read in 2023

Plná adrenalínu a chuti z čítania prvej časti knihy som sa vrhla na tú druhú. Dej je opäť poprepletaný tajomstvami, klamstvami, vzťahmi a nevyriešenou minulosťou, ktorá sa prediera na povrch za nepríjemných okolností a ovplyvňuje celú knihu. Čítanie bolo napínavé a bolo mi ľúto, keď som čítala poďakovanie autorky. Napriek tomu som mala občas klišé momenty, no konečný dojem to nepokazilo.

Môj predpoklad nečestnej a špinavej knihy sa naplnil. Celý príbeh je popretkávaný zradou, klamstvami, polopravdami a nakoniec sklamaním. Čo bude s Kivou v Zalindove? Čo bude s Jarenom, ktorého Zuleeca bodla dýkou bohov a stratil svoju mágiu, časť seba. Čo bude Kivou a Jarenom, keďže jedna má v sebe mágiu, ktorú nevie ovládať, prežíva svoju nočnú moru, cíti sa zradená. Ten druhý je bez mágie, bez kráľovstva, na úteku. Jedno je isté, stratili vzájomnú nádej, stratili seba.

Charlie píše listy. Nevie komu (no v skutočnosti nám všetkým) a nevie prečo. Ale opisuje svet. Ako ho vidí, čo si myslí, ako uvažuje a čo prežíva. Nejde však o denník. Jeho listy sú oveľa intímnejšie než denné zápisky a ja ako čitateľ mám pocit, že sa Charlie so mnou rozpráva ( v mojom prípade občas až moc ). Opisuje ako sa mu darí v škole. Ako sa má jeho rodina a slovami približuje svoje vzťahy, strachy, trápne zážitky... Dopodrobna píše o svojej prvej láske, z ktorej sa snaží odmilovať. O tom ako píše eseje na knihy, ktoré číta. O tom ako smrť jeho tety v ňom vyvoláva úzkosť. O tom ako sa človek mení a vyvíja. A hlavne o tom ako zisťuje kým je a ako znáša celý proces svojej cesty. Charlie má 15 a je prvákom na strednej. Je jeden z tých, ktorý skúma myšlienky, ktoré mu skrsnú v hlave a nedá si pokoja kým nepríde na ich riešenie. Popísala by som ho ako introvertného extroverta, ktorý sa snaží zapadnúť svojím skutočným ja. Nesnaží sa nikoho ohúriť, nikoho nepresviedča, že je tá správna spoločnosť. Je síce v kúte ale je mu otočený chrbtom tak, aby mal výhľad na to, čo sa okolo neho deje. Pozoruje. Skúma. Načúva. Učí sa. Náhodou a s odvahou sa spriatelí sú súrodencami Sam a Patrickom. Sú od neho starší, no všetci zistia, že spoločne strávený čas je ten, z ktorého majú najväčšiu radosť. Sam a Patrick dostanú Charlieho do svojej partie, kde sa síce začlení a zakúsi párty život plný cigariet a alkoholu, no napriek tomu večer spomína na pocit nekonečnosti, ktorý cítil pri dlhej jazde autom s hudbou na maxime po boku jeho dvoch obľúbených ľudí. Pocit večnosti (a dopamínu) ho ženie vpred a vrhá sa do hereckej role v školskej šou, kde doslova zahviezdi. Odvaha ho posunie vpred a povie Sam, že je do nej zaľúbený. Sklamanie ho zavedie na cintorín , kde strávi čas so svojou tetou a obviňovaním sa z jej smrti. S panikou navštevuje psychológa a snaží sa o lepšiu verziu samého seba. A potom o 15 rokov neskôr zistí komu tie listy písal. Písal ich svojmu budúcemu ja, aby nezabudol na cestu, ktorou prešiel. Aby si počas zlého dňa spomenul na svoje predošlé zlé dni a uvedomil si, že ich zvládol. Že zvládne aj tie nasledujúce. Svoje prečítané knihy sa snažím hodnotiť objektívne, no tu som si už na prvej strane (nežartujem) pomyslela, či Charlie náhodou neopisuje môj život. Odvtedy som čítala jeho myšlienky, čítala som ich niekoľkokrát dokola a rozmýšľala som. Autor otázky v mojej hlave vysvetlil na troch riadkoch, úplne jednoducho a zrozumiteľne. Zároveň má dar opísať situáciu, ktorá sa ma netýka, no dokážem ju aplikovať do svojej reality a vtedy som mala slzy v očiach a na lícach. Občas mi bolo Charlieho ľúto. Inokedy som mu v duchu nadávala. Na iných stránkach som mu fandila a tešila sa s ním. Bol to kolotoč mojich aj Charlieho emócií. Určite ide o viacgeneračnú knihu. Ja som mala možnosť stotožniť sa s Charliem, ako s mojím rovesníkom. Keď ju budem čítať o 15 rokov budem sa stotožňovať s verziou Charlieho v epilógu. Už teraz viem, že to budem vidieť inak, že prečítam iné myšlienky, ktoré mnou budú rezonovať. A že síce budem čítať ten istý príbeh, ale nič z neho nebude rovnaké.

