Autor knihy kanonik Štefan Kováč Adamov svoju 26. knižnú publikáciu venuje nevšednej, a predsa prirodzenej tematike. A to finálnym pozemským faktom a realitám človeka. Zrod tejto knihy vnímam, že spočíva na začiatku jeho kňazského účinkovania. Veď keď prvou jeho omšou je pohrebná omša za jeho otca, je to silný príbeh životného údelu. Každé jeho kňazské výročie ide súbežne s rovnakým výročím otcovho odchodu. Táto zvláštna skutočnosť je teda prežitá v živote autora a je vyjadrená vyznaním: ´Slzy bolesti sa stávajú slzami kajúcnosti a očistenia duše... A každý z nás je povolaný v živote hľadať kľúče, ktoré raz dokážu otvoriť aj bránu raja.´
Autorove predkladané príhovory sú neobyčajne ľudské, silno inšpiratívne, nadmieru empatické a značne presiaknuté citadelou katolíckeho vierovyznania, ktoré je jedinečnou oporou v takýchto situáciách. Súčasne v poslednej 151. reflexii prezentuje svoje jedinečné, veľmi osobné a originálne vyznanie o svojom bytí a živote, ktoré považujem za vrchol všetkých týchto publikovaných úvah...
Táto kniha môže byť obohacujúcim zdrojom inšpirácií pre viacero kazateľov pri mnohopočetných pohreboch a rozlúčkach.
