Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Práve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje odznaky
2021
2023
2022
2021
2020
2019
2018
2017
2016
2015
Moje aktivity
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
CELÝ ŽIVOT SÚŤAŽÍME. V prospechu, školských olympiádach, na prijímacích pohovoroch, na sociálnych sieťach. Náš život a naše vnímanie reality je poznačené nekonečným množstvom rebríčkov popularity, kvality, úspechu. Súťažia štáty, mestá, jednotlivci. A väčšina z nás prehráva...
Martin Šimečka vo svojej nádhernej a múdrej knihe venuje zopár zamyslení aj súťaži ako princípu života. "Vďaka prehrám som pochopil základný princíp života, ak ho chápeme ako súťaž: Vždy bude niekto lepší. Pravdepodobnosť, že budete v akejkoľvek mysliteľnej disciplíne najlepší, je prakticky nulová. Víťazmi totiž bývajú len géniovia alebo šialenci."
Súťaž len zdanlivo z nás dostáva to najlepšie. Je plná žiarlivosti, smútku, či dokonca nenávisti. V prírode súťaž, napriek populárnym zjednoduseniam, neexistuje. Aj vlci spolupracujú a starajú sa o svojich blížnych. Živé organizmy spolupracujú a komunikujú. V prírode je veľa príkladov spolupráce. Len naša civilizácia ju považuje za slabosť. Výsledkom je materiálny blahobyt a množstvo nešťastia a prazdnoty. Plus zdevastovaná príroda.
"Liberálna demokracia vytvorila za dekády svojej existencie príliš úzku vrstvu víťazov a príliš veľkú masu porazených, teda priemerných, ktorí majú pocit neúspechu. Tí sa teraz búria a žiadajú svoje miesto na slnku, nenávidia elity, ktoré vinia za to, že sa v ich konkurencii nedokázali presadiť. "
Šimečka je športovec a predsa nemá rád súťaž. Ako príklad krásneho a spájajúceho športu uvádza masové behy.Tam vôbec nezáleží, kto je prvý. Dôležité je byť spolu. Dokázali by sme organizovať spoločnosť ako masový beh, kde aj tomu poslednému zatlieskame?
Inak nádherná kniha, ak ste ju ešte nečítali. Hlboká pravdivá a bystrá. A ešte sa aj dobre číta. O tele, o duši a o rôznych aspektoch života prežitého, pochopeného a zároveň otvoreného novým otázkam.
Kniha na leto, ktorá sa nedá čítať rýchlo. Ak chcete začať praktizovať #slowlife, tak je to ideálny sprievodca. Po každej kapitole môžete vyjsť do záhrady či do blízkeho lesíka a pozorovať, čo sa tam vlastne deje. Predpovedať počasie pomocou sedmokrásky či smeru oblakov, pozorovať správanie lastovičky, počítať buriny či cudzokrajné rastliny udomácnené na našich poliach. Skontrolovať krtka či pôdne živočíchy, experimentovať s rôznymi štýlmi (ne)polievania...
Ale hlavne napínať všetky zmysly a pozerať, ňuchať, počúvať (dať si dole slúchadlá s podcastom o prírode), ochutnávať, a oťapkávať :)
Wohlleben nás nevychováva, len na začiatku kratúčko zasadí svoju knihu do kontextu ako rastlinku do zeme:
"Náš odklon od prírody je zjavný predovšetkým počas suchých a horúcich liet. Zatiaľ čo poľnohospodári a lesníci naliehavo túžia po daždi, značná časť mestskej populácie si želá, aby počasie vydržalo. Dôsledkov sucha si nie sme vedomí a veľakrát o nich vôbec nemáme tušenia. Vzhľadom na poškodenie životného prostredia a zmeny klímy je pritom nesmierne dôležité, aby sme rozoznali signály, ktoré príroda vysiela." Sme oddelení od prírody a nerozumieme jej, lebo sme prestali veriť, že jej potrebujeme rozumieť. Klimatická zmena v niektorých z nás buduje pokoru a opätovnú snahu počúvať, cítiť, čítať. Má to aj iné výhody:
"Nežiadam tu návrat ku koreňom, ani od nikoho nechcem, aby sa zriekol moderného životného štýlu, na to sa aj mne samému príliš zapáčil. ide mi skôr o to, aby sme všetci znovu aktivovali svoju citlivosť, svoje pozorovacie schopnosti, ktoré sú skryté pod moderným povrchom. Využitie týchto kapacít totiž prináša vzrušujúce a upokojujúce zážitky, ktoré na nás čakajú hneď za naším prahom v záhrade. Svet bude zrazu akosi väčší, keď ho začneme vnímať v celej jeho rozmanitosti."
