Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Jednoduchý príbeh, kde je všetko. Nezmyselnost predsudkov, charakter,ktorý sa ukáže v nečakanej chvíli, ale hlavne hĺbka odžitej pokojnej múdrosti. Neromantická romantika, úsmev cez slzy. Na konci si poplačete a kniha vo vás ostane.
Čítať viac
Keď sa niečo volá komické, očakávam humor. V tejto zbierke som nič humorné nenašla. Stále opakujúce sa motívy alkoholu, zneužívania detí a žien, alibizmu. Ale všetko takým depresívnym spôsobom. Už si ani nepamätám, či som sa vôbec počas tej knihy zasmiala.
Čítať viac
- Andrej Csino
- Anna Olejárová
- Jakub Nvota
- Janko Iša
- Karol D. Horváth Samo Trnka
- Livian Allen G
- Lucia Siposová
- Márius Kopcsay
- Martin Petro
- Michal Brat
- Miro Švercel
- Peter Balko
- Peter Baťko
- Rasťo Piško
- Soňa Uriková
- Vanda Rozenbergová
- Veronika Sebechlebská
Po predošlých knihách tejto skvelej novinárky táto sklamala moje očakávania. Možno je to tým, že téma je fakt ťažká a pole neorané, Možno tým, že moje sociologické ja sa búri proti ziskavaniu dat o názoroch ľudí cez náhodné diskusie na soc sieťach.
Je to veselé ale miestami riadne pritiahnuté za vlasy. Človek sa musí uistovat, že nie som menejcenna, keď nemám guču kamarátok, ktoré o mne všetko vedia, lebo to vraj má každá žena.
Dobré sú kapitoly o Manosfére a o mužskom zdraví. Hoci viem dobre anglicky, viackrát som potrebovala prekladač. Veľa hororových slov a popkulturneho kontextu, ktorý som nechytala, lebo nie moja šálka kávy.
Ale: dôležitá vtipná kniha o témach o ktorých sa nehovorí. Keď vás unaví, preskocite kapitolu. Pár vecí vám fakt odpáli dekel. Vďaka Caitlin.
Prečítať si po rokoch romantický román, čo človeka fascinoval a formoval v detstve je riskantné. Riskujeme dezilúziu, sklamanie, banalitu ktorá môže prekryť detskú fascináciu príbehom chudobnej siroty, ktorá zabojovala o svoju dôstojnosť a vzoprela sa aj veľkej láske v mene cti.
Mnohí tvrdia že román je jedným z najikonickejších svojej doby a žánru. Že ukazuje ženu ako duchovne rovnocennú mužovi, schopnú aj napriek zväzujúcim okolnostiam rozhodovať o svojom osude. Podobne ako Tatiana v Puškinovom Oneginovi aj Jane Eyre v podstate prvá vyznáva lásku mužovi, ktorý stojí vyššie v spoločenskom rebríčku, otvorene hovorí o svojich túžbach po dôstojnosti a uznaní.
Po mnohých rokoch však moja pozornosť zostala prikvačená na historických a spoločenských okolnostiach, ktoré kniha odzrkadľuje a ktoré filmové adaptácie milosrdne obchádzajú či priamo vyhladzujú.
Rasizmus autorky, ktorý bol vtedy zrejme súčasťou výchovy vo všetkých vzdelaných anglických rodinách, zdôrazňovanie nadradenosti britskej výchovy, spôsobov, dokonca výzoru (farba pleti), nad iné kultúry, je evidentný napríklad v odsudzovaní všetkých nežiadúcich vlastností malej Adele a stotožňovaním ich s jej francúzskym pôvodom. Podobne popis Berthy, šialenej ženy pána Rochestera, zdôrazňuje jej rasu a kreolský pôvod ako zdroj zvrhlej povahy a šialenstva.
Zaujímavé sú aj sociálne pomery, ktoré kniha zrkadli. Môžu byť tiež odrazom autorkinej vlastnej životnej skúsenosti. Postoj k deťom, sirotám, chudobe, je veľmi drsne vykreslený. Scény Jane putujúcej cudzou krajinou prosiacej o pomoc a stretávajúcej sa so surovým odmietaním ešte aj v dome kňaza, môžu svedčiť o stave bezpečnosti, ale aj pokrytectve svätuškárskej viktoriánskej anglickej spoločnosti.
