Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Vďaka knihám lietam...
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Daniela Heviera netreba nijako zvlášť predstavovať patrí medzi našich najznámejších a najvýraznejších autorov . Jeho knihy vždy nesú pečať originality, hravosti aj múdrosti. Tentokrát prichádza s Vtáčou legendou, ktorá už samotným názvom prezrádza, že nepôjde o obyčajnú rozprávku, ale o príbeh, ktorý sa stáva legendou.
Táto kniha je výnimočná práve tým, že spája dve roviny: fantazijnú legendu o vtákoch so skutočným rámcom rozhovoru medzi dedom a vnukom . Vzniká tak dielo, ktoré je hravé a poetické, no zároveň nesie múdrosť a nadčasové posolstvá. Humor a filozofia sa tu prelínajú s fantáziou a výsledkom je text, ktorý dokáže zaujať deti aj dospelých.
Dej knihy sa odvíja od rajskej záhrady, kde had ponúka vtákom spojenectvo, no oni jeho ponuku odmietnu a rozletia sa do sveta . Sledujeme, ako vtáky hľadajú svojho vládcu a medzi sebou súperia najväčší dravci, až kým z nich nevzíde mocný orol harpyja . Popri tom sa objavia aj iné epizódy kráľovná rýb štuka, prefíkaná líška či ďalšie symbolické postavy. Vrcholom legendy je však príbeh kohútika Pedra obyčajného a podceňovaného, ktorý si získa odvahu, zjednotí slepačí dvor a postaví sa prefíkanej líške . Všetko sa uzatvára späť v lietadle, kde neznámy cestujúci vysloví vďaku za krásny príbeh akoby za nás všetkých čitateľov.
Pri čítaní som mala neustále pocit, že sa predo mnou odohráva nielen legenda o vtákoch, ale aj legenda o vzťahu medzi dedom a vnukom . Ich rozhovory boli plné humoru, ktorý zahrial, no zároveň jemne poučné, nikdy nie násilne. Evokovalo to vo mne detské časy, keď som si sama vymýšľala príbehy, aj nostalgické spomienky na chvíle so starými rodičmi. Dedko Martin a vnuk Peter pôsobili tak autenticky, že som si želala čítať o nich ešte viac. Obzvlášť krásne bolo, keď dedko Petra chválil a dával mu najavo, že je naňho hrdý tieto momenty boli naozaj dojímavé. Zároveň som cítila vzrušenie z čítania, ktoré sa len ťažko opisuje slovami. A keď v závere pán za nimi v lietadle vyslovil vďaku za krásny príbeh, bolo to presne to, čo som cítila aj ja.
Vtáčia legenda je pre mňa prvou knihou od Daniela Heviera, ktorú som čítala, a už teraz viem, prečo sa o ňom hovorí ako o „pánovi spisovateľovi“ . Jeho jazyk, schopnosť spájať fantáziu s múdrosťou a hravosť s vážnosťou robí z tejto knihy výnimočný čitateľský zážitok.
Knihu odporúčam deťom aj dospelým. Deťom preto, že v nej nájdu dobrodružstvo, fantáziu a humor, dospelým preto, že v nej odhalia posolstvá, ktoré presahujú rámec detskej literatúry. A predovšetkým ju odporúčam každému, kto si váži silu rozprávania ako mostu medzi generáciami.
Záverom možno povedať, že Vtáčia legenda je nielen príbehom o vtákoch a kohútikovi Pedovi, ale predovšetkým príbehom o tom, ako dedko a vnuk spolu vytvárajú legendu a ako sa tým rodí niečo, čo pretrvá.
(IG: Tiniajejknihy)
Gabriela Futová, známa slovenská autorka kníh pre deti a mládež, je rovnako ako ja z Prešova . Možno aj preto mám k jej tvorbe veľmi blízko a vždy sa rada vraciam k jej knihám. Cením si jej schopnosť písať autenticky, s humorom a pritom s citlivým vhľadom do detského sveta . Jej príbehy sú nielen zábavné, ale aj plné situácií, ktoré dokážu deti aj dospelých viesť k zamysleniu . Najnovšie som siahla po knihe Dokonalá Klára .
Na prvý pohľad ide o hravý príbeh, no v sebe ukrýva aj silné posolstvo . Autorka v ňom vystihla detský pohľad na svet úprimný, priamy, často naivný, ale vždy nesmierne autentický .
