John Henry Newman (1801 – 1890) ako duchovný Anglikánskej cirkvi a univerzitný kazateľ v Oxforde sa stal vedúcou osobnosťou združenia (Oxfordské či Traktátové hnutie), ktorého cieľom bola mravná a náboženská obnova anglikanizmu. Jeho cieľom bolo dokázať, že Anglikánska cirkev nie je iba anglickým národným dedičstvom, ale pravou Kristovou cirkvou. Poctivé, hlboké, argumentmi podložené a čoraz bolestivejšie štúdium dejín starovekej Cirkvi ho nakoniec priviedli k istote, že skutočnou nástupkyňou prvotnej Cirkvi je Cirkev rímskokatolícka. Po siedmich rokoch ťažkých vnútorných bojov konvertoval, vstúpil do Katolíckej cirkvi, kde prijal kňazskú vysviacku od pápeža Leva XIII. V roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného a 13. októbra 2019 pápež František za svätého.
Jeho postoje – ešte ako anglikánskeho kňaza – publikované v traktátoch, neraz vyvolali prudkú odozvu zo strany anglikánskych duchovných, ktorí ho podozrievali zo sympatizovania s Katolíckou cirkvou. Najvážnejší útok vyšiel od Charlesa Kingsleyho, anglikánskeho kňaza, ktorý sa na jednej strane tešil kráľovskému titulu profesora moderných dejín na Cambridgeskej univerzite, na strane druhej to bol dobre známy a obľúbený románopisec. Bol autorom pamfletu s názvom Čo chcel Dr. Newman vlastne povedať? Išlo o verejný úrok na Newmana, ponad ktorý Newman nemohol prejsť s mlčaním. Jeho odpoveďou bolo osem pamfletov, ktoré v roku 1864 vyšli pod názvom Apologia pro vita sua, ktorá je jedinečnou odpoveďou pre všetkých, čo kritizovali jeho činnosť a spochybňovali jeho motívy.
V diele Newman podáva prehľad svojich náboženských názorov s neuveriteľnou presnosťou a elokvenciou. Vo vtedajšej anglickej spoločnosti panoval názor, že Newman spor s Kingsleym vyhral a svoju integritu úspešne obhájil. Napočudovanie, najpozitívnejšie reagovali vtedy veľmi vplyvné nekonformistické kruhy, no aj samotní anglikáni boli Newmanovi vďační za to, ako veľkoryso písal o ich cirkvi.
Apológia nie je len autobiografia, ktorá vznikla na základe polemiky a satiry. Je to teologický dokument – a nielen to. Najmä vďaka poslednej kapitole ju možno považovať za veľmi dôležitý vklad do ekleziológie, teda do teologickej náuky o Cirkvi. Moderný vývoj či znovuzrodenie katolíckeho chápania povahy Cirkvi, ku ktorému Newman významne prispel, vyústilo do významných reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), ktorý prakticky zavŕšil tridentskú epochu a začal písať novú kapitolu dejín kresťanstva.