No a extrémne zaujímavá je postava Janeinho bratranca St.Johna, ktorý ju svojim náboženským fanatizmom terorrizuje a vydiera jej veriacu dušu v snahe zotročiť si ju ako svoju manželku pre vlastné ambiciózne ciele. O povahe a bohumilosti ktorých (misionárstvo v Indii) dnes vieme svoje. Nadradenosť a necitlivosť egocentrika, ktorý sa povyšuje nad ostatných a koná dobro len ako povolanie, autorka vôbec nekritizuje a opisuje ho s istou blahosklonnosťou.
Svätuškárstvo a neustále odvolávanie sa na boha môžu byť tiež kombináciou doby a autorkinej výchovy. Naštvalo ma však, že si na konci knihy neodpustila triumf obrátenia rebelujúceho Rochestera na vieru. Všetko je v poriadku, boh všetko vyriešil. Z toho mi bolo po rokoch trocha nevoľno, ako malá som to vôbec nevnímala. Ale pripúšťam, je to aj mojím svetonázororm.
Filmové adaptácie, najmä niektoré, sa snažia vytiahnuť to naozaj hodnotné z tohto historického diela. (Ja mám rada tú s Ciaranom Hindsom) Boj hodnôt, príbeh rozporu lásky cti, konvencií a zmyslu života. V knihe je však veľa škaredosti, ktorá tiež stojí za reflexiu a môže v mnohom poučiť.
Zvládla som to asi do polovice. Zle napísané, chýba akákoľvek myšlienka a ani zábava to nie je. Zbytočná kniha.
Čítať viac
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihu som čítala a klasickú sériu s Jennifer Ehle videla niekoľkokrát. S vekom však človek vníma postupne iné aspekty tohto veľkolepého diela.
Prvá vrstva - romantika a dokonalá krivka príbehu. Zápletka ako bič a šťastný koniec. Ideálne (nielen) pre puberťáčku, ale aj pre všetkých, čo si chcú oddýchnuť.
Druhá vrstva - protofeministická. Spoločnosť, kde hlavným cieľom nielen ženy, ale aj muža, je urobiť dobrý "biznis" sobášom. Rozpor medzi hodnotami ako láska či aspoň úcta k partnerovi/partnerke a pohodlným životom, akceptovaným spoločnosťou.
Tretia vrstva - thriller. Desivosť väzenia, v ktorom muž unesie maloleté dievča, a celý trest a opovrhnutie spoločnosti sa obráti proti nej a ženám v jej rodine. Jediným vykúpením je manželstvo s únoscom, ktorý - akokoľvek recidivista, je vlastne podplatený k tomu, aby sa oženil s obeťou, pričom je naďalej prijímaný a akceptovaný v spoločnosti. Pokrytectvo do hĺbky kostí, kde žena je tovar, za ktorý sa dá zaplatiť... Nie, nehovoríme o čiernych otrokyniach, hovoríme o bielych ženách z lepšej spoločnosti.
Neviem, či Austein, keď knihu písala, vedome pracovala so všetkými týmito vrstvami, ale výsledok je dokonalý. Len čím viackrát knihu čítate (film pozeráte), tým viac z neho presakuje thriller. Niekedy premýšľam, ako by asi vyzeral druhý diel - po 10 rokoch manželstva Elisabeth a pána Darcyho, a ich švagra pána Wickama, ktorému zabezpečili príjem a možnosť ďalej viesť nemorálny život plný klamstiev a podvodov. V manželstve s nezrelým dievčaťom Lydiou túžiacou po dobrodružstve...