Východisko z klimatickej krízy netreba hľadať len v sebabičovaní a bojovnom naratíve. Pokojné premýšľanie nás vie posunúť k novým hodnotám a náhľadom na svet, ktoré nikdy nevzniknú ako výsledok boja. Preto je tá kniha viac než len spôsob príjemného trávenia času v záhrade či v prírode. Učí nás citlivosti, pokoju a premýšľaniu.
„Ak dokážeš zmerať to, o čom hovoríš, a vyjadriť to v číslach, znamená to, že o tom niečo skutočne vieš.“ Tento citát lorda Kelvina z r. 1883 použila svetoznáma biologička Hope Jahren ako motto svojho ´Príbehu viac´. The Story of More je svieža a jedinečná kniha s podtitulom Ako sme sa dostali až ku klimatickej zmene a kam ísť ďalej. So ženským citom pre príbeh autorka naozaj počíta. Zrátava globálny nárast počtu ľudí, ton vyprodukovanej pšenice, množstva hospodárskych zvierat, pesticídov v pôde, teploty vzduchu , plochy pôdy premenenej na púšť, teploty oceánov, ton vylovených morských živočíchov, odlesnených plôch, vyrobených automobilov, leteckých pasažierov, kWh spotrebovanej elektriny, ton emisií a skleníkových plynov v atmosfére. Jej „príbeh viac“ dokazuje obrovský nárast vplyvu ľudskej činnosti na planétu za posledných 50 rokov. (za referenčný rok si vybrala r. 1969 – rok svojho narodenia).
Tu je len zopár vybraných faktov: „ Ľudská populácia sa zdvojnásobila; detská úmrtnosť sa znížila na polovicu; priemerná očakávaná dĺžka nášho života sa predĺžila o 12 rokov; 47 miest narástlo na viac ako 10 mil. obyvateľov; produkcia obilnín sa strojnásobila; počet ročne zabitých ošípaných sa strojnásobil, zabitých kurčiat sa zvýšil šesťnásobne, počet zabitého dobytka sa zvýšil o polovicu. Množstvo človekom denne vyprodukovaného odpadu sa zvýšilo dvojnásobne. Množstvo vyhodených požívateľných potravín dosiahlo objem, ktorý by stačil na výživu všetkých podvýživených ľudí sveta. Pätina vyprodukovaných poľnohospodárskych plodín sa premieňa na biopalivá. 20 percent svetovej populácie spotrebuje polovicu elektrickej energie sveta...“
Napriek zdaniu, Jahren nie je technokratka. K svojim číslam a vedeckým faktom, ktoré mimochodom vyvracajú aj množstvo mýtov (napr. tie o preľudnení planéty), pridáva množstvo osobných zážitkov a pozorovaní z vlastného okolia v porovnaní so životom v nedávnej minulosti. Skúste sa napríklad (ak máte aspoň 40 rokov) zamyslieť nad tým, koľko áut jazdilo v mestách, keď ste boli malí, ako ste chodili do školy, koľkokrát do týždňa ste sa sprchovali, koľko hračiek vám rodičia kúpili, ako ste cestovali, čo ste jedávali na raňajky a koľko času ste trávili vonku.
Jej výpočty ale (zdanlivo) prekvapivo vedú k podobným záverom, ako hlásajú vedci humanitných smerov, ľudia zaoberajúci sa etikou, šťastím, kvalitou života. Príbeh viac sa musí zmeniť na príbeh menej... Žiadne technológie nedokážu vyrobiť toľko energie z obnoviteľných zdrojov, ktorá by dokázala uspokojiť všetky naše nezmyselné chúťky, ktorým dnes holdujeme. Príbeh menej... znamená menej spotreby, ale aj menej sebectva, pohodlnosti duševnej i fyzickej.
„Je zbytočné predstierať, že šetrenie zdrojov nie je v priamom rozpore s priemyselnými odvetviami, ktoré pomohli napísať náš Príbeh viac, a že zvyšovanie spotreby za posledných päťdesiat rokov nebolo úzko spojené s hľadaním väčšieho zisku, väčšieho príjmu, väčšieho bohatstva. Je čas sa rozhliadnuť a položiť si otázku, či je toto spojenie skutočne jediným spôsobom budovania civilizácie, pretože predpoklad, že áno, môže predstavovať najväčšiu zo všetkých hrozieb.“
S knihou by sa dalo polemizovať v mnohých smeroch. Kríza, ktorej čelíme, prináša množstvo otázok, a nervozitu pre tých, čo hľadajú rýchle a jednoduché odpovede.