Kniha sleduje Kláru, dievčatko, ktoré všetci doma považujú za dokonalé . Rodičia, babka aj prababka ju neustále obdivujú , iba dedo zostáva kritický a nechce, aby bola vnímaná ako bezchybná . Klára si veľmi želá psíka , no ukáže sa, že zodpovednosť neprichádza tak ľahko, ako si predstavovala. V škole sa stretáva s realitou raz dostane od praktikantky zamračené slniečko , inokedy sa musí vyrovnať s tým, že pozornosť učiteľov či spolužiakov nepatrí iba jej. Najťažšie znáša príchod Barborinej kamarátky z Francúzska Klára sa ťažko zmieruje s tým, že stredobodom pozornosti zrazu nie je ona. Mimoriadne výrečne to ukazuje aj scéna so školským divadlom Klára vyhlási, že ak nebude princezná, nebude v hre účinkovať a ani sa na ňu nepôjde pozrieť. Napokon však hru vidí, a aj keď ju obdivuje, cíti v sebe závisť, že nestála na javisku. To všetko ukazuje, že sa cíti najlepšie len vtedy, keď je najlepšia a všetci ju chvália . Objavuje sa aj moment, keď v škole prepuknú vši , čo je ďalší zábavný, ale aj poučný výjav z detského sveta. A potom prichádza kľúčová situácia Klára nechtiac začuje učiteľku hovoriť, že je rozmaznaná a príliš presvedčená o svojej dokonalosti. To ju zasiahne a vedie k rozhovoru s dedkom, ktorý jej úprimne povie, že dokonalosť neexistuje, ale každý má niečo, v čom je vyniká. . Záver, kde Klára sama priznáva: „Som iba takmer dokonalá,“ je silnou bodkou za jej cestou sebauvedomenia .
Moje dojmy z knihy sú veľmi intenzívne . Páči sa mi, ako presne je vystihnutý detský pohľad tá úprimnosť, občasná naivita, ale aj veľká citlivosť na pozornosť a uznanie. Autorka krásne ukazuje, čo sa stane, keď dieťa vyrastá v bubline obdivu a „dokonalosti“ a potom sa stretne s realitou . Pre mňa je kniha poučná nenásilne nás vedie k zamysleniu, ako by sme my sami reagovali lepšie: či už pri túžbe po psíkovi, ktorá má vychádzať zo zodpovednosti , alebo pri situáciách v škole, kde učiteľky a deti tvoria malý model skutočného sveta . Ako učiteľku ma zaujali najmä scény s pani učiteľkou Magdou vidím v nich veľa inšpirácie na didaktické hry či rozhovory so žiakmi .
Zároveň však kniha pôsobila veľmi nostalgicky pripomenula mi detstvo a chvíle, keď sa človek cítil stredobodom sveta . Humor je jemný a vychádza z každodenných situácií, ktoré sú deťom dobre známe vši, tvrdohlavosť, túžba byť najlepšia vo všetkom. A veľmi oceňujem aj kontrast medzi obdivom rodiny a kritickým postojom deda vďaka nemu má príbeh skutočnú hĺbku a posolstvo . Záverečný rozhovor Kláry s dedom bol pre mňa najsilnejší úprimný, dojímavý a múdry. A práve v ňom je ukrytý odkaz celej knihy že dokonalosť nie je cieľ, ale skôr schopnosť vidieť v sebe aj v druhých to jedinečné .
Knihu odporúčam deťom na prvom stupni ZŠ , ale aj rodičom a učiteľom. Deti v nej nájdu blízke situácie a veľa humoru, dospelí zas jemné, no veľmi dôležité posolstvo o výchove, pozornosti a sebaprijatí .
A na záver slová samotnej Kláry, ktoré vystihujú podstatu príbehu:
„Som iba takmer dokonalá.“
Ján Uličiansky patrí medzi spisovateľov, ktorí si už dávno našli pevné miesto v slovenskej literatúre pre deti a mládež. Na tomto profile som už recenzovala jeho Malú princeznú a keď som uvidela knihu s nezvyčajným názvom Analfabeta Negramotná, vedela som, že jej musím dať šancu . Už samotný titul vyvoláva zvedavosť je provokatívny a naznačuje, že pôjde o príbeh netradičný, s originálnym pohľadom na svet.
Analfabeta Negramotná je kniha o sile literatúry, o hľadaní vlastnej identity a o vzťahoch v rodine, ktoré nie sú bez chýb. Uličiansky využíva jazyk súčasných mladých, občas text ozvláštni rýmovanými pasážami a nebojí sa ukázať nedokonalé postavy a práve v tom spočíva autenticita. Originálnym nápadom je aj prelínanie reality s literárnym svetom: hlavná hrdinka, ktorá odmieta čítať, sa ocitá medzi postavami z kníh, ktoré k nej prehovárajú, skúšajú ju, ale aj učia.
