Sci-fi

Vojna svetov, štvrtý z piatich sci-fi románov (?) H. G. Wellsa, je klasikou. A táto klasika má všetky choroby klasiky, predovšetkým sešlost věkem. Aj samotná „veda“ v tejto „vedeckej“ fantastike bola mimo už k dátumu vydania a tak sa človek znalý veci prichytí pri krútení hlavou častejšie, ako je zdravé. Zvykne sa síce hovoriť, že to nie je autorova chyba, lenže je – riešením je nepísať o veciach, na ktoré nemám kvalifikáciu. Príbeh nás zavedie do zatuchnutej, neskoroviktoriánskej minulosti, v ktorej sme o diaľkových komunikáciách ani nechyrovali (rádio existovalo už asi 3 roky – škoda, že autor o ňom netušil alebo ho nevyužil), správy sa šírili v lepšom prípade po drôte, v horšom a častejšom pešmo, vozmo, koňmo a vlakmo a základná logika ľuďom príliš nefungovala (spojivo s časmi novodobej dezolácie). Invázia emzákov prebehla pekne anglocentricky do blízkosti Londýna, srdca impéria, ktoré pomaly zdochýňalo, len o tom ešte nevedelo. Autor využil dôverne známy setting v drobných detailoch miestnej geografie, ale pre čitateľa je tá spleť miestnych názvov po chvíli únavná (buď si vezmete mapu, alebo sa stratíte – alebo sa stratíte aj tak, ak vám dnešná mapa už nepomôže). V duchu verneovských tradícií predpokladal medziplanetárnu dopravu s použitím „projektilov“ – ako fyzika by ma celkom zaujímalo ani tak nie ako sa dá prežiť tento spôsob „štartu“ (dá sa), ako skôr prežiteľný scenár „pristátia“. Teda dopadu, po zázračnom nezhorení pri prelete hustými vrstvami atmosféry. V tomto bode prichádza k rozbitiu papule „vedeckosti“ tejto klasiky „vedeckej“ fantastiky (trúfam si po prečítaní wellsovín povedať, že scientific romance bol v skutočnosti iný žáner a zdanie vedeckosti tam bola len príchuť, inak tie diela okolo vedy – ani v jej vtedajšom stave – ani nešli) o základy stredoškolskej fyziky. Rovnako nás upúta pomalosť či strnulosť sveta: okrem blízkeho okolia dopady neznámych telies nikým ani nehnú, či médiá, či vedci, či bezpečnostné zložky, či štátna správa, všetko koná komótne, pomaličky, prípadne vôbec, svet nie je aktívny, ale vyložene trpný. Pre dnešnú dobu atypicky, pre scientific romance však typicky bezmenný hlavný postaviak je trpný presne rovnako a nedožijete sa jeho bližšej charakterizácie inak ako prostredníctvom chaotického až panického, často nelogického konania. Prakticky celý čas je vo vleku udalostí, prakticky nikdy nevystupuje ako aktívny činiteľ a prežíva v podstate sériou náhod. Celkove máte z myslenia a konania drvivej väčšiny ľudí v tejto knižke, mierne povedané, zvláštny pocit. Jednoduché, nebojme sa to nazvať primitívne usudzovanie, nepochopiteľné „ťahy“ – napr. otravného vikára by som zanechal jeho osudu hneď ako by sa dostatočne vyfarbil, nie že by som sa s ním naťahoval, hádal a ešte aj bil (!) niekoľko dní. Vyzdvihovať túto knihu ako nejakú sondu do správania sa ľudí v ohrození? Ani náhodou! A to – podľa opisu v knihe – má byť hjúmnitízácky créme de la créme, zaoberajúci sa vraj, ehm, „morálnou filozofiou“! Pobaviľi šme še. Zvykne sa vyzdvihovať akési „morálne posolstvo“ – že sa vysoko inteligentní Marťania správali k nám ako k „nižším“ tvorom rovnako ako my k „nižším“ tvorom na Zemi (a to vrátane „nižších“ príslušníkov vlastného druhu, uvádza sa súvislosť zápletky so zničením tasmánskych domorodcov). Je o mne známe, že už zo slova „morálka“ mám ako nietzschián zväčša koprivku (a všetkým záujemcom zvyknem odporúčať Sheldonovu dekonštrukciu pojmu v S05E07 The Big Bang Theory). Autor mi v tomto bode celkom pomáha, pretože nevie zakryť viktoriánske predsudky a formu konania nadraďuje nad jeho efekt, pričom sa nezabudne zhnusovať a pohoršovať už nad tým, že cudzie formy života proste vyzerajú – cudzo. Problémy mám aj so samotnou „inteligenciou“ Marťanov. Idem niekde, neviem kde, bez diaľkového prieskumu, rovno vyzbrojený do boja, ale „akčne“ odkrúcam príklop „lode“ niekoľko hodín, pretože pri mojej vlastnej agresivite mi vôbec netrkne, že ma prípadní obyvatelia planéty, kde som pristál, môžu z otočky preventívne zničiť? Dlhé hodiny vyrábam „čosi“ v jamách, lebo počítam s viktoriánskou nedvižnou neakčnosťou a môžem si to dovoliť namiesto toho, aby som v neznámom prostredí čo najrýchlejšie vysadil plne vyzbrojenú pechotu a zabezpečil okolie? Idem páchať inváziu na planétu s násobne vyššou gravitáciou a moja „technika“ mi umožní sa iba preklopiť cez vstupný otvor „lode“ a bezmocne odkväcnúť? V porovnaní s o niečo mladším Strateným svetom A. C. Doylea, ktorý tiež nesie známky neskorých viktoriánskych čias, vychádza porovnanie rozprávačských techník H. G. Wellsa podstatne horšie. Dej je chaotický, rozbitý, nesúrodý, celá vedľajšia línia s príbehom rozprávačovho brata je zbytočná. V Doyleovom prípade som mohol vyzdvihnúť, že jeho paleontológia bola na celkom slušnej úrovni. Wells, obávam sa, nestrávil pri príprave priveľa času, preto je „veda“ v tejto knihe naivná a citeľne problematická. Kniha sa často ako prvý prípad opisu „laserových“ zbraní. Obávam sa, že to nie je v skutočnosti tak, bola to skôr kombinácia predstavy sústredenia tepelného žiarenia z neznámeho zdroja zrkadlami alebo šošovkami do lúča (niečo ako Webbov ďalekohľad