Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Som knihomoľ, učiteľ, spisovateľ, recenzent, korektor... písmenká a príbehy mám jednoducho v krvi :)
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Tamera Alexanderová rozhodne nepatrí medzi prvoplánové autorky. Jej texty sú totiž vo viacerých smeroch obohacujúce. Príbehov o láske je v súčasnosti kvantum, ale len niektoré vám utkvejú v pamäti pre skutočné pocity, ktoré vo vás vyvolajú. Nadpozemská melódia v sebe nesie odkaz na nedávnu minulosť (rok 1871), kedy ani navonok progresívny Západ, kde sa mali plniť sny ako na bežiacom páse, nebol vždy ústretový voči ľudským túžbam. A to aj v takej vznešenej oblasti, ako je hudba. Hlavnými postavami románu sú dve zanietené osoby so spoločným cieľom, a predsa na opačnej strane barikády. Rebeka Carringtonová študovala vo Viedni (v čom vidieť ďalšie prepojenie série - hrdina predošlého dielu je potomok vládnucich Habsburgovcov) a doma v Tennessee by sa rada stala súčasťou orchestra. Lenže žena v ňom ešte nikdy nemala zastúpenie a uznávaný dirigent Nathaniel Tate Whitcomb to nemá v úmysle zmeniť. Tamera Alexanderová si svojich čitateľov váži a rovnako pristupuje aj k svojim postavám, ktorým zakaždým dokáže vdýchnuť život, až máte pocit, že ide o reálne osoby. V príbehu sa síce vyskytne zopár skutočných ľudí, nehovoriac o miestach, no ústredná dvojica je len výplodom autorkinej fantázie. Pri čítaní však ľahko uveríte, že išlo o osoby z mäsa a kostí, najmä pre ich bohatý vnútorný život, citlivosť a vzťah k hudbe. Tá je ich spojivkom, príčinou nezhôd aj vyjadrením pocitov. Rebeka sa snaží získať miesto v orchestri a cezeň aj v živote bez ohľadu na svoje pohlavie, pretože talentom ďaleko prevyšuje mnohých mužských členov. Tate zas verí, že mu Rebeka pomôže s tvorbou symfónie, aj keď jej zamedzil v rozvoji vysnívanej kariéry. Narušiť zaužívané pravidlá spoločnosti je vždy veľký risk, ale s pozitívnou (a najmä oprávnenou) motiváciou a vierou sa dá dokázať aj nemožné. A práve v nádeji tkvie najväčšia sila Nadpozemskej melódie. Škoda, že Tamera nevenovala väčší priestor aj hrdinom z minulých dielov, určite by si to zaslúžili
Rachelle Dekkerová vytvorila pútavý mix romantiky, trileru a dystopie, ktorý si dokáže udržať vašu pozornosť od začiatku až do konca. Povolanie zobrazuje udalosti s jedenapolročným odstupom, postavy sú dospelejšie, uvedomelejšie a musia sa spamätať z nových situácií, do ktorých ich vrhli ich predošlé rozhodnutia. Zatiaľ čo prvá časť sa sústredila na Carrington, praktiky vlády pri selekcii ľudí a romantickú líniu, v Povolaní sa dostáva k slovu Remko a jeho úsilie zvládnuť náročné úlohy vyplývajúce z postavenia vodcu vzbúrencov. Dystopické pozadie dodáva celej knihe vítaný rámec, najmä pri snahe vedcov manipulovať s ľudskou psychikou alebo pri vytváraní rôznych frakcií v rámci vlády. Prostredné časti sérií neraz tvoria len akýsi predel, ale Povolanie je pekným príkladom, že aj v prípade druhého dielu môže ísť o rovnocenný kúsok.
