Pani Bovaryová je síce dielo z roku 1856, ale keď si odmyslíte štýl, akým je napísaná, pokojne by sa mohla odohrávať aj v roku 2020. Manžel by Emmu nosil na rukách, no čo z toho, keď je to taký nudný a dôverčivý ťuťko? Ona túži zažiť trochu vzrušenia, ktorého sú ľúbostné romány plné, a keď sa naskytne príležitosť, veru neodolá. Né, né, né... anebo radši jo! Samozrejme, že sa to nečíta ľahko ako evitovka, no ja celkom rozumiem tomu, prečo bol Flaubert za vydanie knihy popoťahovaný: pomedzi všetky tie romantické opisy perfektne vykreslil povahy súčasných ľudí (dovtedy sa všetci tvárili, že sú dokonalí) a ja ešte raz zopakujem, že sa od ľudí dneška len málo líšia. Bovaryová nemá ďaleko k zlatokopke, požičiava si od prefíkaného úžerníka a za suseda má vypočítavého a ambiciózneho lekárnika, ktorý sa maskuje za nezištného priateľa. Zbožnosť je len divadlo prepiatych citov a ľudia sa stýkajú iba s tými, ktorí sú im na osoh.
Po Pani Bovaryovej som siahla skôr v snahe doplniť si literárny rozhľad, preto nebudem klamať, že som sa pri čítaní stále ohromne bavila. Ale darmo, pred 160 rokmi sa písalo ináč, dnes sme zvyknutí na dynamickejšie príbehy. Flaubert si ale u mňa zaslúži obrovskú pochvalu za ten dramatický koniec, ktorým vlastne na plnú hubu povedal, ako sa veci majú.
Čítať viac