Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje odznaky
2023
2022
2021
2023
2022
2021
Moje aktivity
Vraždiť nie je hračka ma veľmi milo prevapila. Čitateľovi ponúka naozaj čtivú kombináciu faktov o histórii vyšetrovania vrážd, skutočných kriminálnych prípadov a mnohých odkazov na knižné príbehy Agathy Christie. Sama autorka knihy je študovaná patologická technička a je cítiť, že zo skúsenosti vie, o čom hovorí.
Kniha je prehľadne napísaná, tématicky rozdelená do kapitol. Venuje sa rôznym dôležitým aspektom vyšetrovania - odtlačkom prstov, toxikologickým testom, zabezpečeniu stopových dôkazov, viacerým spôsobom násilnej smrti (otrávenie jedom, dobodanie, zastrelenie), ich histórického vývoja. Ak ste aspoň trochu fanúšik či už fiktívnych detektívnych príbehov a trilerov, alebo skutočných prípadov, mnoho informácii možno nebude pre vás príliš nových. Aj ja sama som o viacerých z nich vedela, tiež ma však niektoré prekvapili.
Čítanie ma však veľmi bavilo, najmä štýl, akým autorka píše, nemala problém zaujať ma hneď od začiatku. Okrem nových poznatkov ma upútali aj nespočetné zmienky kníh Agathy Christie, potešili ma najmä tie, ktoré som už čítala. A zistila som, že mám teda v tejto oblasti čo dohánať, keďže sa našlo mnoho takých, čo som zatiaľ nečítala.
Na odľahlom ostrove s novým hotelovým komplexom objavia mŕtve telo. Čo sprvu vyzerá ako obyčajná nehoda, sa neskôr zmení na zúfalú nahánačku za vrahom. Ostrov už sám o sebe má temnú históriu a takmer každý, kto ho navštívi, cíti neurčitú zlú atmosféru vznášajú sa vo vzduchu. Vyšetrovateľka Erin sa po odmlke vracia k zložitému prípadu a najmä psychicky jej to dáva celkom zabrať. S kolegom sú odkázaní sami na seba, keďže policajná podpora sa na diaľku rieši ťažko. Mŕtvych každým dňom pribúda, motív je stále viac a viac nejasný a Erin má čo robiť, aby sa zároveň vyrovnala s osobným životom a nepriamymi výhražkami.
Anotácia sľubovala napínavú detektívky, ale bohužiaľ, niekde nastala chyba. Už počas čítania som rozmýšľala, čím to je, či štýlom písania autorky, či možno nešťastným prekladom. Samotný nápad aj zápletka príbehu mali podľa mňa veľký potenciál. Postavy však boli strašne neosobné, necítila som z nich takmer žiadne emócie, občas som mala pocit, že pri ich reakciách na nešťastné udalosti čítam iba konštatovanie predpovede počasia. Niektoré dialógy zase boli pridlhé a často v podstate o ničom. A tú strašidelnú, mrazivú atmosféru, ktorú autorka neustále naznačovala, sa jej nakoniec nepodarilo poriadne zachytiť. Lebo ja som počas celej knihy ani raz nepocítila štipku napätia, či strachu.
Čo ma celkom zaujímalo, boli občasné zmienky z predošlého prípadu a minulosti Erin. Autorka ich spomenula naozaj povrchne a mrzelo ma, že som sa nedozvedela viac. Viem, že kniha nadväzovala na prvý diel, Sanatórium, ten sa iba chystám čítať, tak by som s poznatkami predošlej časti lepšie pochopila správanie Erin. Ale myslím, že by sa nič nestalo, keby to, čo už autorka naznačila, aj podrobnejšie vysvetlila. Neteší ma to, ale jediné, prečo som nakoniec knihu dočítala, bola moja zvedavosť rozuzlenia prípadu (a posledných pár strán bolo aj celkom napínavých). Nič iné ma ku knihe neťahalo.
