh je mladá stredoškoláčka, avšak ako dcéra amerického otca a taiwanskej matky úplne nezapadá. Ani doma v Amerike, ani v Taiwane. Vďaka ceste Leigh za spomienkami som mala možnosť spoznať nielen inú kultúru, ale aj úplne odlišný spôsob myslenia, čo v príbehu vytvorilo istú exotickosť. Niečo, čo je pre nás vzdialené a zároveň fascinujúce. Kvôli absencii akčnejšie ladeného deja som si mohla naplno vychutnať všetky malé detaily. Zo všetkého najviac som mala možnosť do najmenších podrobnosti preskúmať nielen hlavnú hrdinku, ale aj jej matku. Skrz jednotlivé spomienky, ktoré striedavo patrili Leigh a niekomu inému, som videla jej bolesť, jej zápas a mohla som pochopiť, prečo sa rozhodla nakoniec svoj život ukončiť. Čo bolo vlastne zámerom tejto knihy – predstaviť neprítomnú postavu v celej hĺbke, so všetkými prednosťami i chybami, aby som vďaka tomu mohla pochopiť jej motiváciu. To isté dostala za úlohu aj Leigh, aby sa tak mohla vyrovnať so smrťou svojej matky. Tento pomaly plynúci príbeh ma dokonale očaril štýlom, akým bol napísaný. Prekvapil ma hĺbkou citov, ktoré vo mne prebudil. Zaujal ma svoju nápaditosťou a príjemne mi pohladil dušu prvkami magického realizmu, ktorý do deja priniesol záhadný prvok a neskôr aj prekvapivý zvrat. Na prvý pohľad nevýrazný a možno aj nie veľmi akčne pôsobiaci príbeh si ma úplne získal, prinútil ma nad všeličím sa zamyslieť a keď som dočítala poslednú stránku, pomyslela som si len „áno, táto kniha si môj čas rozhodne zaslúžila“. A rozhodne sa k nej vrátim, aby som mohla preskúmať jej ďalšie a ďalšie vrstvy.

Havraní kráľ je skvostným vyvrcholením naozaj vynikajúcej a hlavne odlišnej série. Napätie i celá zápletka počas série gradovali, až napokon vyvrcholili do zhluku temného chaosu niekde na polceste medzi snom a realitou. Oproti predchádzajúcim knihám bola atmosféra v deji omnoho viac temnejšia a občas aj hrozivejšia. Prvky hravosti spríjemňujúce čítanie v predchádzajúcich troch knihách boli zatlačené do úzadia, aby mi autorka mohla pripomenúť, že táto posledná časť putovania jej postáv je skutočne vážna a na hrane noža. Gansey, Blue, Adam, Ronan, Noah a ďalšie iné postavy dostali svoj vlastný priestor, nakoľko mi rozprávali príbeh zo svojich uhlov pohľadov. Čo môže pre niektorých čitateľov predstavovať problém, nakoľko to v deji vyvolávalo nielen chaos, ale takisto to budilo dojem, že jednotlivé časti príbehu do seba vlastne ani nezapadajú. Ale v skutočnosti je pravdou presný opak – v tejto knihe, rovnako ako v celej sérii, všetko so sebou navzájom súvisí a každá maličkosť, akokoľvek bezvýznamná sa môže zdať, nakoniec ovplyvňuje samotný dej. Ten je vystavaný čiastočne na niekedy naozaj podivných udalostiach, na zúrivo lietajúcich havranoch, jasnovideckých seansách, ale aj divokých večierkoch s kamarátmi, či bezbrehom snívaní. To všetko je doplnené opisom jednotlivých vnemov, na atmosfére, mágii, snoch, ale takisto na emóciách. Táto kniha tak ponúka to najlepšie, čo je možné nájsť v magickom realizme. Okrem toho však v sérii bola rovnako dôležitá aj sila priateľstva.

Vášeň je na prvý pohľad útla a nevýrazná knižočka, no aj tak v nej autorka spracovala mnoho zaujímavých tém akými sú sexualita, rodová príslušnosť a vášeň v mnohých podobách. Svoj príbeh zakotvila do reálneho historického prostredia napoleonských vojen a doň vložila svojich hlavných hrdinov a takisto prvky mágie a fantázie, teda všetko to, čo všetko patrí k magickému realizmu. V príbehu mi predstavila dve postavy a nimi sú Francúz Henri a Talianka Villanelle. Henri bol vždy zatienený vášňami iných ľudí, zatiaľ čo Villanelle zase tých vášni mala až príliš a jednu striedala druhou. Tým pádom boli títo dvaja úplnými protikladmi a páčil sa mi kontrast, ktorý tým v príbehu vznikol. Navyše mal každý z nich svojský pohľad na svet, čo do deja zanášalo zaujímavé myšlienky. Magickosť a tajomnosť je vygradovaná až v záverečnej, štvrtej časti príbehu, hoci magické prvky sa objavujú prakticky od prvej strany. Obraznosť v tejto knihe je však skôr úderná, nakoľko autorkin štýl je poetický len občasne a viac sa spolieha na strohosť a jednoznačnosť. Vďaka tomu niektoré myšlienky pôsobili o to zaujímavejšie a to viac som sa nad nimi zamýšľala. Táto kniha je teda veľmi zaujímavá, hoci vo svojej podstate jednoduchá, a viac ako o jej pochopenie som sa snažila vychutnať si všetky obrazy a myšlienky, ktoré autorka do textu vložila. A tých tam bolo naozaj veľa.