Príbeh sleduje Alžbetu, prezývanú Beta Analfabeta. Je tínedžerka, ktorá knihy považuje za nudné, oveľa radšej sprejuje po stenách , počúva hudbu cez mp3 a žije si podľa seba. Vyrastá bez otca, ktorý sa jej ozýva iba raz do roka na Vianoce, keď jej pošle darček. Túžba spoznať ho v nej rastie a stáva sa jej veľkým životným želaním. Po hádke s mamou utečie do knižnice, kde sa nečakane ocitne zamknutá. A tam začína jej zvláštne dobrodružstvo stretáva literárne postavy, ktoré ju konfrontujú s vlastnými chybami, učia ju zamyslieť sa a ukazujú jej, že nikto nie je dokonalý. V závere sa príbeh uzavrie stretnutím s otcom no autor múdro necháva čitateľovi možnosť rozhodnúť sa, či uverí, že sa to naozaj stalo, alebo to bol len sen .
Moje dojmy z knihy sú veľmi silné. Páčilo sa mi, ako presne autor vystihol jazyk a pohľad dnešných mladých autenticky, bez zbytočného prikrášľovania. Originálna bola aj voľba hlavnej hrdinky: dievčaťa, ktoré knihy odmieta, no práve vďaka nim prechádza vnútornou premenou. Oceňujem, že Uličiansky dokázal podať vážne témy chýbajúceho otca, bolesť dieťaťa, ktoré hľadá svoje miesto vo svete, ale aj nedokonalosť rodiny tak, že to nepôsobí ťažkopádne, ale prirodzene.
Zároveň ma oslovilo, ako kniha ukazuje krutú realitu, keď vzťahy medzi rodičmi nefungujú a trpí dieťa. Cítila som bolesť hlavnej hrdinky, ktorá hľadala otca a svoje miesto vo svete, a držala som jej palce, aby našla odpovede, ktoré potrebuje . Páčilo sa mi, že Beta nie je dokonalá má svoje chyby, je tvrdohlavá, občas sebecká, ale práve preto pôsobí tak pravdivo. Literárne postavy, ktoré stretáva, ju nútia zamyslieť sa, a nepriamo jej pomáhajú rásť. Veľmi ma zaujalo, že Uličiansky občas text odľahčil rýmami či humorom, takže kniha nepôsobí ťaživým dojmom.
Záver je mimoriadne silný autor v ňom čitateľovi ponecháva slobodu. Môžeme si sami vybrať, či budeme veriť, že Beta sa skutočne stretla so svojim otcom, alebo išlo len o sny a predstavy. Tento otvorený koniec vo mne zanechal zimomriavky .
Túto knihu odporúčam tínedžerom, ktorí hľadajú príbeh zo súčasného sveta, kde sa riešia reálne problémy rodina, vzťahy, hľadanie identity. Rovnako ju odporúčam učiteľom a knihovníkom, pretože sa dá krásne využiť v práci s mládežou práve pre svoj originálny motív nečítajúcej hrdinky, ktorá objavuje svet literatúry .
Na záver spomeniem, že ku knihe vznikla aj metodická príručka od Timotei Vráblovej Čítame s porozumením: Analfabetu Negramotnú, kde sa nachádzajú tipy a aktivity, ako s textom pracovať. Aj to je dôkaz, že toto dielo má v slovenskej literatúre svoje miesto.
Milujem zvierací svet a vždy ma fascinujú príbehy, v ktorých práve zvieratá dostávajú vlastný hlas. Je úžasné sledovať svet očami tých, ktorí k nemu pristupujú s prirodzenosťou, úprimnosťou a nevinnosťou . Presne tým ma zaujala kniha Aj kone sa hrajú od Romana Brata rozprávanie, ktoré nám otvára brány do koňského sveta , do ich hier, strachov, túžob aj priateľstiev .
Všeobecne možno povedať, že kniha v sebe spája prvky realistického a dobrodružného rozprávania so silným etickým presahom. Brat dokázal zachytiť citlivý moment zmeny chvíľu, keď sa kobyla Viktória musí rozlúčiť so známym prostredím a prísť do úplne nového sveta na ranč. Autor prostredníctvom jej hlasu odhaľuje témy ako neistota , prijatie, potreba rešpektu , ale aj krásu solidarity a dôvery medzi zvieratami .
Kniha rozpráva o kobyle Viktórii , ktorá opúšťa svoj domov a prichádza do prostredia plného cudzích koní , psov a mačiek . Spočiatku je stratená a mnohému nerozumie, no postupne si hľadá svoje miesto . Stretáva sa s nepriateľstvom starších a skúsenejších koní, spoznáva priateľského psa Frčka aj krásnu mačku Izabelu . Postupne zisťuje, že aj medzi zvieratami platia hierarchie , no súčasne spoznáva, čo znamená odvaha, priateľstvo a zodpovednosť . V ťažkých chvíľach dokáže prejaviť vnútornú silu , zachrániť ostatných a prijať ranč ako svoj nový domov .