Hneď ako som zbadala obálku, pripomenula mi Nočný cirkus. Aj z anotácie som cítila podobný vibe a tešila som sa na dávku mágie a nadprirodzena. To som síce až tak veľmi nedostala, aj tak sa mi celý príbeh veľmi páčil. Bol totiž nevšedný a pútavý.
Lena vyrastá v známom cirkuse. Po tom, čo v detstve prekonala detskú obrnu, je pripútaná na vozík. Aj keď jej otec a prostredie cirkusu poskytuje všetko, čo by mladé dievča mohlo chcieť - vzdelanie, cestovanie po celom svete, spoločnosť zaujímavých cirkusantov, chýba jej úprimná spoločnosť a záujem priateľa. Všetko sa zmení, keď jedného dňa nájde vo vlaku mladého Alexandreho, chlapca na úteku pre vlastným pôvodom a minulosťou. Vyvinie sa medzi nimi výnimočný vzťah. Oboch ich čakajú ťažké skúšky osudu, vojna ich rozdelí a poznačí.
Poviem vám, že autorke sa podarilo zaujať ma hneď od začiatku. Či už to bolo celkovým prostredím potulného, ale známeho cirkusu alebo osudom mladého dievčaťa, ktoré bude musieť zvládnuť veľký boj s vlastnou fyzickou a najmä psychickou stránkou. Kniha obsahovala pekný príbeh lásky, životy poznačené vojnou unikaním pred vlastnou minulosťou. Páčila sa mi kombinácia toho krásneho, čo ich v živote postretlo a toho smutného, s čím sa museli vyrovnať.
Mer sa prvýkrát po tragédií vracia na rodinnú usadlosť. Pri automobilovej nehode stratila sestru a odvtedy sa ťažko vyrovnáva s každodenným životom, keďže takmer všetko jej pripomína milovanú Claire. Teraz, po vyše roku sa vracia na miesto, kde so sestrou zažili toľko pekných chvíľ. Spolu s celou rozvetvenou rodinou prišli osláviť svatbu sesternice. Mer sa obáva stretnutia so všetkými, ktorých doteraz ignorovala a zároveň sa vyrovnáva s rozchodom, čo vôbec nie je jednoduché, keďže jej bývalý sa stále rád z času na čas pripomenie. Nečakane príjemnú spoločnosť nájde Mer vo Witovi, ktorého síce vôbec nepozná, ale okamžite je ochotná s ním stráviť každú voľnú chvíľu.
Léto porušených pravidel bola opäť príjemná letná oddychovka, ktorá sa mi nesmierne dobre čítala. Možno to je tým, že kniha dokáže ľahko navodiť prázdninovú letnú atmosféru, poteší romantickú dušu, ale zároveň to nie je prvoplánový predvídateľný príbeh, ktorý neposkytne žiadne prekvapenie. Okrem vývoja vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa poznajú len chvíľku je tu aj náročná cesta vyrovnania sa s náhlou stratou milovaného človeka. A nemenej podstatné nájdenie svojej cesty v živote, nielen toho, čo by Mer mala urobiť podľa určitých očakávaní, ale to, po čom by sama naozaj túžila. Príjemné osvieženie bolo sledovanie hry, do ktorej sa zapojila celá rodina a postupnou elimináciou hráčou bola stále napínavejšia.
“Detektív sa odvrátil a starostlivo za sebou zatvoril bráničku. V podstate pri každej príležitosti, keď sa, či už plánovane alebo náhodou, stretol s pani Oliverovou, takmer ihned sa objavil motív jabĺk. Buď jedla jablko, alebo ho práve dojedla a na širokej hrudi jej zostalo jadierko, alebo aspoň niesla vrecúško s jablkami. Dnes však nebolo po jablkách ani stopy. Veľmi správne, pomyslel si spokojne Poirot. Bolo by veľmi nevhodné, keby chrúmala jablko priamo na mieste činu, kde sa odohrala obrovská tragédia.”