naruby). Zaujímavá je aj nesmierna naivita redukujúca darwinizmus na boj o život prekladaný potentočkovaním sa od strachu pri každej vhodnej príležitosti (na druhej strane je to známy slamený panák kresťanistov), predikcia existencie zlúčeniny argónu (nie že by neexistovali, ale za nesmierne exotických podmienok), postulovanie neznalosti kolesa (ťažko si predstaviť, ako by vyzerala „alternatívna“ mechanika bez jeho znalosti) a čo by ma zaujímalo asi najviac, ako sa mohli vyvinúť rozumné živočíchy bez tráviacej sústavy vyžadujúce injekciu cudzej krvi, teda umelý zásah (a kde je napísané, že pozemské krvi by vyhovovali?). Tiež by ma zaujímala odpoveď na otázku, ako by vôbec mohol existovať svet bez jednobunkovcov, teda mikroorganizmov? Wellsov Mars v každom prípade musel mať veľmi exotickú ekológiu. A ten predpoklad, že v atmosfére s vyšším obsahom kyslíka by sa Marťanom malo naisto lepšie dariť – autor zjavne neovládal nežiadúce účinky podávania kyslíka (nečudo, lekárske použitie kyslíka sa rozšírilo po 1917), takže sa nechal (zas a znova) uniesť jednoduchým moudrom viac = lepšie. Vo svetle všetkých týchto nedostatkov vyznieva pointa knihy veľmi prekvapivo, pretože v tomto bode Wells, na rozdiel od drvivej väčšiny aj moderných autorov, dokonale vystihol najväčšie riziko kontaktu s inými formami života – naozaj nevieme, či si budeme môcť podať ruky/chápadlá/whatever bez vzájomného ohrozenia aj inak ako v izolačných odevoch a na „neutrálnej pôde“, s následnou dekontamináciou. Knihe takisto neprospel ani kostrbatý preklad (otrocké preklady typu „ovládací stroj“ a pod., čím sa opäť dostávam ku zdôrazneniu potreby dostatočne kvalifikovaných prekladateľov), ktorý snáď mohol sčasti kompenzovať rozprávačské nedostatky autora (nečítal som originál – rovnako je možné, že čierny Peter časti rozprávačských nedostatkov sa nachádza v rukách prekladateľa a/alebo redaktora). V perexe sa hovorí, že ide o prvý „necenzurovaný“ preklad, rád by som vedel, v čom spočívala predchádzajúca „cenzúra“, pretože tento román popisuje svet mentálne nesmierne vzdialený a odpudzujúci nielen pre človeka 21. storočia, ale aj pre generáciu „Husákových detí“ a trúfam si povedať, že aj našich rodičov. Ak vás zaujíma história sci-fi, má pre vás prečítanie tejto knihy aký-taký význam, ale jej neaktuálna veda, viktoriánska dikcia a celkový ťažko anachronický štelung vám môžu spraviť z čitateľského zážitku naozaj zážiteček. Ak nemáte trpieť, nutnosťou je orientácia v reáliách prelomu 19.-20. stor. vrátane dobového mentálneho nastavenia (čitateľ verneoviek, nie však v „modernizovanej“ – napríklad neffovskej – adaptácii by mohol mať určitú výhodu).

Hlavný postaviak – novinár plátku Daily Gazette Edward „Ned“ Malone, inak Ír ako sa patrí – sa pokúša o klasickú mission impossible, t.j. vymanenie sa z friendzóny (ktorá podľa prepnutého krídla feministiek neexistuje, ale všetci vieme, že je to inak). Vzhľadom na dátum vydania (1912) tak činí long before it was cool, ako aj predtým, čo bol (3.11.1994 v 7. epizóde 1. sezóny Friends) korunovaný prvý kráľ tejto neblaho povestnej oblasti. Nedova objektica mu v zásade oznámila, že jediný, kto pre ňu prichádza do úvahy, je hardcore dobrodruh a chalanisko si išiel nohy polámať, aby jej urobil po vôli. Baran. Buď to robíš spontánne, alebo vôbec… Long story short, zakrátko sa našiel po boku poněkud excentrického (hneď na začiatok si dali do zubov) profesora Challengera smerovať do Amazónie, kde sa mala nachádzať stolová hora so zachovanou paleofaunou, náhodný Challengerov objav, ktorý mu nikto neveril. Ďalšími spolucestujúcimi boli dobrodružný (tentoraz od prirodzenia) lord Roxton a Challengerov vedecký sok profesor Summerlee v úlohe akejsi komisie, ktorá má overiť, či Challenger drísta alebo áno. Kniha ponáška na verneovku, ale s podstatne nižším spádom (tam, kde je Phileas Fogg v polovici cesty okolo sveta, naši pappenheimskí ledva nastupujú na loď do Brazílie). Nechýbajú dokonca ani Julesove obľúbené náhodne pohodené kostry a podobné rekvizity, na druhej strane sa toho podstatne menej deje. Doyle sa viac venuje opisom povýšenecko-suchopárnych interakcií britských ostro rezaných ksichtov, ako nejakému spádu deja. Paleontológia je na dnešnú dobu naivná, ale v 1912 mohla byť vcelku na úrovni doby. Hoci Doyle na Julesa V. nemá, stále je slušný rozprávač a tak sa nudiť nebudete, len si na záver uvedomíte, že sa toho oproti, čo ja viem, Nádhernému Orinocu (nech zostaneme v oblasti, inak je to skôr derivát Cesty do stredu Zeme) alebo inej verneovke zas až toľko neprihodilo. Mám tiež pocit, že autor sa nepostavil jednoznačne k hlavnej postave, prepínanie medzi listami a priamym rozprávaním je trochu kostrbaté. Traduje sa, že Challenger bol nejaký extrémny nepríjemňas. V konečnom dôsledku sa zďaleka nechytá na iné podobné postavičky. Sexista? Iste. Trošku. Rasista? Hm, to bude možno závisteť od konkrétneho prekladu, v tomto konkrétnom sa to stratilo alebo „bolo upozadené“, čo je podľa môjho skromného názoru už z dokumentačného hľadiska – aby sme vedeli, čo boli britkí Briti pred 100 rokmi za vtákov – kontraproduktívne. Bez veľkého zabiehania do detailov príbehu, stolovú