Romana Forbergerová

Názov knihy Ja som tu len škrečok môže na prvý pohľad v čitateľovi evokovať, že v príbehu bude škrečok predstavovať pasívnu postavu, ktorá nemá vplyv na dianie, opak je však pravdou, pretože škrečok Oleg tu vystupuje nielen ako rozprávač, ale je zároveň hlavnou postavou. Škrečok Oleg hneď v úvode upozorní čitateľa, že to nie človek si vyberá svojho škrečka ale škrečok si vyberá rodinu, do ktorej bude patriť.
„Aby som to povedal hneď: my škrečkovia máme ľudí radi. Prečo? Lebo sa tak pekne ľahko dajú vychovať. Pevne sa prichytíš o dvierka klietky – a už ťa z nej vyberajú. Potrasieš fúzikmi – a už ťa hladkajú. Ukážeš zúbky a zagúľaš očami – a už dostávaš maškrty. Pokús sa o to s nejakou mačkou!“
Kniha začína rozprávaním ako sa Oleg dostal z obchodu so zvieratami do ľudskej rodiny a pokračuje rozprávaním ako to v takej rodine, ktorej súčasťou je škrečok, dvaja dospelí a dve deti, funguje. Kniha je písaná akoby svoj príbeh škrečok čitateľovi (alebo inému škrečkovi) rozprával v prítomnom momente na priateľskom stretnutí, ubezpečuje sa, že čitateľ rozumie tomu, čo mu Oleg hovorí, prihovára sa mu a nechýbajú ani rôzne odbočky ako pri živom rozhovore.
„Teraz mi napadlo: musím si na chvíľu odskočiť von, aby som si pozrel spln mesiaca. Dnes totiž je a tu u nás ho vidíš len z operadla kresla pri okne obývačky. V každom prípade ako škrečok. Potom budem pokračovať v rozprávaní. Ani to nebude trvať dlho...“
Dej je písaný v dlhšom časovom horizonte, ktorý je ťažko odhadnúť presne, úvod sa mohol udiať pred pár dňami ale i mesiacmi. Celé rozprávanie smeruje k momentu, kedy škrečok Oleg urobil zásadnú škrečkovskú chybu a takmer odhalil staré škrečkovské tajomstvo.
Priestor príbehu je reálny, odohráva sa v obchode so zvieratkami, v rôznych miestnostiach domu rodiny Könnemannovcov a v škrečkovej klietke, vystupujú tu reálne ľudské postavy a ďalšie zvieratá, ktoré do príbehu vnášajú napätie, tieto zvieratá nerozprávajú, tak isto, ako s ľuďmi nehovorí škrečok. Aj keď je kniha písaná humorne, ponúka podnet na zamyslenie sa, ako asi myslia nielen škrečkovia, ale aj hociktoré iné zvieratá okolo nás, čo môžu v súvislosti so správaním ľudí vidieť, cítiť, myslieť si, a čo by nám povedali, keby vedeli rozprávať ľudskou rečou.
Po prečítaní knihy zostáva čitateľovi na tvári mierny úsmev a aj keď si to možno nechce priznať, aspoň na chvíľu zatúži mať takého šibalského škrečka doma.
Z hľadiska lexikológie a štylistiky, kedže ide o rozprávanie, v knihe dominujú vnútorné monológy škrečka a opisy diania, ktoré sú však popretkávané priamou rečou ľudských postáv a preto dielko nepôsobí nudne. V knihe nie je udané odporúčanie pre akú vekovú kategóriu je príbeh vhodný, osobne by som ju odporúčala pre deti vo veku 8 – 12 rokov, pobaví však aj staršieho čitateľa. Mladšiemu dieťaťu by kniha nemusela pasovať práve z dôvodu dlhších pasáží bez priamej reči.

Ja som tu len škrečok

• Friedbert Stohner

4,7

6,60 €