Poirot je privolaný k zapeklitému prípadu. Tragická smrť mladého dievčaťa, ktoré nikto nemal rád. Veľmi rada si vymýšľala, klamala, kade chodila a nikto, kto ju bližšie poznal jej neveril skoro ani nos medzi očami. Pritiahla práve svojimi klamstvami na seba pozornosť vraha? Poirot sa púšťa do vyšetrovania, spoznáva obyvateľov malého mestečka a hľadá aj tie najmenšie, na prvý pohľad nesúvisiace, udalosti.
Musím povedať, že Halloweensky večierok asi nebude patriť medzi moje obľúbené Agátovky. Mala som možno priveľké očakávania. Dlho mi trvalo, kým som sa naozaj začítala, dej bol pre mňa celkom nezaujímavý, prišlo mi, že sa nič moc nedialo. Príbeh ma vtiahol až počas poslednej tretiny, kedy som sa zase nevedela odtrhnúť. Zo začiatku obyvatelia rozprávali svoje dojmy, čo možno je a možno nie je pravda a celé to bolo chaotické. Až Poirotovo vysvetľovanie motívu prinieslo do deja aké také napätie. Práve to ma bavilo asi najviac, keď všetky nepodstatné informácie opäť poskladal do prekvapivého rozuzlenia. Celkom som zvedavá na film, ktorý mi, aspoň podľa ukážok, prišiel o niečo zaujímavejší.
Ak kniha nezaujme už na prvý pohľad obálkou a celkovým spracovaním, tak určite zaujme anotáciou. A hneď po prvých prečítaných stranách som si samu seba predstavila, že trávim svoj dôchodok rovnakým spôsobom. Asi to síce nebude v luxusnom komplexe pre dôchodcov (pochybujem, už u nás niečo také vôbec existuje), ale rozhodne by som si užívala diskusie o starých kriminálnych prípadoch.
Presne to robia naši hlavní protagonisti. Na pravidelných, každotýždenných stretnutiach preberajú prípady zapadnuté prachom a rozvíjajú svoje teórie, kto a prečo mohol byť páchateľom. A teraz majú možnosť prispieť svojim umom pri riešení vrážd, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Nepoznajú slovo nie, majstrovským spôsobom sa vnútia polícii a dokážu, že vek rozhodne neuberá na bystrosti. Skupinka dôchodcov je rôznorodá a práve to bola pre mňa jedna z najpútavejších aspektov príbehu. Ich charaktery som spoznávala postupne, ich minulosť sa odkrývala každou ďaľšou kapitolou a čím viac som o nich vedela, tým som bola zvedavšia na koniec. Lebo každý z nich mal čo ponúknuť a šípim, že v ďalších častiach série a o nich dozviem ešte omnoho viac.
Avšak nezaujme len skupinka dôchodcov, ale aj policajti, ktorí aktuálne prebiehajúce vraždy riešili a aj samotné prípady vrážd. Naozaj do poslednej chvíle ma čakali prekvapenia, či už v správaní postáv alebo v dlho pochovaných udalostiach z minulosti. Nakoniec všetko do seba pekne zapadlo, autor potešil štýlom písania a originálnou, neokukanou zápletkou.
“To je prostě život. Vždycky se člověk musí rozhodnout, musí zvolit nějakou cestu, která ho dovede třeba někam jinam a už neuvidí, co bylo na konci té druhé cesty. Možná to je ten důvod, proč my jako lidstvo máme tak moc rádi příběhy. Tolik šancí na alternativní konce a tolik možností žít životy, které nikdy nebudeme mít.”
Poviem vám, kniha Knihomolové mi momentálne neskutočne sadla. Bola to kombinácia vtipných doťahovačiek medzi hlavnými protagonistami, pekného rodinného príbehu so spomienkami do minulosti a, samozrejme, romantickej linky, ktorá pohladila dušu. Štýl autorky ma oslovil už minulý rok, kedy som od nej čítala Alex, léto a já, ktorú som prečítala jedným dychom. Rovnako aj Knihomolové ma zaujali hneď od začiatku, je to napísané naozaj ľahko, ale zároveň veľmi čtivo.