Toto je teda premyslená kniha! Veľmi ma bavil jej vizuál, jednotlivé úryvky z newslettrov, štatistík alebo sociálnych sietí... Je to malý detail, ktorý má svoje opodstatnenie. Takisto si myslím, že sa v Pasažieroch odráža dnešný život vedený na sociálnych sieťach. Odráža aj ľudské správanie, komu prejavíme vyššie sympatie, kto je na sociálnom rebríčku vyššie, čo si kto zaslúži. Akú ma človek hodnotu. Ako sme ľahko ovplyvniteľní. Ako máme v sebe zakorenené určité názory. Vlastne je to príbeh o nás, ako rozmýšľame a reagujeme na rôzne podnety z rôznych zdrojov. Vedela by som z tejto knihy čerpať ešte veľké množstvo otázok, ktoré by hodné debaty, ale choďte si Pasažierov prečítať a vaše názory sa budú formovať zo stránky na stránku

Conella a Marrianne som čítala trikrát. Najskôr som nerozumela, prečo sa stala bestsellerom a tak som jej dala druhú šancu. A potom ešte jednu. Dovolím si povedať, že táto kniha so mnou rástla. Každý rok, čo som ju znova otvorila sa mi aj ona otvorila o čosi viac. Viac som rozumela, viac som sa usmievala, viac mi to bolo všetko ľúto. Občas ma desilo ako veľmi rozumiem obom postavám, ale nastali momenty, kedy sa mi obaja vzdialili na toľko, že bolo ťažšie znova naskočiť na rovnakú vlnu. Je Marrianne niekedy až moc naivná ? Je. Je Connell niekedy sebecký a povrchný? Samozrejme, že je. Ale o tom to je. Každý z nás je občas nejaký. Neospravedlňuje nás to, no deje sa to nám všetkým a na konci dňa sa snažíme dostať zo seba to najlepšie. Všetky pocity, ktoré sú v knihe, sú našou dennodennou súčasťou. A tak to je. Kniha je úprimná, miestami nepríjemná, ale je normálna.

Mne sa kniha čítala rýchlo a príjemne. No nastali momenty, kedy som ja nerozumela tomu, čomu Molly nerozumie. Jej zaváhania boli pre mňa úplne jednoznačné a to ma niekedy brzdilo v príbehu. Veľmi som si ale užila jej uštipačné poznámky, ktoré dodávali dňom v knihe iskru. Moje obľúbené časti v knižke boli tie, kde Molly vysvetľovala svoje dôkladné upratovanie. Štýl opisovania dokladania uterákov a mydielok, vyleštenie kovových rúčok alebo zoraďovanie kozmetiky podľa výšky/ abecedy... A zaujímavá myšlienka – Molly si vytvorila veľmi dobrý obraz o človeku, u ktorého upratovala. Myslíme si, že chyžné v hoteloch o nás nič nevedia, no opak môže byť pravdou. To ako ponecháme našu izbu , o nás veľ povie a pravdu povediac ma to trochu desí.