horu úspešne nájdu, na planinu sa dostanú, tak trochu „vďaka“ lordovi Roxtonovi na nej zostanú odrezaní, zúčastnia sa genocídy a napokon sa dole dostanú trochu inak, ako mali v záložnom pláne, ale viacmenej tak, ako si spočiatku mysleli, že sa dostanú nahor. Ak očakávate farbisté popisy objaviteľskej činnosti v duchu dnešnej sci-fi, budete asi sklamaní. Napokon sa úspešne navrátia do Londonu a spáchajú trochu pozdvižení pri prezentácii výsledkov. Trvale aktuálnym poučením zostáva, že Maloneho pokus o vymanenie sa z friendzóny bol, ako obvykle, k ničomu. Takže, páni, akonáhle zistíte, že konkurujete Jorahovi Mormontovi alebo Rossovi Gellerovi, berte nohy na plecia. Pre niektorých čitateľov možno nie je známou vecou, že A. C. Doyle napísal ešte ďalšie knihy s prof. Challengerom, ktoré sa práve dočkali slovenského vydania. Na rozdiel od mnou recenzovanej verzie, ktorá je oproti pôvodnému vydaniu v edícii STOPY z r. 1983 ukrátená o ilustrácie, toto novšie vydanie (SnowMouse Publishing, 2017) vyzerá byť graficky na dobrej úrovni. Záverečný verdikt? Slušný priemer, ktorý je napodiv vcelku odolný voči starnutiu.

Odysseus (2018) je posledný zo série “partnerských komiksov” ku trilógii noviel Vzpoura mozků. Na rozdiel od noviel, v prípade komiksov nemožno hovoriť o trilógii, pretože Vzpoura mozků (1977–9) a Galaxia (1984–6) vyšli pôvodne v časopise ABC s mnohoročným odstupom ako nezávislé a k ich spojeniu došlo až post factum v sérii noviel, čo sa nezaobišlo bez, ako hovoria bratia Angličania, nejakých tých glitches. Zakiaľ ku novelám Vzpoura mozků (2013) a Galaxia (2014) boli komiksy predlohou, v prípade Odyssea to bolo naopak – komiks nasledoval až po vydaní novely (2015). Long story short, neexistuje kontinuita medzi Odysseom a komiksom Vzpoura mozků a aj kontinuita s Galaxiou je násilná (na konci komiksu Galaxia všetci zachránení planéťania odlietajú s Petrom a Janom na Galaxii na Zem, v novele odlietajú iba Petr, Jan a Ma). V tomto prípade teda komiks priamo vychádza z novely a nadväzuje iba na sériu noviel. O novele Odysseus som sa vyjadril, že obsahovala najviac nádejného materiálu, ale ho nedokázala využiť. Komiks má v tomto smere určité odlišnosti. V prípade Šorelových veľdiel je dôležité, že komiks nás izoluje od zmýšľania autora a tak sme mnohých, ako sa dnes zvykne hovoriť, kontroverzných názorov, súdov, myšlienok a reakcií postáv ( = autora) ušetrení. Ak sa autor po svojích kresťanských výlevoch z novely Vzpoura mozků v Galaxii a do istej miery aj v novele Odysseus – kde ich nahradil všeobecnejšou formou alt-right ideológie – miernil (v komiksoch Vzpoura mozků a Galaxia vďaka ich dátumu vzniku absentujú úplne), v úvode ku komiksu si ich opäť vychutnáme naplno a zistíme, že autor je posadnutý používaním mena Máří (porov. aj novelu Vzpoura mozků), prípadne polepšenými radodajkami či sociálnymi pracovníčkami všeobecne. Problém je, a dá sa mu vyhnúť prečítaním si hoci B. Ehrmana alebo O. A. Fundu, že Mária z Magdaly nie je totožná s polepšenou sociálnou pracovníčkou a naopak, pravdepodobne patrila ku sponzorom Džizsovho pôsobenia, inak povedané, Šorel nepozná ani to, čo skúša podsúvať (ako je u stúpencov alt-right také bežné, až sa z toho stalo sociologické klišé). V úvode sa stretneme aj s ponosou epického subjektu, teda Bílka, že mu nie je tak celkom jasné, koľko má vlastne rokov. Nuž, toto je najmenší problém, pre každého funguje jeho palubný čas, ale ak som spomínal v recenzii k novele autorove problémy s časovou linkou, tak toto jasne potvrdzuje, že relativistika bola aj zostáva jednou z mnohých autorových osobných čiernych dier. To, samozrejme, nemusí byť pre „viac autora ako vedca“ problém – stačí neriešiť témy, v ktorých sa nevyznám, že jo. Ale späť k veci. Komiks aj novela tentoraz zdieľajú zhodný príbeh s rovnakými motívmi. Galaxia sa vracia na Zem po pomoc pre planétu Jiř. Podivuhodné je – čo som zabudol v recenzii novely vypichnúť a zdžubať – že čierna, vlastne červia diera sa správa akosi „jednocestne“, akoby do nej materiál „padal“ iba z „našej“ strany (presne ten materiál, ktorý chcú v novele Jiřania využiť na insekticídny Armageddon). Po prelete narazíme, na rozdiel od novely, na konzistentné vysvetlenie, prečo sa rozhodli použiť počas skoku (vlastne skokov) „skokový stabilizátor“ (v novele sa – menej logicky – nazýval „stimulátor“). Zakiaľ v novele prvý skok bol nelogicky kamsi „za Mliečnu dráhu“, tu je nahradený logickým skokom na hranice slnečnej sústavy. Zostáva však na hlavu padnutá predstava pásu asteroidov ako šutra na šutri a ako bonus je lokalizovaný aj za dráhou Jupitera. Tým nezmysly nekončia, lebo druhý skok – počas ktorého si stabilizátor už šľahli obaja boys – uskutočnili cez slnečnú sústavu smerom k Zemi resp. iba k Jupiteru (a medzi ním a Marsom je reálny pás asteroidov, ktorý v Šorelovom svete absentuje), doslova pár zbytočných svetelných minút. Naivná pozemská story o vynorení sa v stredoveku a záchrane „čarodejnice“ zostáva, spolu s jej uložením do hibernácie a zabudnutím navždy a Bílkom neschopným vysloviť latinský názov baktérie moru. Pozoruhodné je, že smerom späť k červej diere stačil jeden skok, napriek – napríklad – takmer nepreniknuteľnému pásu asteroidov. Ďalej pokračujeme z novely známym smerom až do onoho záchvatu abrahamického patriarchalizmu, že Ma má zostať doma a kotiť džamóre. Zakiaľ v novele tento incident vyprovokoval naše hrdličky k prvej medziplanetárnej súloži, v tomto prípade sa nielen dozvedáme, že už sa stalo, ale že už aj vie, že je „v tom“. Ani v novele nebolo jasné, kde na to mohli nabrať čas, tuná je alternatívna embryológia ešte zjavnejšou. Poteší aspoň vynechanie úchylnej predstavy o meteoricko-insekticídnom Armageddone. Galaxia opäť odlieta overiť hypotézu o závislosti časového posunu od hmotnosti telesa, ktoré sa presunulo červou dierou. Keďže táto hypotéza je rovnako nedomyslená ako v novele, dopadne rovnako. Po prelete späť do „nášho“ vesmíru sa opäť stretávame s alternatívnou fyziológiou videnia v podaní Ma. Predstava, že by videla státisíce km vzdialenú kozmickú loď Prométheus na displeji, je však ešte absurdnejšia ako možnosť jej zbadania cez okno (v novele). Od tohto momentu už dej viacmenej kopíruje novelu, akurát pri stretnutí s kapitánom Viktorom nadobudnete pocit, že ste stretli Divousa z Vikinga Vika. Alebo Chewbaccu. Stretnete hliadku „klonu“ (sranda je, že alt-right zhnusenie je v komikse ešte nepochopiteľnejšie, lebo z kresby ani nezistíte, že existujú aj „klonice“), pás asteroidov sa zrazu správne nachádza tam, kde by sme ho čakali, ale zasa má „nepriepustnú“ formu, na Zemi stretnete Kornélia aj „otca“ Flora, ktorý je napokon úplne rovnako rozladený vývojom ako jeho prozaická verzia a dospievame ku zhodnému koncu. Keďže ide o komiks, máme tu ešte druhú zložku, Petráčkove kresby. Napriek všetkým pokrokom treba konštatovať, že jeho kresba je menej konzistentná ako bola Kobíkova v pôvodných dvoch (vtedy nesúvisiacich) komiksoch – stačí si porovnať Johanku na stredovekej ulici s tou mrochtou na lodi, niekoľko rôznych vtelení Ma a Evy alebo tučnastú So so ksichtom východniarskej sedlane po akciovom botoxe. Takisto zabudol, že medzi klonmi boli nejaké pohlavné rozdiely (to už je lepšia Kociánova ilustrácia v novele). Na záver sa vraciame k tomu, čo sme už v súvislosti s Šorelovými komiksami napísali – prehrešky voči hard sci-fi kritériám sú odpustiteľnejšie (môžeme ich nazvať „komiksová skratka“) a do istej miery sme izolovaní od autorových myšlienkových pochodov, ktoré korelujú skôr s 19. ako 21. storočím. Táto „istá miera“ však končí tam, kde nahradil všeobecný alt-right novely návratom kresťo motívov. Na druhej strane vďaka „komksovej skratke“ úplne absentujú svetlé momenty knihy – teda motívy hodné pozornosti, ktoré však autor nerozvinul, alebo v mene svojho presvedčenia priamo zarezal. Záverečné hodnotenie je preto viacmenej zhodné s hodnotením novely, resp. tesne pod ňou.

Sľubne rozbehnutý Jožo Žarnayů sa po vydaní Kolumbov zo základne Ganymedes (KZZG), v mnohých ohľadoch svojho najlepšieho diela – čo závisí od uhla pohľadu – odmlčal na nie tak celkom pochopiteľných 7 rokov, čím nechal svojich skalných čitateľov tak trochu v štichu (ak nepočítame poviedky, rozfrckané v časákoch a zborníkoch, o ktorých sa bežný čitateľ nemá ako dozvedieť a pred dobou internetovou to platilo tým dupľom). Ďalšia jeho kniha vyšla až tesne po štátnom prevrate v Mladých letách (jej neveľmi podarenú – to je ešte milosrdné vyjadrenie – konverziu do PDF som si kúpil priamo na autorových stránkach; reedícia, o ktorú sa prevažne opieram, vyšla v Regente v r. 2015). Časolet (ČL) na prvý pohľad zaujal podstatne menším rozsahom v porovnaní s predchádzajúcimi knihami autora a – ako môže napovedať aj výtvarné prevedenie obálky oboch vydaní, obzvlášť tá z r. 1990 má máločo spoločné s obsahom – minimalizáciou boli postihnuté ako forma, tak aj obsah samotného diela. Tentokrát sa nevyberieme do vesmíru, vystačíme si s územím severného Slovenska, kde sa v nemenovanom meste odohráva väčšina deja. Prvé, čo čitateľa znalého Žarnayovej tvorby upúta prakticky hneď v prvom odstavci, je strata, ako to nazvať, rozprávačskej iskry. Kým v Tajomstve Dračej steny (TDS) a Prekliatej planéte (PP) nás rozprávač/hlavná postava svižne zorientuje v priestore, čase, osobách a obsadení (v PP tomu predchádza pasáž popisujúca príhodu z „iného sveta“, rozprávaná autorským rozprávačom), ČL začína značne neprirodzene vyznievajúcim vykrikovaním pod oknom a pokračuje chaotickým odbojom partičky násťročných proti zabratiu „ich“ ihriska na výstavbu garáží, o ktorom sa, mimochodom, do konca knihy nedozviete, ako dopadol. Ak nie ste jedenásťročné decko, tak vám, samozrejme, dopáli aj to, že incident by sa tak, ako je opísaný, pravdepodobne udiať nemohol ani za socializmu (pôvodný setting knihy), ani za kapiku karpatského typu. A vyriešiť takými „metódami“, ako to skúšali postavy v knihe, tiež nie. Podobne ako v TDS/PP/KZZG sú postavami prevažne chalani končiaci základku. Zakiaľ v predošlých dielach sa postavy správali celkom prirodzene (až na tie nereálne plače) do takej miery, že ich stále dokážem čítať aj ako päťdesiatnik a nič ma na tom neruší a dobre sa bavím, tu sa správajú… proste nereálne. Vek postáv pravdepodobne zostal rovnaký, pretože autor ako paidagogos mal najlepšie „nažitých“ puberťákov začiatočníkov v tomto veku (dobre zvládnuté TDS a PP by to potvrdzovali), ale cieľovka sa posunula o také aspoň 2 roky nižšie, niekde k tej piatej, max. šiestej triede ZŠ. Vyznieva to ako „idem piatakom porozprávať o ôsmakoch“. Neveľmi šťastným spôsobom, treba dodať. Kým v starších žarnayovkách neboli logické chyby príliš nápadné (samozrejme, ak máte základné poňatie napríklad o biológii, fyzike, strojarine alebo priemyselnom dizajne [áno!], už nejaké nájdete), tu sa nám nepochopiteľnosti hromadia od samého počiatku. Chalanisko z budúcnosti na pohľad podozrivý svojimi objemnými proporciami sa len tak zjaví uprostred „priateľského“ (všetkými animozitami medzi pubescentmi malého mesta nabitého) futbalového zápasu „prvej dvornej“ a hneď si (pochopiteľne) vyslúži niekoľko typov neželanej pozornosti. Napriek tomu sa v pohode zapojí do tohto zápasu a nikomu nevadí „machine doping“, ktorý pri ňom použil proti týpkom, ktorí by ho v podstate radi nakŕmili obloženými päsťami už z princípu „objemovej odlišnosti“. Že v skutočnosti by takéhoto exota ak nie zmangľovali, tak aspoň niekomu/niekde bonzli, sa ponúka samo. Tento chalanisko si „doma“ potiahne fotrovi fyzikovi experimentálny „stroj času“ a všetci máme byť v pohode s tým, že jeho výlety na tajňáša (sprevádzané takými šlehami, že v 20. stor. vypadáva prúd v celom meste) sú nezistiteľné, lebo chronobil – navyše vývojový prototyp – nemá žiadny záznamník letových údajov, teda populárnu „čiernu skrinku“. A túto predstavu máme zožrať v priestore a čase, v ktorom na vás bonzuje aj váš vlastný mobil… Chalan síce vie ovládať stroj času, ale nevie si dať pozor na osobné predmety ani na vlastnú baterku, bez ktorej jeho v skutočnosti velemľandravé ja neurobí ani krok, o iných „schopnostiach“ nehovoriac. Celá konšpirácia okolo Vlada a stroja času je deravá ako ementál, čo je iba jeden z bžilióna problémov knihy s akou-takou uveriteľnosťou („zožrateľnosťou“, „základnou logikou“). Podivuhodnosť dialógov ilustruje závozník, používajúci slovo „ľaľa“, puberťák, používajúci slovo „pestvá“ a zgegnutie namiesto zdochnutia, o bibasovi nehovoriac a korunu tomu nasadí „ba kieho anciáša“. Anachronizmy rôzneho druhu a pôvodu sú zastúpené diafilmom, v druhom vydaní DVDčkom (ktoré bolo v okamihu 2. vydania už klinicky mŕtve – je zaujímavé sledovať v priamom prenose zastarávanie mediálnych formátov) či Fantomasom (ktorého mám problem stráviť ja, Husákovo dieťa, nieto dnešní puberťáci). Na konci prvej časti, točiacej sa prevažne okolo školských príhod, zažijeme náhly zvrat, či priam zvratok – kým na začiatku sa dozvedáme, že chronobil je vývojový model, ktorý ešte len má byť odovzdaný prvým užívateľom, zrazu existuje aj „časová havarijná služba“ a „prísaha chrononautov“. V rámci zvýšenia informačnej entropie si postavy v poslednej kapitole prvej časti nespomínajú, že sa profesiu Vladovho otca dozvedeli už v tretej kapitole. V druhej časti vyrážajú postavy na chronobile za dobrodružstvom. A keďže príšerné klišé nikdy nie je zlé, tak rovno za Jánošíkom (tých smiešnych klišé je tu viac, napríklad hrad nie je vojenský objekt, ale „svedok spupnej panskej rozpínavosti“). Ak nám pár strán dozadu prišla divná deus ex machina existencia „časovej havarijnej“ a „prísahy chrononautov“, tak z „Ligy záchrancov“ vám ustrelí dekel. Fakt. Ale aspoň sa konečne zjavuje nejaká kočka, aj keď, zdá sa, hlavne na to, aby sa na prvý pohľad zabuchla do vidláka z 18. storočia… tak neviem. S Ďurislavom si dáme dva mítingy vo dvoch rôznych časoch, trochu si poopravíme (tentoraz naozaj) znalosti súvisiacich faktov, nepochopíme, čo je to klon, zistíme, že v 23. stor. nepoznajú nielen psov, ale ani myši a že autor nemá duncta o počítačových sieťach (well, je to kniha z r. 1990, buďme blahosklonní). Nakoniec príde aj k načapaniu na hruškách a pokusu o resocializáciu zbojníka z 18. storočia a jeho integráciu do 23. storočia, v čom, mimochodom, vidím rad problémov. V Ďuriho integrácii do Eny možno najmenší, ale v tomto smere ma život naučil nečudovať sa ničomu :D. V závere si zrejme všimnete, že autor v skutočnosti nemá k vede a technike tak celkom pozitívny vzťah, čo ho vedie k mláteniu pár slamených panákov. Ak ste čítali PP a Vesmírne prípady, nebudete z toho príliš prekvapkaní. Ako je zrejmé, z knihy mám tzv. zmiešané pocity. TDS/PP/KZZG sú knihy, ktoré nemám problém odporúčať. ČL je paškvil. Kde je spád, švih, humor, kde je autorova schopnosť šikovne skryť neznalosti z oblasti tvrdých vied? Kde je jeho schopnosť písať o puberťákoch tak, že to príde prirodzené im – a aj ich o 40 rokov staršiemu ja? Na záver recky sa musím opäť pristaviť pri neveľmi dobrej práci DTPákov z Regentu, ktorí šetria papier a skúšajú netradičné fonty na úkor čitateľnosti. Kniha, podobne ako Repkov „Zelený plameň“, nesie znaky redakčných zásahov v úsilí prispôsobiť pôvodne socialistický wording reáliám kapiku karpatského typu, čo je pomerne diskutabilná praktika, ale tentokrát to aspoň nebije do očí (zabudli „príslušníka“). ČL vyznačuje významný bod v Žarnayovej tvorbe. Svojím vydaním v r. 1990 vyznačuje bod, v ktorom autor stratil sám seba. 4/10 tak trochu (dosť) z milosti.