Samotný príbeh mi prišiel trochu predvídateľný a často som mala pocit, že sa autorka inšpirovala filmom Návrh so Sandrou Bullock. Našla som viacero podobných prvkov a aj postavy boli povahovo podobné. Akosi mi to však nevadilo, lebo film patrí medzi moje obľúbené. Zo začiatku postavy neboli dvakrát sympatické, keď som ich ale spoznala bližšie, bolo jasné, že pod tvrdým a dravým povrchom sa skrývajú citlivé povahy, ktoré hľadajú to, čo každý z nás. Istotu v živote, úspech v práci, lásku a milujúcu rodinu. Najviac ma bavila práve tá cesta, ktorou si prešli. Občas naozaj tŕnistá, kedy nevedeli, čo ich čaká, prišli sklamania aj ťažké chvíle. A vďaka tomu potom na konci všetko do seba krásne zapadlo.
Ja môžem len odporučiť aj napriek predvídateľnosti príbehu. Bola to pre mňa perfektná oddychovka, kedy som ku koncu postavám neskutočne držala palce. A to, že boli obaja milovníci kníh spolu s premenou malého kníhkupectva bola len čerešnička na torte.
4,5 *
Severské krimi je môj obľúbený žáner. Aj keď ho už nečítam toľko ako kedysi, keď chcem knihu, ktorú nebudem vedieť odložiť, autori tohto žánru sú istota. A presne ako som si myslela, Samuel Bjork nesklamal. Ponúkol mi napínavý prípad plný zvratov, pri ktorom mi behal mráz po chrbte, perfektnú vyšetrovateľskú dvojicu, ktorú som si ihneď obľúbila a náhľad nielen do policajného vyšetrovania, ale aj do súkromia postáv.
Prípad možno nebol až taký krvavý ako je zvykom v severskej krimi, nič to však neuberalo na jeho desivosti. Niekto totiž začal unášať malé dievčatká a zabíjať ich. Indície naznačujú, že ide o sériového vraha, ktorý ani náhodou neplánuje so svojou aktivitou len tak skončiť. Holger Munch dáva dokopy tím nadaných vyšetrovateľov, v ktorom nemôže chýbať Mia. Tá síce utlmuje svoju duševnú bolesť kombináciou alkoholu a tabletiek a do svojej práce sa neplánuje vôbec vrátiť. Po nahliadnutí do zložky napriek odhodlaniu neodolá a musí pomôcť. Dvojica tak bojuje nielen s nepredvídateľným páchateľom, ale aj osobnými démonmi. Veľmi rýchlo zistia, že ich pracovný aj súkromný život majú veľa spoločné.
Cestujem sama je presne tá kniha, ktorú po rozčítaní neviete odložiť. Nevedela som, čo čakať v ďalšej kapitole a v mnohom ma autor prekvapil, keďže som si urobila úplne mylné závery. Trochu mi prekážalo Miine sebadeštruktívne správanie a Munchove výbuchy, pri ktorých odmietal kohokoľvek počúvať a nechať si poradiť. Aj tak ich však ako dvojicu zbožňujem, to akí majú blízky vzťah a môžu sa na seba kedykoľvek spoľahnúť. A teším sa na ich ďalší prípad, Sovu, ktorý som už síce dávnejšie čítala, ale veľmi rada sa k nemu opäť vrátim.
4,5 *
Helena sa po dlhých rokoch vracia na miesto, kde kedysi prežívala letá plné radosti a spoznala aj prvú lásku. Teraz prichádza do vily, ktorú zdedila po strýkovi, spolu so svojou rodinou a priateľmi. Na miesto sa jej viaže množstvo krásnych spomienok a preto dúfa, že si vytvorí nové so svojimi deťmi a blízkymi. Nič však nie je tak ako si predstavovala. Namiesto oddychu ju čaká obskakovanie návštevníkov, občas veľmi nepríjemné vysvetlovanie a ešte úpenlivejšie skrývanie minulosti. Sú totiž veci, ktoré chce za každú cenu uzajiť, keďže inak by mohla prísť o dôveru tých najmilovanejších. Ako to všal býva s tajomstvami, skrývanie môže byť omnoho náročnejšie ako prezradiť pravdu.
