Napínavý príbeh, šteklivá erotika a mrazivý smiech!
On, Rácz, veru svoju šancu nepremrhá, nie je mechom udretý! V krčme ho starý kurič prehovoril, aby nastúpil do kotolne v Bratislave.
Tak sa začína príbeh usilovného prostého človeka, ktorý sa v spoločnosti vekslákov a podvodníkov postupne zmení na bezohľadnú sviňu, a hoci sa stane šéfom podsvetia, úctu a vážnosť si musí zdĺhavo vydobýjať primitívnymi spôsobmi.
On, Peter Pišťanek sa slávnym stal okamžite! Stačilo k tomu málo – napísať tento vynikajúci román.
Díky doporučení bratislavského přítele jsem se seznámil se svérázným, robustním vypravěčským talentem, který si nedělá starosti s krizí románu a prostě, přirozeně, takříkajíc tradičním způsobem nás vnoří do živlu napínavého příběhu. Pojem tradiční musí ovšem zahrnovat románový tvar výrazně postmoderního střihu. (...) Pišťanek je objev slovenské prózy, který jí můžeme závidět.
(
Milan Jungmann, Lidové noviny 6.2.1992)
Peter Pišťanek debutoval pozoruhodnou knihou, románom. Nenašiel som v texte ani jednu štylistickú chybu, ani jedno miesto, ktoré by vybočovalo zo základnej tóniny – je to tónina silne tvrdá, hranatá, brnčiaca ako britvy vo vreci, a pritom nás tá tvrdosť ohýba a neodolateľne donucuje k smiechu, miestami až k stavom, ktoré človek pociťuje po náhlom vyzdravení, po utíšení bolesti zuba alebo hlavy. Každá veta má svoje miesto, je zaradená ako rímsky vojak do zostavy, a každá je perfektná, ako dobre vycvičený rímsky legionár. Tomu sa hovorí technika.
(
Rudolf Sloboda, Dotyky 2/1992)
Dobre je to napísané a je to sranda. (...) Treba už len dúfať, že autorove postmodernistické hyperboly sa nestanú v blízkej budúcnosti skutočnosťou.
(
Peter Breiner, Slovenské pohľady 3/1992)
Rivers of Babylon je jeden veliký sarkasmus, hořká anekdota o nekontrolovaném vzestupu a uchopení moci. Zrcadélko jakési. (...) To není pohádka, to je zatraceně skutečný život.
(
Jakub Rosen, Iniciály 8/1992)
Medzičasom, celkom nenápadne, dakde v Devínskej Novej Vsi, odkiaľ vypisuje aj Rudo Sloboda, vyraší zo suchej vyprahnutej zeme voňavý kvietok. Pišťanek sa menuje. A jeho báječná kniha sa volá Rivers of Babylon.
(
Ivan Popovič, Smena na nedeľu 15. 5. 1992)
Pišťankov román nemožno čítať vážne. Som presvedčený o tom, že jeho autor si celkom zámerne robí z čitateľov posmech, že sa pohráva s čitateľmi rozličného zamerania. Vie, že mu niektorí naletia a budú text čítať vážne, vie, že pre niektorých to bude len príbeh, a vie, že mnohých svojím románom rozčúli, alebo aspoň privedie do rozpakov.
(
Ladislav Čúzy, Romboid 5/1992)
Pišťankova kniha je zjavením.
(
Pavel Matejovič, Dotyky 2/1992)
Aj bez toho, aby som od literatúry očakávala iba „vysokú štylizáciu“, z hľadiska jej druhového vymedzenia musím Pišťankov román umiestniť na okraj (ak nie za okraj) jej vlastných možností. V istom zmysle ho hodnotím ako insitné umenie. (...) Ak je jedným z typických znakov insitného umeleckého prejavu naivný, čiže zjednodušujúci pohľad na svet a druhým nezvládnutá umelecká technika, potom Pišťankov román vykazuje obidva tieto znaky celkom určite.
(
Stanislava Chrobáková, Romboid 5/1992)
Promptné a príťažlivé zareagovanie na nové spoločenské pomery v Rivers of Babylon nadobudlo časom charakter nadčasovej vízie.
(
SME, 9.12.2003)