Martina Monošová sa svojim čitateľom prihovára po krátkej pauze, a to vo veľkom štýle. Od spoločensky ladených súčasných románov sa presunula do začiatku novoveku a prináša príbeh z Francúzska, ktoré najmä ženské osadenstvo nenechá chladným. Keďže som čítal väčšinu jej predošlej tvorby, trúfam si povedať, že táto zmena jej prospela. Nielen preto, že historických románov je u nás ako šafranu, ale tiež mám pocit, že jej štýl je uvoľnenejší, akoby si písanie viac užívala. Iste, každý autor musí dbať i na dobové či miestne reálie, no súčasnosť môže byť predsa len trochu obmedzujúca, čo sa týka dobrodružstva a rytierskych skutkov. Ples u vojvodkyne je úvodnou časťou série o hlavnej postave Sophie a, súdiac podľa rozpracovaných námetov a čerpania zo skutočných udalostí, je sa ešte na čo tešiť.
Príbeh neplynie chronologicky, ale je rozdelený na dvanásť častí, pričom každá sa v podstate odohráva v inom čase. Nemusíte sa však báť, že sa v ňom stratíte, autorkiným zámerom nie je vás zneistiť, ale poskytnúť vám komplexný zážitok zo života postáv. Vďaka tomu máme možnosť retrospektívne zistiť, čo predchádzalo hlavným udalostiam, prípadne si rozšíriť poznanie o ďalších významných situáciách vplývajúcich na osudy hrdinov. Popri Sophie sa dôležitou mierou zasluhujú o pútavosť deja ešte dve ženské postavy - dvorná dáma Diana de Poitiers a jej chovankyňa Lorenza de Frantelli. Práve druhá menovaná vás v úvode oboznámi s prostredím zámku Anet a so vzťahmi, ktoré na ňom panujú. Dianu de Poitiers si pamätám najmä ako postavu z historicko-romantického seriálu Reign, kde skončila dosť neslávne, no tu je ešte v rozpuku mladosti a znamenite využíva všetky svoje prednosti. Je dokonalou ukážkou vysoko postavenej ženy, ktorá si je vedomá svojich kladov i slabostí, a ako taká sa stáva veľmi ľudskou. Sympatie voči nej sa u vás budú striedať s pobúrením, a to napríklad v postoji voči zvyšným ženským postavám.
Dejisko a rozprávačský štýl mi pripomenuli knihy francúzskej velikánky Juliette Benzoni, ktorá ma sprevádzala dospievaním :-) Martina Monošová mi tak svojím románom dodala aj kúsok nostalgie. Je vidno, že si dala záležať na každom detaile, pokiaľ ide o reálie. Či už opisuje každodenný život, stolovanie alebo odievanie, všetko je podrobne zdokumentované. Miestami azda až príliš, ale nadšenci histórie budú určite spokojní. Tiež som rád, že kniha vyšla v pevnej väzbe, pretože danému žánru svedčí omnoho viac. Ples u vojvodkyne je inteligentným čítaním, ktoré v sebe mieša dejiny, skutočné osobnosti, fikciu, romantiku a spoločenské súvislosti. Vytvoriť takýto koncept si vyžaduje zručnosť, ktorou autorka nesporne disponuje. Napokon, je to už jej deviaty titul. Martina Monošová očividne nemrhá svojím potenciálom a v tvorbe napreduje. Viacerým autorkám i autorom by v tomto smere mohla poslúžiť ako pekný príklad...
Viac tu: https://www.marekzakopcan.sk/news/putave-spojenie-historie-a-romantiky-m-monosova-ples-u-vojvodkyne/
Harlan má osobitý štýl, ktorý možno nesadne každému. Na knihu po čase pravdepodobne zabudnete, ale pri čítaní sa dokážete zabaviť. Príbeh plynie pomaly a pokojne, všetko je podriadené záverečnému rozuzleniu, preto si na to najlepšie naozaj musíte počkať. Čo ma poriadne zarazilo už pri románe Chýbaš mi, bola katastrofálna úroveň redaktorskej práce. A tu zas. Žeby mal Ikar za lubom znižovanie Cobenových kníh po formálnej stránke? To sa mi nezdá, ale dve z dvoch - neviem, či netreba vymeniť (ne)pracujúce osoby...