Na mňa osobne zapôsobilo najmä to, že autor dal priestor hlasu zvieraťa kobyle Viktórii . Jej pohľad na svet bol nesmierne autentický a vnímala veci, ktoré by si človek bežne nevšimol . Páčilo sa mi, ako reálne bolo opísané odlúčenie od rodičov , pocit neistoty v novom prostredí a postupné prijímanie zmien. Silný dojem vo mne zanechal Biely šíp starší, skúsený kôň, ktorý nedokáže skákať cez prekážky, no stále má v živote význam , keď pomáha dievčatku na vozíku postaviť sa opäť na nohy . Veľmi ma oslovila aj postava psa Frčka , ktorý pôsobil ako sprostredkovateľ medzi svetom ľudí a koní priateľský, lojálny a vždy pripravený pomôcť . Zaujímavá bola aj mačka Izabela , ktorá navonok pôsobila lenivo , no v skutočnosti túžila dokázať, že má svoju hodnotu .
Kniha ma presvedčila o tom, že zmeny , hoci bývajú ťažké a nepríjemné , v sebe môžu skrývať nový začiatok . Viktória na konci príbehu prijíma ranč ako svoj domov a nachádza v ňom nielen priateľov , ale aj svoje poslanie .
Odporúčam ju všetkým, ktorí milujú zvieratá , obzvlášť deťom a mladým čitateľom . Príbeh ponúka nielen napätie a zaujímavé situácie , ale aj poučenie že každý z nás má svoje miesto , a aj ten, kto sa cíti slabý alebo nepochopený , môže nájsť vlastnú silu a hodnotu .
A ako bonus podľa knihy bol natočený aj film s rovnakým názvom, čo len potvrdzuje, aký silný a inšpiratívny príbeh Roman Brat napísal .
Niektoré knihy sa nám nezapíšu len do pamäti, ale priamo pod kožu ako vôňa detstva, ktorá sa nikdy celkom nevytratí.
Zlatá kniha najkrajších rozprávok patrí presne k nim. Hrubá, ťažká, so zlatým písmom na obálke a ilustráciami, ktoré som si ako dieťa poctivo obkresľovala do zošitov. Každá strana niesla kus detstva pokrčený roh, pastelkou podčiarknutú vetu, alebo hviezdičku pri obľúbenej rozprávke.
Kniha je výberom tých najkrajších svetových rozprávok od Popolušky, Kocúra v čižmách, Červenej čiapočky, Snehulienky, až po tie menej známe, no rovnako čarovné ako Malý Muk, Trpaslík Dlhý nos, Statočný cínový vojačik či Žabí kráľ.
Nájdeme tu mená ako Charles Perrault, bratia Grimmovci, Hans Christian Andersen a Wilhelm Hauff autorov, ktorí svojimi príbehmi formovali detstvo mnohých generácií.
Texty sú písané bohatým, rozprávkovým jazykom nie sú skrátené ani „zmodernizované“, takže si zachovávajú pôvodnú melódiu a rytmus starých rozprávačov. Ich tempo je pokojnejšie, ale práve v tom je ich sila učia deti sústrediť sa, počúvať a vnímať každý detail.
Ilustrácie v tejto edícii sú nádherné klasické, realistické, s jemnými farbami a dôrazom na výraz postáv. Každý obrázok pôsobí ako okno do rozprávkového sveta, v ktorom sa človek na chvíľu stratí.
Zaujímavosťou je, že pri každom autorovi sú uvedené len jeho meno a roky života nič viac. Akoby kniha chcela povedať: rozprávky hovoria samy za seba.
Pre mňa má Zlatá kniha najkrajších rozprávok obrovskú sentimentálnu aj estetickú hodnotu. Nie je to len kniha, ktorú prečítate a odložíte je to kniha, ku ktorej sa človek vracia. Každý príbeh, ktorý som ako dieťa vnímala ako čarovný, dnes čítam s iným pochopením. V rozprávkach som kedysi hľadala dobrodružstvo teraz v nich vidím múdrosť.
Ak milujete klasické rozprávky, túto knihu sa oplatí nielen čítať, ale aj dediť.
Je to kúsok detstva, ktorý nezostarne.