Nechcem Olivovník priveľmi porovnávať so sériou Sedem sestier. Spomeniem iba to, že autorka sa so svojím štýlom písania jednoducho nezaprie. Je ľahký, čtivý a mňa vždy od prvej strany vie pohltiť. Zároveň dokáže načrieť to ťažkých osudov a situácii, ktoré nie su ľahké a človeka stojí veľa síl, kým sa s nimi vysporiada. V Olivovníku ma ako prvé zaujala celková atmosféra prázdninovej vily, ktorá po rokoch potrebuje vrátiť zašlú krásu. Ľahko som sa v duchu preniesla na slnečné miesto a vedela si predstaviť celkové prostredie pri viniciach a malom mestečku.
Samotný dej bol možno miestami trochu predvídateľný, ale miestami zase nesmierne zaujímavý. V postavách som našla veľkú škálu osobností, z ktorých mi nie každá sadla. Najviac som krútila hlavou práve nad Helenou, ktorá ma sprevádzala celý príbeh. Trochu mi vadilo ako sa snažila každému vyhovieť a kľudne si nechala skákať po hlave, len aby si nikoho nepohnevala. Nedá sa totiž vyjsť v ústrety naozaj každému bez toho, aby to nemalo následky niekde inde. Inak bol však Olivovník pre mňa také malé pohladenie po duši. So všetkými starosťami aj potešeniami.
4,5 *
“Vypliešťal oči na zničené strechy. A čo čakal? Ostrov za frontom? Domov, bezpečie, útočisko, útechu? Možno. Lenže ostrovy nádeje sa dávno potopili v monotónnom, nezmyselnom umieraní, fronty sa roztrieštili, vojna je všade. Všade, ešte aj v hlavách a v srdciach.”
Poviem vám, nebolo to ľahké čítanie. Aj keď čo je na vojne ľahké, nebodaj pekné? Nič. Zo všetkého sála smútok, depresia, nešťastie a smrť. Rovnako som sa cítila aj pri čítaní tejto knihy. Stále som čakala na malé potešenie v šedých dňoch vojaka, ktorý ešte nepodľahol surovosti vojny, stále si zachováva istú ľudskosť. Aj nádej, že počas zaslúženej dovolenky strávi čas s rodičmi a príde domov, ktorého sa vojna nedotkla.
Nič nie je tak, ako si predstavoval, vojna roztiahla svoje chápadlá do všetkých kútov. Aj napriek nešťastiu nájde malé radosti, ktoré by boli v normálnom živote výsmechom. Krehkú lásku, v ktorú nikdy nedúfal, odpoveď na morálne otázky a aspoň krátke chvíle šťastia. Nič však netrvá večne. A tam kde je život, vždy čaká aj smrť.
Aj napriek smútku, ktorý som cítila, som presvedčená, že podobné knihy treba čítať. Ľudia prirýchlo a priľahko zabúdajú na krvavú históriu, ktorá sa, bohužiaľ, neustále opakuje.
,,Bude krásne žiť," povedala.,,Od toľkých vecí sme si odvykli. Vlastne takmer od všetkého. Preto máme toho toľko pred sebou. Čo je pre iných samozrejmé, bude pre nás dobrodružstvo. Stačí, keď vzduch nebude páchnuť zhoreniskom. Alebo večera bude bez lístkov. Obchody, v ktorých si človek kúpi, čo chce. Mestá, ktoré nie sú zničené. Alebo keď sa budeme môcť zhovárať bez toho, aby sme sa najprv poobzerali na všetky strany! Keď sa nebudeme musieť báť!”