Posledná časť trilógie Vzpoura mozků nevychádza – na rozdiel od predošlých častí – z existujúceho komiksu, ale vyšla zhruba 3 roky pred rovnomenným komiksom. Na rozdiel od Galaxie (2014) – ktorá nasleduje s určitým časovým odstupom od prvého dielu Vzpoura mozků (2013) – Odysseus (2015) priamo naväzuje na dianie, ukončujúce príbeh druhého dielu. Kniha ani inak nenecháva nikoho na pochybách, že ide o pokračovanie obidvoch predošlých dielov – ako rozsiahlym aparátom poznámok pod čiarou, obsahujúcim odkazy na predchádzajúce dianie, tak aj prapodivnými zvýrazňovacími postupmi pomocou kurzívy a kapitálok. Že ide o manieru bez logiky, je vidno už z toho, že meno lode Galaxia býva zvýrazňované obidvomi spôsobmi. Za (opäť) rok od vydania Galaxie sa autor (opäť) nesnažil dovzdelať vo svojich slabých oblastiach a tak sa stretávame s nesmiernym množstvom alternatívnych faktov. AI sa stále správa iracionálne a vrcholným kúskom počítača (ktorý autor stále nazýva robotom) je psychické zrútenie. Vyhľadávanie informácií v počítači prebieha postupom pripomínajúcim písanie databázových dotazov namiesto užívateľsky priateľského rozhrania – pozná autor vôbec Google? V rámci alternatívnej astronómie sa opäť stretávame s pásmom asteroidov ako oblasťou, kde musíte kľučkovať medzi natesno usporiadanými šutrami a v ktorej treba nejakým spôsobom udržiavať koridory, o možnosti voľným okom vidieť vlastne z okna naraz niekoľko planét slnečnej sústavy alebo detaily vzdialených objektov nehovoriac. Alternatívna navigácia má v knihe množstvo podôb: hmlovinu o rozmere zhruba 0,15 svetelného roku prejdú podsvetelnou rýchlosťou v priebehu… predpokladám hodín (autor zjavne netuší, aká vzdialenosť je 1 parsek) a v tomto kontexte silne preceňuje možnosti diaľkového prieskumu – žiadny signál (napr. radarový impulz) by sa spoza takejto hmloviny, pochopiteľne, nemohol vrátiť skôr ako za 0,3 roka. Táto jeho tendencia je zjavná pri popise, ako vidieť voľným okom orbitálne stanice či Odyssea na tisíce či milióny km. Pri pristávaní na Zemi použil autor síce správne pojem nízka obežná dráha (LEO), ale jedným dychom spomenul možnosť zvoliť si v rámci LEO aj geostacionárnu dráhu. Tá sa však nachádza vo výške 36 000 km a povedané slovami klasika, LEO vyzerá inak. Z neznámych príčin cesta zo stredu Galaxie prebieha nie priamym skokom k slnečnej sústave, ale skokom „za Mliečnu dráhu“ (je si autor vedomý, že Mliečna dráha je synonymum pre našu galaxiu?), teda do väčšej vzdialenosti, ako treba, a následným skokom k Slnku. Alternatívna environmentalistika stále trvá na tom, že je ekonomicky a environmentálne priechodné ťažiť a vyrábať mimo Zem, ako keby kozmická doprava nemala enormné energetické nároky a nezanedbateľnú environmentálnu stopu. Podobne nezmyselnou je vízia Zeme ako akejsi „zelenej záhrady“ bez klimatických rozdielov – autorovi zjavne nedochádza, že by to bolo za cenu likvidácie väčšiny ekosystémov a na ne naviazaných druhov (pripomeňme si, že podobná situácia – masový súhlas, a to vraj aj vedcov, so zriadením robotieho „energetického poľa“ okolo Zeme v prvej časti Vzpoury mozků, tiež vznikla na základe toho, že pozemšťanom prišla neexistencia klimatických zón ako „dobrý nápad“). Stretneme sa aj s alternatívnou lingvistikou – v priebehu návratu na Jiř vysiela Ma správu v „jej jazyku“, ktorý sa „napodiv“ (ja sa už nečudujem ničomu) vôbec nepodobá na jazyk obsahujúci kratučké mená (Ma, Ru, An, Al, …), druhové mená (mongo, …) a už vôbec nie názov planéty Jiř. Takú prkotinu, že Ma zrazu hovorí… česky? … po nejakých … dvoch? … dňoch spoločného letu už len spomeniem do počtu. Rovnako pretrvávajú nedôslednosti v rozprávaní. Posádka stále vypúšťa užitočné látky (atmosféru, hibernačný plyn) mimo lode (hoci na konci Galaxie sa zdalo, že autor pochopil, že tudy cesta nevede). Počet zachránených planéťanov sa medzi Galaxiou a Odysseom zvýšil zázračne o 20. Mýli si podzvukovú rýchlosť (vo vákuu) s podsvetelnou. Palubný počítač Odyssea sa zrazu volá Oskar a nie Adam („partnerský“ počítač Evy z Petrovho Prométhea – Oskar bol hlavný počítač Galaxie zničený pri jej záhadnej nehode). Po prvom návrate do našej sústavy očakávajú colníkov, akoby nebola populácia planéty zredukovaná robotmi na jedno územie, zlomkový počet a pod právomoc jedinej celosvetovej vlády, čiže nejakí colníci stratili zmysel. Ako deus ex machina sa v závere kapitoly zjaví siahodlhá meditácia o tom, kto a či má užiť skokový stimulátor, preparát, ktorý má umožniť absolvovanie nadsvetelného skoku bez hibernácie. Problémov v tejto pasáži je hneď niekoľko: po prvé, vôbec sa nedozviete, prečo vlastne by niekto mal absolvovať skok v bdelom stave. Po