Austein sa zrejme potrebovala zveriť s obludnosťou tej doby (ktorá v mnohom presakuje aj do dnešných čias), tak ju zabalila do dokonalej romantiky. A výsledok je ešte obludnejší. Je to veľká spisovateľka.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
John Green dokázal niečo fascinujúce. Anthropocene Reviewed je vlastne séria recenzií vybraných javov, produktov či bytostí, ktoré preňho ilustrujú súčasný svet na planéte tak zásadne ovplyvnenej ľudskou činnosťou. A sú to veci veľmi rozmanité. Divé husi, epidémia cholery, havajská pizza, anglické trávniky, jaskynné maľby, googlenie cudzích ľudí, Halleyho kométa… Vyšla z toho hlboká a zároveň láskavá výpoveď o dnešnom svete. Núti nás zamyslieť sa, niektorých dokonca plakať. Nie je to kampaň za ani proti zmene klímy. Je to citlivá reflexia nášho sveta, ktorú potrebujeme.
Podcast, z ktorého vznikla kniha, odkazuje na všadeprítomné recenzovanie všetkého všetkými, ktoré sa stalo bežnou súčasťou nášho sveta. Green však rozoberá veľmi farbisto rôzne aspekty histórie, údaje a prepojenia, aby nakoniec vyslovil svoj názor veľmi skromne a s pokorou, niekedy až láskou.
Mne sa páči časť o trávnikoch, kde Green hovorí, že v USA je momentálne viac pôdy venovanej pestovaniu trávnikov, než kukurice a pšenice dohromady. Na ploche väčšej ako Taliansko Američania pestujú trávu, ktorá spotrebuje vraj až tretinu pitnej vody míňanej domácnosťami. Nehovoriac o hnojení a pesticídoch.
“Skrátka, najhojnejšia a na prácu najnáročnejšia plodina v USA je čistým, nefalšovaným luxusom. Trávniky poskytujú dobrý povrch pre futbal a hry. Odoberajú tiež z atmosféry trochu uhlíka, hoci milióny galónov benzínu použitého na ich kosenie z nich robia extrémne neefektívny zachytávač. Existujú však lepšie, hoci konvenčne škaredšie, alternatívy, od prírodných lúk po predzáhradku venovanú pestovaniu rastlín, ktoré môžete, povedzme, jesť. Je nepresné povedať, že trávniky sú bezcenné, ale vyžadujú si veľa starostlivosti vzhľadom na to, čo z nich dostaneme. Kosenie trávnika je dotyk s prírodou, pri ktorom si nezašpiníte ruky. Dávam trávniku dve hviezdičky."
Kniha je iným naratívom antropocénu, než sme zvyknutí. Je oslobodený od jednoznačných právd. Neoslavuje, nechváli, ani nepranieruje. Zvažuje. Hovorí o vzťahoch, o ľuďoch aj prírode. Hovorí príbehy, ktoré sme ešte nepočuli. A núti nás rozmýšľať. Dávam mu
#klimatickakriza
Najkrajšia kniha na Vianoce . O narodení a smrti, o láske v rôznych možných podobách. Čítala som ju najprv s deťmi, potom sama ešte raz.
Kniha, ktorá lieči hlboký smútok, lebo mu dáva zmysel. Smejete sa a plačete zároveň. Kniha je plná postáv, ktoré neznášate a milujete zároveň. Ale väčšine z nich držíte palce. Magické sa tu preteká s reálnym a je to okorenené severským humorom.
"Iba iní ľudia môžu zmeniť svet. Nikto normálny ešte nezmenil ani prd."
CELÝ ŽIVOT SÚŤAŽÍME. V prospechu, školských olympiádach, na prijímacích pohovoroch, na sociálnych sieťach. Náš život a naše vnímanie reality je poznačené nekonečným množstvom rebríčkov popularity, kvality, úspechu. Súťažia štáty, mestá, jednotlivci. A väčšina z nás prehráva...
Martin Šimečka vo svojej nádhernej a múdrej knihe venuje zopár zamyslení aj súťaži ako princípu života. "Vďaka prehrám som pochopil základný princíp života, ak ho chápeme ako súťaž: Vždy bude niekto lepší. Pravdepodobnosť, že budete v akejkoľvek mysliteľnej disciplíne najlepší, je prakticky nulová. Víťazmi totiž bývajú len géniovia alebo šialenci."