Roald Dahl patrí medzi najobľúbenejších autorov detskej literatúry. Jeho knihy si dokázali získať srdcia detí aj dospelých a prinášajú jedinečný mix humoru, fantázie a ľudskej hĺbky. Na mojom profile sa už objavila jeho kniha Čarodejnice a tentoraz som siahla po Dannym, majstrovi sveta príbehu, ktorý spája napätie, dobrodružstvo a silu rodinného puta.
Dahl v tejto knihe ukazuje, že detská literatúra nemusí byť len veselá či poučná, ale aj hlboká, emotívna a odvážna. Téma otca a syna je tu stvárnená s citom a jemnou nostalgiou autor hovorí o láske, dôvere a o tom, že aj deti vnímajú svet dospelých so všetkými jeho rozporuplnosťami. Kniha nesie typické Dahlove prvky humor, nadhľad a odvahu ukázať, že aj „malí“ ľudia dokážu veľké veci.
Príbeh rozpráva o chlapcovi menom Danny, ktorý vyrastá len s otcom po tom, čo im zomrela mama. Žijú v starom karavane, nemajú veľa, no ich vzťah je plný blízkosti, porozumenia a spoločných zážitkov. Dannyho otec mu odovzdáva všetko, čo vie remeslo, múdrosť aj svoj pohľad na svet. No jedného večera sa chlapec dozvie, že jeho otec má tajomstvo. Je pytliak v noci chodí loviť bažanty na pozemky bohatého a arogantného pána Hazella.
Danny je najskôr zaskočený, no neskôr sa do tajomného sveta pytliactva sám zapája. Spolu s otcom plánujú odvážnu akciu, ktorá má pána Hazella zosmiešniť. A práve tu prichádza moment, ktorý dáva názov celej knihe svojím geniálnym nápadom a odvahou sa Dannymu a jeho otcovi podarí pochytat všetky bažanty a zosmiešniť pána Hazella.
Na knihe ma najviac zaujalo, ako Dahl dokázal prepojiť napätie, humor aj hrejivý cit v jednom príbehu. Na prvý pohľad ide o dobrodružstvo plné riskovania, no v skutočnosti hovorí o veľmi hlbokých veciach o vzťahu rodiča a dieťaťa, o dôvere, o tom, že aj dospelí majú svoje chyby, ale práve vďaka nim sú skutoční. Danny svojho otca obdivuje a v jeho očiach je dokonalý, no postupne sa učí, že dokonalosť nie je o bezchybnosti, ale o láske, pochopení a vzájomnej blízkosti.
Zároveň ma zaujalo, ako autor pracuje s morálnou nejednoznačnosťou pytliactvo je predsa zakázané, no v knihe je vykreslené ako symbol odporu voči nespravodlivosti, ako malý vzdor obyčajných ľudí proti moci a arogancii bohatých. Dahl nechce čitateľa poučovať, skôr ho vedie k premýšľaniu čo je vlastne „zlé“, ak je to robené so srdcom a nie z chamtivosti?
Niektoré scény sú nezabudnuteľné chvíle, keď Danny a jeho otec čítajú rozprávky, púšťajú šarkany alebo len tak rozprávajú o svete. V týchto tichých momentoch je ukrytá najväčšia sila knihy pocit istoty a lásky, ktorý si z detstva nesieme navždy.
Priznám sa, počas čítania som cítila aj rozpor kniha miestami pôsobí, akoby pytliactvo bolo prezentované v pozitívnom svetle, ako niečo vzrušujúce. No možno práve v tejto dvojznačnosti spočíva jej sila ukazuje, že život nie je len o jednoduchých rozhodnutiach, ale o ľuďoch, ktorí konajú z pocitu spravodlivosti a lásky.
Najsilnejšie však vo mne zostal záverečný odkaz:
„Pamätajte, že s nudným rodičom vôbec nie je zábava. Každé dieťa chce a zaslúži si rodiča, ktorý je samé prekvapenie.“
Táto veta krásne vystihuje, že rodič nemusí byť dokonalý, aby bol výnimočný stačí, že miluje a vie dieťaťu otvoriť svet.
Podľa knihy vznikla aj filmová verzia , ktorá zachytáva jej dobrodružného ducha, láskavosť a nezabudnuteľné puto medzi otcom a synom.
Ak máte radi príbehy, ktoré v sebe spájajú napätie, emócie a hrejivý ľudský dotyk, Danny, majster sveta je presne tou knihou, ktorá zostane v pamäti aj v srdci.
(IG: Tiniajejknihy)
Už samotná informácia o vydaní knihy Po stopách poézie pre deti vo mne vyvolala zvedavosť. Ako pedagóg a milovník poézie som chcela zistiť, ako možno básne priblížiť detskému čitateľovi. A musím priznať, že po prvých stránkach som mala pocit, že čítam knihu, ktorá má jasný zmysel a úprimnú myšlienku.
