Nevera ako dôvod

Čítaná

Vita Jamborová (*17. november 1976 Ukrajina) je úspešnou autorkou, ktorá píše dobrodružno-romantické príbehy s prvkami krimi, detektívky, thrilleru a niekedy aj fantasy. Narodila sa na Ukrajine, kde prežila detstvo a dokončila strednú školu. Jej rodným jazykom je ukrajinčina a ruština. Od malička rada čítala a vymýšľala svoje vlastné dobrodružné príbehy. Od roku 1993, keďže sa jej mama vydala za Slováka, žijúceho v Prahe, sa presťahovali do Prahy, kde rodičia ešte stále bývajú. Počas štúdia na Právnickej Fakulte Univerzity Karlovej často navštevovala rodinu otca na Slovensku. Pred sedemnástimi rokmi tam kvôli láske zakotvila. V sympatickej dedine s názvom Podolie teraz žije s manželom, dvomi deťmi, presne neurčeným počtom papagájov, psami a najnovšie aj s dvomi africkými slimákmi. Miluje čítanie kníh a ich písanie. Na svojom konte ich má sedemnásť a spolupracovala na dvoch zbierkach poviedok slovenských autorov. Najradšej píše dobrodružné príbehy alebo fantasy, pričom nikdy vopred nevie, ako sa to celé skončí. Baví ju učiť sa hrať na rôzne hudobné nástroje. Doma má husle, pianíno, gitaru, flautu, okarínu a sníva o saxofóne. „Písať pre mňa znamená prežiť príbeh, v ktorom môžem byť krásna, múdra, silná, slabá, dobrá alebo zlá. Môžem milovať, nenávidieť, zažiť šťastie, lietať alebo čarovať... Ide o to, že vlastne môžem všetko...“

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.