druhé, za nesmierne prostriedky vycvičený lietajúci personál na lodi za ešte nesmiernejšie prostriedky je tak „dobre“ vyškolený (ale s tým sme sa už stretli na viacerých miestach), že ani nevedia, ako sa daný preparát volá a ako či kedy sa má použiť (pripomínam, že vybraní členovia posádok ISS majú napr. aj základný kurz zubariny v bezváhovom stave). Navyše sa nám autor snaží nahovoriť, že ide o akýsi nevyskúšaný preparát bez záruky funkčnosti a veleinteleguán Jan sa o ňom, ako správny dezolát, vyjadruje ako o „sajrajte“. A toto niekto vydá ako SCI-fi, hej? Niekomu sa nemusí páčiť, že aj relatívne detskú sci-fi posudzujem z hľadiska hard sci-fi, lenže neblahou skutočnosťou je, že pre mnohých ľudí predstavujú „moudra“ z tejto literatúry a komiksov jediné „vedecké poznatky“, s ktorými sa stretnú, kým niekedy v puberte vzdajú čítanie úplne – a po zvyšok života s nimi narábajú ako s realitou (alebo reálnou možnosťou). Že výber posádky bol dosť problematický sa opäť ukáže vo chvíli, kedy Jan nebude vedieť vysloviť počas prvého pristátia na Zemi ani názov Yersinia pestis (iróniou je, že v pôvodnom komikse bol Jan biológ). Napokon, zakiaľ v Galaxii v rámci prechodne objaveného startrekovského princípu nezasahovania Petr s Janom odhovárajú planéťanov od genocídy formidov (sranda, pre mongov a sangov sa originálne pomenovanie našlo, v mene formidov zaznieva neoriginálne latinské Formica) vzhľadom na ich evolvujúcu inteligenciu, v Odysseovi bez ďalšieho zdôvodnenia plánujú planéťania formidov, a vlastne celý ekosystém planéty, preorať – v rámci alternatívnej ekológie – použitím asteroidov vylietavajúcich z červej diery ako munície. Takáto planetárna genocída totiž autorovi pripadá lepšia, ako použitie akejsi „chémie“, napr. selektívnych insekticídov. Výskytom „ľudového“ konceptu „hnusná chémia“ versus akási mýtická „dobrá nechémia“ sa dostávame k založeniu žánru antisci-fi, teda antivedu propagujúcej spisby zasadenej pre väčšiu chrumkavosť do vesmírnych kulís. Prvá návšteva Zeme nie je ani tak zaujímavá časovým posunom, ako tým, že sa počas nej zrodí jedna zo základných rozprávačských chýb. Ak umiestnim na scénu nejakú rekvizitu, tak ju mám v príbehu aj použiť – boys takto zachránia pred upálením miestne dievča obvinené zo zavinenia epidémie, len aby ju umiestnili do hibernačnej kóje a zabudli ju tam navždy (keď kniha skončí, baba je stále v hibernácii). O pár hodín palubného času po návrate za červiu dieru zistíme, že problém s pamäťou opäť navštívili aj autora, keď mongov premenuje na songov. Že posádka naozaj trpí Alzheimerom, zistíme pri druhom návrate na Zem: kým prvý raz si overili dátum pomocou postavenia hviezd, pri druhej návšteve ich to ani nenapadlo. Neuveriteľná je aj prechádzka v kožuchu navlečenom na ťažký skafander, pričom okoloidúcim docvakne, že niečo nie je s kostolným (doslova) poriadkom až po aktivácii ochrancu. Pokus čokoľvek vysvetľovať mníchovi zo 14. storočia všetkým rozprávačským chucpe už len nasadí korunu. Po odchode zo Zeme napadá Petra pracovná hypotéza, že časový posun by mohol súvisieť s rozdielnou hmotnosťou sústavy, ktorá preletí červou dierou. Úvaha by to bola zaujímavá, ale je nekonzistentná – skúste si vypísať, k akému časovému posunu došlo pri ako veľkom zmenšení/zmenšení hmotnosti objektu, ktorý dierou prešiel. Vracajú sa na Jiř, kde uplynul dlhší čas (okolo 30 rokov) do pomerne dosť rozdielnej situácie, pričom si opäť uvedomíme, že práca s časovou linkou autorovi spôsobuje zjavné problémy. A to vcelku veselým spôsobom: v rámci Ruovho záchvatu abrahamického patriarchalizmu naštvaná Ma s Janom spáchali prvú medziplanetárnu súlož a po zhruba 2 dňoch (autor v knihe udáva časové údaje) palubného času už vedela, že je tehotná. Holt alternatívna gynekológia. Po tomto trochu problematickom intermezze sa vracajú červou dierou späť už s celým súlodím Galaxie a skoro okamžite nachádzajú strateného Odyssea – sesterskú loď Prométhea, ktorá mala preskúmať centrum galaxie, pričom sa stretávame s alternatívnou fyziológiou, keď Ma zbadá Odyssea obyčajným oknom na vzdialenosť státisícov km. Ak vezmeme do úvahy, že Galaxia mala 2 km a Odyssea napratali do nákladového priestoru, na otázku, či to je možné, si odpovie každý sám aj bez ďalšieho výpočtu. A tak sa posádka rozrastá o ďalších zhruba 100 ľuďov (pričom zobudia iba veliteľa Viktora). V tomto kontexte je opäť pozoruhodné, že ako malý Odysseus, tak obrovská Galaxia boli určené pre stočlennú posádku, na druhej strane Odysseus je zhruba rovnako veľký ako Prométheus, ktorý mal posádku iba 6 ľudí… V šorelovkách zjavne platí, že na Zem sa nemáte pokúšať vracať. Čo príchod, to problém. Ocitáme