Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
IG: @jan_mackovcak
25, Bratislava
Obľúbené literárne žánre
Moje aktivity
Po nadšení zo Zločinu a trestu som neodolal a rovno som sa pustil do Idiota. Dostojevskij vo svojich zápiskoch poznamenal, že Idiota písal bez vopred určenej štruktúry a takpovediac sa nechal unášať správaním a rozhodnutiami samotných postáv. Ak toto nesvedčí o tom, že to bol literárny génius, tak asi už nič.
V Idiotovi sa stretávame s väčším množstvom postáv než v Zločine a treste, obsadenie sa väčšmi ponáša na Bratov Karamazovovcov. Všetci sú medzi sebou prepletení a v priebehu niekoľkých hodín po príchode kniežaťa Myškina na scénu každá z postáv zaujme svoju pozíciu na šachovnici a čaká na ďalší ťah. Rozpúta sa hra plná úskokov a zrady, ale aj ľudskej náklonnosti a spolupatričnosti.
Dostojevskij je nespochybniteľným majstrom v psychológii postáv a v prezentovaní morálnej dilemy. V Idiotovi sa ponoril do tém smrti, cti, katolíckej viery či spoločenského postavenia. S adekvátnou dávkou pokory sa stavím, že na svete naozaj neexistuje nikto, kto píše ako Dostojevskij. Jeho knihy sú jedinečné, miestami poburujúce, revolučné a za mňa v dobrom slova zmysle aj podpichovačné.
Význam literárnej klasiky vidím v tom, že nás núti premýšľať o nesmrteľných témach. Nech už sa v politike deje hocičo, isté témy budú ľudstvo trápiť vždy a na určité otázky asi nikdy nenájdeme exaktné odpovede. Klasická literatúra nám ale pomáha vo vytváraní názoru a snáď nás vedie aj k tomu, aby sme zdravo spochybnili svoje doterajšie presvedčenie.
Olive vždy bola mojou obľúbenkyňou z portfólia vydavateľstva inaque. Mám samozrejme rád aj Ferrante, ale predsa len je mi niečím bližšia atmosféra pobrežného amerického štátu Maine a jeho osamelých, no čarovných obyvateľov, o ktorých Elizabeth Strout píše vo svojich knihách. V pokračovaní úspešnej a Pulitzerovou cenou ocenenej knihy Olive Kitteridge sa dozvieme, čo sa s Olive stalo po udalostiach prvej knihy.
Rozmýšľam, čo je mi vlastne také sympatické na knihách tejto autorky. Píše predsa o postarších ľuďoch, ktorí žijú v malých mestečkách, všetci sa navzájom poznajú a často neskrývajú, že druhými vehementne pohŕdajú. Nemá to takmer nič spoločné s mojím momentálnym životným nastavením, ale v texte je použitá akási neznáma ingrediencia, ktorá ma vždy prinúti k tomu, aby som dychtivo čítal ďalej.
Inak to nebolo ani s najnovšou Olive. Knihu som prečítal na pár sedení, nevedel som sa od nej odtrhnúť a pre tých, ktorí od Strout čítali aj Amy a Isabelle, na konci čaká príjemné prekvapenie. Ja som aj slzu vyronil. Naozaj to svedčí o tom, že ak je literatúra kvalitná, dokáže čitateľa preniesť do úplne neznámeho priestoru a nachvíľu mu tam vytvoriť pomyselný domov.
Vďaka vycibrenému štýlu autorky text plynulo napreduje, veľký obdiv patrí aj vynikajúcemu prekladu Kamily Laudovej. Najväčšiu radosť po prečítaní knihy mi priniesol zoznam kníh od Elizabeth Strout, ktoré vydavateľstvo inaque plánuje vydať. Už nech sú tu!
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ranná horúčka je súčasťou veľmi kvalitnej edície Odeon od vydavateľstva Ikar. Knihu od maďarského umelca Pétera Gárdosa som si kúpil asi pred rokom, no dostal som sa k nej až teraz. Čitateľskú horúčku som z nej napriek dlhšiemu otáľaniu nakoniec nedostal.
Gárdosov otec sa krátko po druhej svetovej vojne spolu so svojimi vlastencami ocitne vo švédskom tábore, kde mu lekár diagnostikuje nevyliečiteľnú tuberkulózu. Rozhodne sa osloviť viac než stovku slobodných maďarských dievčat, ktoré po vojne postihol rovnaký osud ako jeho, a začne s nimi listovú korešpondenciu.
Autor spracúva tému, ktorá je určite do istej miery zväzujúca a som si istý, že chcel príbeh svojich rodičov zobraziť vierohodne. Každopádne si myslím, že som sa pri kúpe knihy nechal zlákať povojnovým švédskym prostredím a trochu som odhliadol od samotnej zápletky.
Napriek tomu, že čítanie knihy ma neobťažovalo, príbeh ma popravde ničím neohúril. Nadviazanie kontaktu s množstvom slobodných dievčat sa miestami ponášalo na dating show v šate minulého storočia a i keď postavy boli miestami zaujímavé, chýbala mi v nich hĺbka a trochu „vytieňovania“.
Autorovi nemožno uprieť, že šikovne využil spôsob, akým sa jeho rodičia zoznámili, a že napísal knihu, ktorá mnohým, a to nielen priaznivcom vojnovej literatúry, ulahodí. Mňa nanešťastie nechala ľahostajným.
Čo sa stane, ak sa tri diametrálne odlišné sestry ocitnú v jednom aute a majú pred sebou niekoľkohodinovú strastiplnú cestu v stiesnenom priestore? Vznikne z toho super kniha!
Na rozdiel od najnovšej knihy od Soukupovej, v ktorej pozorujeme vývoj postáv v priebehu desaťročí, sa autorka sa rozhodla opísať jeden jediný deň, ktorý na lepšie vykreslenie postáv dopĺňa hŕstka spomienok. I v tejto knihe sa autorka neustále (a podľa mňa veľmi šikovne) presúva medzi perspektívami jednotlivých postáv.
Je radosť čítať o niečom, čo asi každý z nás zažil, ale je to istým spôsobom umelecky obohatené. Áno, sú to viac-menej len myšlienky a názory jednotlivých postáv, ale ako celok je to poskladané veľmi umne a kniha má zaujímavú pointu. Naskytne sa nám pohľad do hlavy ambicióznej Oľgy, rodinne založenej Blanky a zmätenej Kristýny. Každá zo sestier si v priebehu jediného dňa uvedomí množstvo vecí a je konfrontovaná s otázkami, nad ktorými sa buď nikdy nezamýšľlala, alebo ich v sebe dlhodobo potláčala.
Nemám rád, keď niekto knihu označí za oddychovku, navodzuje to dojem menejcennosti. Pod sněhem sa čítalo príjemne, ale to nič neuberá na kvalite písania. Pred ďalšou Soukupovou si dám dlhšiu prestávku, aby som sa toho neprejedol, ale určite si chcem načítať celú autorkinu tvorbu.
