Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Pracujúci dôchodca so záujmami - knihy, dobré filmy, chalupárčenie, horský bicykel
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Úplnou náhodou som objavil u suseda na chalupe knihu z r. 1953 : Na Berlín, vydalo Naše vojsko. Bol som si istý, že to bude plné Stalina a absolútne tendenčné. Samozrejme, meno Stalina sa v texte objavovalo, ale zďaleka nie v množstve, ktoré som očakával. Obdobne sa to nehmýrilo ani ideológiou. Všetok text bol formou spomienok priamych účastníkov a týkal sa iba záverečných bojov o Belín .Niektoré boli krátke niekoľko viet, niektoré i zopár stránok. Spomienky boli od radových vojakov až po generálov. Píšem to preto, lebo formou i výpoveďami (spomienkami) sa to náramne podobalo na formu od pani Alexijevič. Veľa bolesti, krvi a mŕtvych vojakov. Pri čítaní spomienok som mal pocit, že úprimne a od srdca popisujú záverečné finále druhej svetovej vojny, a priznám sa, ani som netušil tragický rozmer dobytia Berlína, kde padlo okolo 80 000 sovietskych vojakov doslova v posledných dňoch a hodinách vojny. Viackrát sa pri čítaní spomienok stalo, že vojaci nevládali znova prežiť to berlínske peklo a ukončovali spomienky s tým, že nedokážu o tomto viac hovoriť. To isté najdete i v knihách od Alexijevič.
Dlho som Bukowskeho vnímal len ako básnika, až neskôr som sa dostal k jeho próze a niektoré jeho knihy ma ohúrili, doposiaľ považujem jeho knihu Post /Pošta/Na pošte za najlepšie jeho dielo.
Bol som zvedavý na ešte knižne nevydané poviedky (Komu hrana nezvoní) a po prečítaní konštatujem, že Bukowski nesklamal, je to starý, dobrý Bukowski. Isté je, že čitateľ, ktorý nie je nastavený na jeho štýl, môže byť často až zdesený , lebo má pocit, že číta pornografiu, resp. niečo veľmi vulgárne, grobianske a hrubé, až odporné. Niečo je určite zveličené, ale som hlboko presvedčený o tom, že si mnohé scény Bukowski prežil na vlastnej koži. Jeho excesy s alkoholom, drogami a sexom boli známe a nemožno sa diviť, že ich často až do detailu pretavil do svojich kníh. Sústavne zbieral po baroch, v cudzích bytoch a v cudzích posteliach námety a bez akýchkoľvek rozpakov a škrupulí ich literárne učesal a publikoval. Je prostý, skratkovitý, jadrný, často bez významnej pointy, no je najmä veľmi čitateľný.
Nedávno som na tomto webe písal o knihe "Červená" od Slaninu. Satinského záznamy sú iné, ale rovnako zamilované do prírody a chodenia. Ohúri vás prenádherné spracovanie nielen obalu, ale takmer všetkých stránok, ktoré pôsobia a aj sú plne autentické, často spracované výlučne autorom. Našťastie som nečakal ( a v podstate ani by som nechcel) kopy humoru, ale zaujímali ma skôr poznámky a záznamy o jednotlivých expedíciách. Úžasná grafika + autentické záznamy. Super.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Iste je toto : v rátkej budúcnosti ľudstvo planétu Zem zničí, alebo planéta Zem zničí ľudstvo, ktoré ju zmrzačilo. Zánik ľudského rodu bude poslednou šancou pre Zem. Ľudia Zem drancujú, rabujú, nivočia a toto nemôže zostať bez následkov.
Autorka si vybrala tajomný a našťastie nevysvetlený počiatok apokalypsy Islandu. Stačí strata akéhokoľvek spojenie ostrova s inými štátmi. Autorka neponúka možné vysvetlenia apokalypsy, zameriava sa na rúcajúce sa štruktúry moderného štátu a na prerod demokratických orgánov a inštitúcií na fašistickú diktatúru. Zreteľne možno spoznať Nemecko z konca tridsiatych rokov. Začiatok apokalypsy zastihne zopár hlavných postáv románu, autorka sleduje ich zásadné zmeny a postoje. Zaznamenáva i rozklad, biedu a hlad v celej spoločnosti. A je to stále horšie a horšie.
Táto kniha sa mi mala dostať do rúk podstatne skôr, asi by som sa na to dal. Pred pár desiatkami rokov (:-) som bol celkom zdatný turista, párkrát som absolvoval i Trnavskú stovku – úspešne. Bolo aj zopár hrebeňoviek, najviac na týždeň. Odkedy sme dostali psíka a kúpil kopaničiarsku chalupu, s pešou turistikou som prestal, hýbem sa aspoň na horskom bicykli.
Kniha je milá, svieža, láskyplná. Fandil som tým mladým od počiatku a aj závidel. Verne opisujú svoje pocity, dojmy, krásy, ale i krízové stavy. Vždy s podtónom číreho človečenstva a vzájomnej lásky. Knihe niet čo vytknúť, fotografie sú pekné a hodnotné, hoci ja by som volil radšej menej foto, ale väčšieho formátu. Fotografie synchronizujú s textom, ale krátka popiska pod foto by nezaškodila.