Tento titul nie je len výberom básní, ale premysleným putovaním svetom detskej poézie. Autor tu spája verše slovenských básnikov od klasikov po súčasných autorov s vlastnými úvodmi, poznámkami, otázkami a nápadmi, ktoré básne rozvíjajú a približujú ich svetu dieťaťa. Neučí, ale pozýva. Nepochybujem, že práve to je dôvod, prečo táto kniha pôsobí tak prirodzene.
Každá báseň má svoj krátky úvod, ktorý ju zasádza do detského vnímania sveta a zároveň pomáha čitateľovi pochopiť, o čom hovorí. Autor krásne pracuje s jazykom jednoducho, zrozumiteľne, ale pritom s rešpektom k poézii aj k dieťaťu. V jeho poznámkach cítiť úprimný záujem prebudiť v deťoch zvedavosť, pocity a chuť rozmýšľať.
Veľmi oceňujem, že kniha dáva zmysel ako celok slovo, myšlienka, nápad, fantázia všetko spolu funguje. Dziak nepíše len o básňach, on cez ne rozpráva o živote, o maličkostiach, ktoré si často nevšímame, ale práve v nich sa skrýva poézia.
Pri čítaní som mala pocit, že autor deťom dôveruje. Neskĺzava k poučovaniu, naopak, necháva priestor, aby si čitateľ našiel vlastný význam. Práve to vnímam ako veľkú hodnotu tejto knihy.
Zároveň sa mi páči, že každá báseň v sebe nesie aj aktivitu úlohu, otázku alebo zamyslenie, ktoré čitateľa vtiahne do deja. Deti tak poéziu nielen čítajú, ale ju zažívajú vnímajú rytmus, slová, predstavy.
Výber básní je veľmi premyslený autor sa nesústredí len na známe mená, ale vyberá texty, ktoré spolu vytvárajú pestrý a zároveň súdržný celok. Poézia tu nie je vzdialená ani ťažká je blízka, citlivá, láskavá, niekedy hravá, inokedy premýšľavá.
Pri čítaní som sa často pristihla, že sa usmievam . Niektoré básne ma dojali, iné vo mne vyvolali príjemnú nostalgiu na detské časy. Báseň o zármutku z lásky ma napríklad preniesla späť do obdobia prvých detských sklamaní dokonale vystihla tú jemnú citlivosť, ktorú deti v sebe majú. Spontánne sa mi v hlave ozvala pieseň Mira Žbirku Jesenná láska a zrazu som mala pocit, že slová a hudba sa spojili.
Kniha má v sebe vnútornú harmóniu. Nie je to len súbor básní, ale prepracovaný, premyslený celok, ktorý v sebe nesie myšlienku, že poézia nemusí byť niečo vzdialené môže byť blízko, v bežných chvíľach, v pocitoch, v prírode, v obyčajnom dni.
Ilustrácie Petra Líčka na prvý pohľad zaujmú svojou osobitosťou. Nie sú prvoplánovo detské skôr premýšľavé, symbolické, miestami až výtvarne experimentálne. Práve preto s textom výborne ladia dopĺňajú ho, rozširujú jeho významy a pozývajú čitateľa k vlastnej interpretácii. Nie sú len ozdobou, ale súčasťou poetického sveta knihy.
Som úprimne rada, že vznikla kniha, ktorá poéziu nepredáva ako „učivo“, ale ako zážitok. Ako učiteľka ju určite využijem na hodinách literatúry aj v mojom krúžku Zábavné čítanie. Verím, že s ňou deti prežijú chvíle, ktoré ich obohatia, rozosmejú a donútia premýšľať.
Knihu odporúčam všetkým, ktorí veria, že poézia patrí do detstva. Rodičom, ktorí chcú deťom ukázať krásu slova, aj učiteľom, ktorí hľadajú nový spôsob, ako prebudiť radosť z čítania.
Po stopách poézie pre deti je kniha, ktorá sa nevnucuje. Nepotrebuje sa predvádzať. Jednoducho si ju otvoríte a zrazu sa pristihnete, že vám je v jej spoločnosti dobre.
(IG: Tiniajejknihy)
Na svojom profile som už recenzovala Dokonalú Kláru a veľmi ma pobavilo, keď som zistila, že je to obľúbená kniha Žaby, jednej z hlavných postáv v tejto novej Futovej knihe. Bolo to, akoby ma príbeh privítal známym mrknutím a pozval ma vstúpiť do sveta súrodencov, ktorí vedia obyčajné dni premeniť na dobrodružstvo.