Súťaž len zdanlivo z nás dostáva to najlepšie. Je plná žiarlivosti, smútku, či dokonca nenávisti. V prírode súťaž, napriek populárnym zjednoduseniam, neexistuje. Aj vlci spolupracujú a starajú sa o svojich blížnych. Živé organizmy spolupracujú a komunikujú. V prírode je veľa príkladov spolupráce. Len naša civilizácia ju považuje za slabosť. Výsledkom je materiálny blahobyt a množstvo nešťastia a prazdnoty. Plus zdevastovaná príroda.
"Liberálna demokracia vytvorila za dekády svojej existencie príliš úzku vrstvu víťazov a príliš veľkú masu porazených, teda priemerných, ktorí majú pocit neúspechu. Tí sa teraz búria a žiadajú svoje miesto na slnku, nenávidia elity, ktoré vinia za to, že sa v ich konkurencii nedokázali presadiť. "
Šimečka je športovec a predsa nemá rád súťaž. Ako príklad krásneho a spájajúceho športu uvádza masové behy.Tam vôbec nezáleží, kto je prvý. Dôležité je byť spolu. Dokázali by sme organizovať spoločnosť ako masový beh, kde aj tomu poslednému zatlieskame?
Inak nádherná kniha, ak ste ju ešte nečítali. Hlboká pravdivá a bystrá. A ešte sa aj dobre číta. O tele, o duši a o rôznych aspektoch života prežitého, pochopeného a zároveň otvoreného novým otázkam.
Kniha na leto, ktorá sa nedá čítať rýchlo. Ak chcete začať praktizovať #slowlife, tak je to ideálny sprievodca. Po každej kapitole môžete vyjsť do záhrady či do blízkeho lesíka a pozorovať, čo sa tam vlastne deje. Predpovedať počasie pomocou sedmokrásky či smeru oblakov, pozorovať správanie lastovičky, počítať buriny či cudzokrajné rastliny udomácnené na našich poliach. Skontrolovať krtka či pôdne živočíchy, experimentovať s rôznymi štýlmi (ne)polievania...
Ale hlavne napínať všetky zmysly a pozerať, ňuchať, počúvať (dať si dole slúchadlá s podcastom o prírode), ochutnávať, a oťapkávať :)
Wohlleben nás nevychováva, len na začiatku kratúčko zasadí svoju knihu do kontextu ako rastlinku do zeme:
"Náš odklon od prírody je zjavný predovšetkým počas suchých a horúcich liet. Zatiaľ čo poľnohospodári a lesníci naliehavo túžia po daždi, značná časť mestskej populácie si želá, aby počasie vydržalo. Dôsledkov sucha si nie sme vedomí a veľakrát o nich vôbec nemáme tušenia. Vzhľadom na poškodenie životného prostredia a zmeny klímy je pritom nesmierne dôležité, aby sme rozoznali signály, ktoré príroda vysiela." Sme oddelení od prírody a nerozumieme jej, lebo sme prestali veriť, že jej potrebujeme rozumieť. Klimatická zmena v niektorých z nás buduje pokoru a opätovnú snahu počúvať, cítiť, čítať. Má to aj iné výhody:
"Nežiadam tu návrat ku koreňom, ani od nikoho nechcem, aby sa zriekol moderného životného štýlu, na to sa aj mne samému príliš zapáčil. ide mi skôr o to, aby sme všetci znovu aktivovali svoju citlivosť, svoje pozorovacie schopnosti, ktoré sú skryté pod moderným povrchom. Využitie týchto kapacít totiž prináša vzrušujúce a upokojujúce zážitky, ktoré na nás čakajú hneď za naším prahom v záhrade. Svet bude zrazu akosi väčší, keď ho začneme vnímať v celej jeho rozmanitosti."
Východisko z klimatickej krízy netreba hľadať len v sebabičovaní a bojovnom naratíve. Pokojné premýšľanie nás vie posunúť k novým hodnotám a náhľadom na svet, ktoré nikdy nevzniknú ako výsledok boja. Preto je tá kniha viac než len spôsob príjemného trávenia času v záhrade či v prírode. Učí nás citlivosti, pokoju a premýšľaniu.