sa v nešpecifikovanej budúcnosti, situácia sa však nápadne podobá na chvíle, keď sa k Zemi blížil Prométheus. Tentokrát však Zem ovládajú klony vraj jediného človeka, ktorými bolo v podstate 1:1 postupne nahrádzané ľudstvo, ktoré sa akosi… ehm… rozhodlo… vymrieť? V každom prípade, maličká prežívajúca kolónia ešte existuje, ale jej dni sú aj napriek starostlivosti „klonu“ viacmenej spočítané. V tomto bode si uvedomíte, že ak autorovi niečo celkom ide, je to vykrádanie iných autorov. Klonom obývajúcim Zem upiera individualitu, zato im priznáva telepatické schopnosti, jednotné vedomie a slepú poslušnosť otcovi Florovi. Navyše nepoužíva množné číslo klony, ale pomnožné klon. Som sám, komu z toho okato zaznieva We are Borg zo Star Treku? Samozrejme, podobnosť tým nekončí, ako o tom vypovedajú mená typu Seven of Nine. Ďalšou stopou Star Treku, parafrázujúc Rádža Kutrapálího, je aj to, že mimozemšťanky majú zaujímavé orgány na tých istých miestach ako pozemšťanky. Silná styčná plocha je tu aj s Margaret Atwoodovou a Príbehom služobníčky, akurát že autor, hnaný svojím svetonázorom, zastáva „umiernenú“ pozíciu protistrany. Konkrétne, že prvoradou úlohou ženy je rodiť veľa potomkov a jej „sloboda voľby“ spočíva v tom, že si môže vybrať, kto ju navalaší. Prvý raz sa s týmto pohľadom stretávame na planéte Jiř, kde sa pokúšajú donútiť Ma zostať za účelom množenia, potom sa prenáša aj na Zem, kde sa vraj ľudstvo „vyčerpalo“, „zdegenerovalo“ a prestalo sa rozmnožovať. A tým sa dostávame k návratu náboženských motívov (po tom, čo sa v Galaxii trochu – predpokladám, že na niečie odporúčanie – miernil) a alt-right ideológie. Autor nás nimi ovalí hneď na začiatku druhej kapitoly „filozofickou“ vložkou na úrovni dedinského farára vykladajúceho Genesis, za ktorou nasleduje troška tradičného abrahamického paternalizmu o „vydesenom dievčati“ ktoré „začína ľutovať svoje rozhodnutie“. Abrahamická mizogýnia vybuble pred našimi očami vo chvíli, kedy na palubu Galaxie vstúpi skupinka klonov vrátane „ženy“ (hoci vraj „klon“ je v skutočnosti bezpohlavný), ktorú popisuje ako „hunského bojovníka“ a asi nebudem sám, kto má pocit, že sa snaží evokovať predstavu „mužatka – feministka – lesba = bleee“. Naši kozmonauti sa namiesto kladenia normálnych otázok uchyľujú k rozhorčeným výtryskom typu „ten chlap snad šoustá sám se sebou“ a „co to může být za život, když už ženský nejsou k ničemu“ (ako vravím, už od Vzpoury mozků sú ženy len na rozmnožovanie) a chcú „urobiť poriadok“ v štýle stúpencov QAnonu, talibanu a kotlieb. Aké-také detaily sa dozvedia priamo od jedného zo zostávajúcich „normálnych“ ľudí, ako aj od samotného otca Flora (resp. jeho počítačovej inkarnácie). Long story short, so Zemou to vzdajú a vracajú sa za červiu dieru. Smutné je, že kniha je plná nevyužitých príležitostí. Tému súvisu časových posunov so zmenami hmotnosti sústavy prelietajúcej červou dierou sme už spomenuli. Nebolo vynaložené vôbec žiadne úsilie objasniť havárie či Galaxie, alebo Odyssea. Namiesto abrahamického zhnusenia slobodným rozhodovaním jednotlivca o svojej reprodukcii sa dalo zaoberať populačnou dynamikou vo vzťahu k optimálnej populácii planéty. Namiesto vynucovania povinnosti rodiť veľa detí sa dal riešiť problém, ako obnoviť populáciu z malého vstupného genetického poolu (eliminácia rizík inbreedingu). To by ale autor musel vedieť, že klon je presná genetická kópia, možno by potom pochopil, že tým sa vylučuje vývoj v zmysle evolúcie a ak sa „klon“ „militarizoval“, ide o – div divúci – slobodné (akokoľvek nesprávne) rozhodovanie jeho jednotlivcov. Čo je tak trochu v rozpore s jednotným vedomím aj základnou logikou – „militarizácia“ zameraná na hŕstku vymierajúcich „normálnych“ ľudí? A načo, keď stačí proste počkať? Mimochodom, autor coby kresťan si neobťažoval naštudovať ani len to, ako sa napríklad katolícka teológia stavia napr. k problematike klonovania (ľudský klon je pre nich nie menejcenný „živý stroj“, ale ho, naopak, považujú za „plného človeka“, aj keď ide len o pár buniek – teda presne opačne, ako to svojím prostým pohľadom vidí autor!). Vo všetkom tom chaose sa napokon posádka vracia na Jiř, a to – hoci s naloženým Odysseom sa musela významne zvýšiť hmotnosť sústavy – podľa všetkých príznakov do správneho času. No čo už, nie je to zďaleka jediná neuveriteľná vec v celej knihe… Z celého cyklu Vzpoura mozků mi zabrala táto recenzia najviac času a znakov. Odysseus obsahoval najviac zaujímavého materiálu, ale autor ju dokázal zabiť na toľkých úrovniach, že napriek tomuto potenciálu ju musím hodnotiť najhoršie. A nie, kniha nie je vhodná pre pubertálne deti, ak z nich nechcete mať altrighťákov.