Kniha je postavená na dvoch rozprávačoch na Žabe a na Dodovi a práve táto dvojhlasnosť je jej najväčšou prednosťou. Gabriela Futová neuveriteľne presne zachytáva detský aj tínedžerský pohľad: prirodzene, živo a autenticky. Každá kapitola ukazuje, že dve perspektívy na tú istú situáciu môžu byť úplne odlišné, a pritom rovnako pravdivé.
Príbeh sleduje bežné dni rodiny, v ktorej otec odišiel za prácou do Londýna. A práve to vytvára priestor pre malé-veľké udalosti: Dodo sa zrazu musí správať dospelejšie, než by chcel, a Žaba dokáže svojou energiou obrátiť každý deň hore nohami. Mama sa snaží všetko zvládnuť, aj keď je jasné, že niektoré dni drží domácnosť pohromade len silou vôle.
Striedajú sa tu epizódy smiešne, chaotické aj dramatické zabudnuté panvice v rúre, vytopený byt, kufor ako „cestovná skrýša“, zhodený stromček či moment, keď sa Dodo desí, že Žaba mohla zjesť tabletky. Sú to situácie, ktoré mnohí poznáme, no v podaní detských rozprávačov získavajú neopakovateľnú živelnosť.
Mimoriadne ma oslovila presnosť, s akou autorka zachytáva čaro obyčajných dní. Zomknutie po otcovej neprítomnosti je vykreslené veľmi výstižne mama, Dodo aj Žaba musia prevziať úlohy, ktoré nie sú pre ich vek samozrejmé. Najmä Dodo, ktorý sa zrazu ocitá v pozícii „dočasnej hlavy rodiny“, a hoci ho to často presahuje, snaží sa obstáť čo najlepšie.
Veľmi pôsobivá je aj Dodova fantázia a vynaliezavosť. Neustále niečo skúša, rieši po svojom, niekedy brilantne, inokedy chaoticky, no vždy úprimne. Je v tom zachytené, ako deti dokážu prekonávať prekážky vlastným, nenapodobiteľným spôsobom.
K silným stránkam knihy patrí aj to, ako prirodzene zobrazuje nedokonalosť postáv. Dodo je občas výbušný či zábudlivý; Žaba je impulzívna, nedočkavá a žiada si pozornosť; mama je preťažená a unavená. Pôsobí to veľmi ľudsky a pravdivo presne tak, ako to v rodinách býva.
Súrodenecké puto je tu napísané nádherne. V jednej chvíli sa naháňajú a provokujú, v ďalšej by sa navzájom roztrhali, a predsa keď ide do tuhého, stoja pri sebe bez zaváhania. V dramatických okamihoch sa ukáže, čo všetko je medzi nimi aj za všetkým tým každodenným doťahovaním.
Dodo je výnimočne dobre vystavaná postava niekde na rozhraní detstva a dospievania. Je to krásne vidieť najmä v rozhovoroch s otcom cez obrazovku, kde sa začína formovať jeho uvedomenie, čo znamená niesť zodpovednosť.
Celý príbeh je pritom jemne pretkaný smútkom zo vzdialenosti, ktorá delí rodinu, ale aj humorom, ktorý ju drží nad vodou. Futová dokáže striedať tieto polohy tak prirodzene, že sa ani nenazdáte a smejete sa v momente, keď ste ešte pred chvíľou cítili ľahké bodnutie clivoty.
A napokon veľký pôvab knihy spočíva v tom, ako Futová dokáže z obyčajných situácií vytvoriť scény, v ktorých sa nájde každý. Sú to malé epizódy zo života, no napísané tak živo, že máte pocit, akoby ste boli priamo pri tom.
Knihu odporúčam deťom, rodičom aj učiteľom. Je ako stvorená na spoločné čítanie, na rozhovory o spolužití, o súrodeneckých konfliktoch aj o tom, ako sa navzájom učíme chápať. Je to príbeh, ktorý vie rozosmiať, ale aj pripomenúť, že žiadna rodina nie je dokonalá a práve v tom spočíva jej krása.
A jej odkaz?
Ukazuje, že každá rodina má svoje búrky no práve tie búrky vytvoria najpevnejšie korene.
Kniha Skutočné prázdniny na mňa pôsobila veľmi pokojne, prirodzene a úprimne. Nie je
to len príbeh o dievčatách na ranči, ale predovšetkým o hľadaní pokoja, priateľstva a samého seba. Autorka veľmi citlivo vystihla kontrast medzi dnešným svetom plným technológií a mestského zhonu a svetom prírody, kde čas plynie inak. Ukázala, že šťastie sa nenachádza v neustálom pohybe, ale v spomalení a v návrate k jednoduchým veciam k tichu, zvieratám a prítomnému okamihu.