Desať lekcií pre post-pandemický svet je kniha, ktorá sa snaží zahorúca reflektovať, čo sa zmení v globálnom svete po pandémii. Zakhariove lekcie však mnohých jeho prívržencov sklamú. Možnože je to tým, že kniha vznikla ešte počas roku 2020 a teda na reflexiu nebol ešte priestor, lebo stále sme vo víre zmien, ktoré pandémia neprestala prinášať. A možnože je dôvodom zarputilé trvanie autora na axiómach liberálneho globálneho sveta, kde rast a dominancia trhu je jediným meradlom kvality štátov, individuálne práva zas meradlom kvality spoločností.
Vízia to nie je nijak strhujúca, lebo Zakharia v podstate predpovedá, že všetko pôjde po starom. Svet sa bude naďalej zrýchľovať, digitalizácia sveta bude pokračovať a oberať ľudí o prácu, priepasť medzi bohatými a chudobnými sa bude zväčšovať (tu autor vychádza najmä z amerických reálií), ľudia sa napriek pandémiám budú aj naďalej masovo sťahovať do miest, globalizácia sa bude globalizovať a Čína sa stane novým superhráčom. Nedá sa ubrániť myšlienke, že na „lekcie“ je to trošku málo a že asi potrebujeme dlhší čas na reflexiu všetkého, čo sa deje okolo nás. Aj opomínanie témy klimatickej zmeny je pozoruhodné a dáva nám informáciu, že zrejme nie pre všetkých je tá téma tak aktuálna, ako pre nás, Európanov, nehovoriac o ľuďoch z ohrozenejších častí sveta.
Len útržkovite, v záveroch jednotlivých kapitol, sa autor priznáva, že zmeny asi budú väčšie, než dokážeme v tejto chvíli predvídať, napríklad spochybnenie trhu ako meradla kvality a úspechu, či viery v rozum, ktorým si často len zdôvodňujeme svoje emócie. Ale aj javy ako „nárast politickej moci starostov“, alebo väčšia jednota štátov EÚ po brexite a skúsenosti so zvládaním pandémie, sú len okrajovo naznačené, zatiaľ nerozvinuté. Na úplnom konci však čitateľ nájde to, čo očakáva - jemný závan optimizmu:
„Pomyslite si len na zmeny, ktoré sme prijali v našich životoch ako odpoveď na pandémiu. Súhlasili sme s tým, že sa izolujeme jeden od druhého na dlhý čas. Pracujeme, zúčastňujeme sa stretnutí, a vedieme hlboko súkromné rozhovory rozprávajúc do našich laptopov. Absolvujeme online kurzy a návštevy u lekárov a terapeutov cez teledoktora. V priebehu mesiaca, firmy zmenili politiky, ktorých prehodnotenie by im za normálnych okolností trvalo roky. Zo dňa na deň mestá zmenili triedy na pešie zóny a chodníky na kaviarne. Menia sa postoje k ľuďom, predtým často prehliadaným či ignorovaným, čo dokazuje novo zaužívaný výraz ´pracovníci kritickej infraštruktúry´. A vlády otvorili svoje pokladnice voľakedy nepredstaviteľným spôsobom, čo nás môže viesť k väčšej vôli investovať do budúcnosti.“
Veľa prezrádza aj jedna z posledných viet: „Rozumieme nedostatkom (sveta) aj spôsobom, ako ich riešiť. Problémom nie je prísť k riešeniam – zostáva ním nájsť politickú vôľu na ich implementáciu.“ Tu sa tiež dá s autorom polemizovať. Nie, ešte stále nerozumieme nedostatkom sveta a mnoho riešení, ktoré sa ponúkali, neboli dobré bez ohľadu na politickú vôľu. Práve pandémia nás zrejme dovedie k prehodnoteniu diagnostiky problémov sveta a tiež ponúkaných riešení. Zmeny budú oveľa hlbšie, pán Zahkaria, a preto sa tešíme na vašu ďalšiu knihu.
Harry Potter je starší o 18 rokov, kým sme my, jeho verní fanúšikovia, zostarli o 8. Nech Vám tento odznak pomáha trpezlivo čakať na jeho ďalšie príbehy! :-)
Vyzerá to tak, že vlastníte celú sériu Harry Potter! Vaša knižnica sa tým pádom zmenila na prechod do magického sveta, také domáce nástupište 9 a 3/4 :-)