Trocha mi chýbala záverečná štatistika, napr. GPS strávených nocí (prístrešky, útulky a pod.,) a najmä vody (pramene, potoky), hoci mám zato, že väčšina nocí bola strávená v penziónoch, chatách a pod. Teda také informácie, ktoré by mohli využiť takí, ktorí sa na pochod tiež dali.
Mladí napísali výnimočnú knihu, ktorú by si mali prečítať nielen turisti.
Zaujímavé prostredie a takmer hororová téma (brutálne sexuálne zneužívanie malých detí) + doterajšia tvorba autora, sa javilo ako záruka výbornej knihy, no nestalo sa tak. Z knihy sa stala divočina s množstvom psychopatov, sociopatov, uchylákov, zločincov a podozrivých s ich najväčším výskytom na zemi na meter štvorcový. Mal s tým problém zrejme i autor, lebo často riešil situácie skratkou, nemotorne a v niektorých prípadoch až veľmi nevieryhodne. Napriek tomu sa dala kniha dočítať až do konca, ale pre mňa bola čiastočným sklamaním.
Ak by autor nemal nutkavú túžbu neustále vykreslovať, popisovať a iným spôsobom zaobchádzať s hlavnou postavou, pričom by skrátil knihu na cca 120 strán (kniha má 350 strán!), bolo by to čitateľné, možno i vtipné. Ale keď po desiatykrát čítate, ako hlavná postava rozmýšľa, čí spraviť krok doprava, alebo doľava, prejde vás akákoľvek túžba čítať o tzv. dobrodružstvách. Chápem, že pre našu postavu je i takéto rozmýšľanie dobrodružstvom, ale čitateľov to zaujímať nebude.
Neplánovane sa stalo, že v tomto mesiaci som mal doma tri knihy, novinky od slovenských autorov : 1. Hovadá (Max Damian), bolo to strašné, strata času, 2. Smútok v duši, falafel v placke (Michal Belej), statusy postteenagerského homosexuálneho mladíka, občas vtipné, občas trápnosmutné ako to už pri týchto týpkoch býva a napokon 3. Ako som vozil Nórov od Ondreja Sokola.
Tá posledná je taká dobrá, že by s predošlými nemala byť uvedená ani v tom istom odstavci. Svieža, vtipná, lahodná. Pásol som po nej dlho, dokonca som mal na ploche stiahnutých zopár stránok z knihy, už neviem, či pirátsky, alebo legal. Zarezervoval som si ju v krajskej knižnici ešte pred jej oficiálnym narodením a keď som ju mal konečne v rukách a niekoľko stránok prečítaných, prešla do mojej extraligy kníh so šetriacim režimom, t.j. za žiadnu cenu neprečítať naraz, ale šetriť si ju aspoň na týždeň ako napr. 21 ročnú whisky Taketsuru (no dobre, asi nie, lebo 330 libier je veru dosť, ale ako 18 ročnú Glenlivet celkom určite)
Nad dobrými knihami občas mudrujem pred Jankou (mojou manželkou) a tejto výbornej knihe som predsa len niečo vytkol. Dúfal som, že Ondrej dá aj pár pikošiek s Nórkami, lebo však viete, o Švédkach sa hovorí, že sú prítulné veľmi a do Nórska je to na skok... Ale nie, žiadne intímnosti neboli a keď boli, akoby neboli, lebo zmienka o maturantkách bez podprdy v mokrom tričku sa neráta. No proste, prebehlo to akosi asexuálne. Keď som sa takto posťažoval asi tretíkrát, Janka si vyžiadala vidieť autora na fotografiách z FB. Pozorne si pozrela zopár fotografií a povedala váhou majestátu predsedkyne Ústavného súdu :
„ Toto je slušný chlapec, to nie je sviniar ako ty.“ A bolo vymaľované. Tak ti Ondrík ďakujem. ?
Kniha nie je určená pre čitateľa zvyknutého na beletriu. V knihe sú uvedené zdroje, odkiaľ autor čerpal enormné množstvo údajov, sú to najmä denné rozkazy vrcholného nemeckého a sovietskeho velenia, články, spomienky, štatistika , množstvo fotografií a pod. Sledujeme Paulusovu armádu v plnej sile, ktorá postupne degraduje, až skončí ako masa úbohých, vyhladovaných úbožiakov bez zbraní, jedla, streliva, pohonných hmôt. Číta sa to nielen ako majstrovská šachová partia generálnych štábov, ale i ako svedectvo hrozného ničenia, vraždenia a celkovej dehonestácie človeka, ako predstaviteľa (ne)ľudského druhu.
Na prebale knihe je napísané, že knihu budete alebo milovať, alebo nenávidieť, nič medzitým. Po prečítaní polovice, a teda "nedočítaní" konštatujem, že je ešte niečo medzitým a síce poznanie, že autor by sa mal venovať niečomu inému ako písaniu. Dávno som nečítal niečo také umelé a a nejedlé. Autor (ka) akoby si úmyselne vyberala také slová, ktoré síce sú v Slovníku..., ale nik ich nepoužíva. Ak by to písal gymnazista III.ročníka, prižmúrim oči a dal by som dve hviezdičky. Neverím, že by táto kniha dostala od čitateľov iba najvyšší počet hviezdičiek. Je to iba opäť umelé PR.