Kniha rozpráva o dvoch dievčatách, ktoré pochádzajú z odlišných svetov. Sára trávi leto medzi koňmi a lúkami, Karolína prichádza z mesta plného hluku a obrazoviek. Spočiatku ich spája len nutnosť, no postupne medzi nimi vzniká priateľstvo tiché, úprimné a nenútené. Spoločné chvíle na ranči im ukážu, že najkrajšie výhľady nie sú z mesta, ale z konského chrbta a že pokoj i šťastie si človek musí nájsť najprv v sebe.
Postavy pôsobia uveriteľne a živo. Sára predstavuje vnútorný pokoj a spojenie s prírodou, zatiaľ čo Karolína je mestské dievča, ktoré sa postupne učí, čo znamená žiť naplno, nie len rýchlo. Ich priateľstvo sa nevyvíja umelo rastie prirodzene, cez spoločné zážitky a chvíle ticha.
Autorka má výnimočný cit pre opis a dokázala vytvoriť atmosféru tak silnú, že som ju cítila aj počas chladnej jesene, keď som knihu čítala. Ako sa spieva v jednej piesni „vonku je mráz, ja léto mám“ presne tak na mňa pôsobilo čítanie tohto príbehu.
Kniha vo mne prebudila spomienky na detstvo a letá strávené na dedine, keď všetko pôsobilo pokojnejšie a jednoduchšie. Zároveň som sa dozvedela množstvo zaujímavých informácií o koňoch bolo cítiť, že autorka im rozumie a píše o tom, čo dôverne pozná.
Fotografie sú krásnym doplnkom dodávajú knihe autentickosť a jemne spájajú literárny svet s reálnym.
Veľmi ma zaujal citát na začiatku knihy „Šťastie závisí od nás samých.“ (Aristoteles) Je to myšlienka, ktorá sa ako jemná niť tiahne celým príbehom. Sára aj Karolína prechádzajú vnútornou zmenou a zisťujú, že šťastie neprichádza zvonka z vecí, miest či ľudí ale z nášho vnútra, z pokoja, ktorý si v sebe dokážeme nájsť. Tento citát tak nie je len ozdobou na úvodnej strane, ale filozofickým kľúčom k pochopeniu celej knihy.
Súvisí aj s ďalšou krásnou myšlienkou z textu: „…oči dokážu prezradiť aj to, čo sa
usilujeme zatajiť.“ Obe tieto myšlienky sa dopĺňajú vonkajší svet sa odráža v našom
vnútri a práve v ňom nachádzame odpovede.
Autorke sa podarilo napísať originálny príbeh s hlbokou atmosférou. Jej opisy sú precízne a poetické dokážu preniesť čitateľa do letného dňa plného slnka, vôní a ticha. Postavy sú uveriteľné, každá má svoj hlas a charakter. Kniha v sebe nesie pokoj, priateľstvo, poznanie aj krásu obyčajných chvíľ. Na svoj vek autorka pôsobí mimoriadne zrelo jazykovo aj emočne.
V niektorých častiach by knihe prospelo viac dialógov, ktoré by vyvážili dlhšie opisné
pasáže. Niekedy sa príbeh zbytočne spomalí, keď sa sústredí viac na fakty o koňoch než na samotný dej. Príjemné by bolo aj väčšie rozvinutie vedľajších postáv Elli, Mimi, Anet, Miloš či ,,Derek“ by mohli mať výraznejší priestor. Z môjho pohľadu by text získal aj na dynamike, keby sa objavilo pár nenútených zvratov. To však nemení fakt, že kniha pôsobí ucelene a veľmi prirodzene.
Autorka dokázala, že aj mladý človek môže písať hlboko, zmysluplne a s autentickým
hlasom. Je obdivuhodné, že trinásťročné dievča napísalo dielo s takýmto citom pre detail, náladu aj vnútorný vývoj postáv.
“Skutočné prázdniny” sú vydareným
debutom, ktorý ponúka viac než len letný príbeh je to zamyslenie nad tým, kde hľadať šťastie a čo vlastne znamená „žiť naplno“. Je to kniha, ktorá čitateľa zahreje, spomalí a nechá ho znova dýchať spolu s prírodou.
Skutočné prázdniny sú ako pokojné leto zachytené vo fľaši plné vôní, ticha a drobných zázrakov, ktoré si človek uvedomí až po rokoch. Je to príbeh o tom, že šťastie nezávisí od okolností, ale od toho, ako sa na svet pozeráme očami otvorenými, úprimnými a pokojnými.
