Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Séria s Washingtonom Poeom a Tilly Bradshawovou je jedna z mojich najobľúbenejších krimi sérií a mám pocit, že aj kebyže má 30 dielov, stále nemám dosť. Vždy keď dočítam jeden diel, mám hneď chuť ísť na ďalší.
Opäť boli moje očakávania vysoké a kniha ma hneď v úvode zaujala. Vyšinutý sériový vrah zanechal na troch miestach tri rôzne páry prstov a Poe sa spolu s Tilly púšťa do nového zamotaného prípadu. Po strhujúcom začiatku prišlo na rad vyšetrovanie, ktoré prebiehalo akosi hladko a bez problémov. Geniálna Tilly prinášala, ako vždy, neoceniteľné informácie a bez nej by zrejme celé oddelenie bolo nahraté. Poe svojím šiestym zmyslom a extrémnymi pozorovacími schopnosťami odhalí každú nezrovnalosť a pochybenie. Po pár stránkach sú vrahovi na stope a aj keď sa zdá, že už ho majú, všetko sa zvrtne a opäť sa začne zamotávať. Bolo mi úplne jasné, že tak skoro prípad vyriešiť nemôžu a bude v tom ešte veľa nezodpovedaných otázok.
Záverečné dolapenie páchateľa a odhalenie vinníka bolo šokujúce a geniálne. Tak dobrú zápletku som vážne nečakala a veľmi ma celé rozuzlenie prekvapilo. Čo mi prišlo trochu divné, bola záverečná scéna s vinníkom, akosi som si ju reálne nevedela predstaviť, ale v konečnom dôsledku to bol perfektný koniec. Teším sa, ako na to autor nadviaže v ďalšej časti.
Je pravda, že tento diel si ma hneď nezískal tak, ako predchádzajúce. Vyšetrovanie bolo akési jednoduché a nekonzistetné. Postavy stále niekde lietali a nezmyselne sa presúvali z miesta na miesto. Skákali od jednej stopy hneď k druhej, ale nakoniec, keď som pochopila prečo, dávalo mi všetko zmysel a príbeh som si užila. Výborný diel, ktorý aj spolu s predchádzajúcimi časťami veľmi odporúčam milovníkom krimi. Mňa si títo nezvyčajní vyšetrovatelia a skvelé autorove zápletky hneď získali a už teraz sa teším na ďalšie príbehy.
Svetlo v úkryte je úžasne spracovaný príbeh dvoch hrdiniek, ktorým sa počas druhej svetovej vojny podarilo zachrániť 13 Židov. Tieto mladé hrdinské dievčatá boli sestry, žili v Polsku vedľa geta, okolo seba neustále sliediace oči a každé zaklopanie na dvere mohlo byť ich posledné.
Zrejme je veľmi ťažké povedať, ako by sme sa zachovali na mieste hlavnej hrdinky Stefanie, ale veľmi pochybujem, že by som v sebe našla čo len desatinu jej odvahy. Každý deň prekonávala svoje hranice a riskovala nielen svoj život, ale aj sestrin, aby zachránila niekoľko Židov. Niektorých ani nepoznala, ale pre ňu mal každý jeden význam. Aj keď musela neustále čeliť rôznym problémom, myslieť na všetky tie veci, ktoré by sa mohli pokaziť, vymýšľať stále nové nápady, ako prejsť Nemcom cez rozum, nikdy sa nevzdala. Žila s neustálym pocitom strachu a každý jeden deň bola na smrť vyčerpaná. Chodila pracovať na 12 hodín do továrne a potom zháňala potraviny a ostatné nevyhnutné veci pre 13 ukrývaných ľudí, ktorí sa neustále hádali a a nijako jej to neuľahčovali.
Od prvej stránky bol tento príbeh veľmi pútavo napísaný a vzhľadom na to, že sa venoval naozaj vážnej téme, bol písaný na základe skutočných udalostí a častokrát sa nečítal najľahšie, zhltla som ho naozaj veľmi rýchlo. Bola som zvedavá, ako si Stefania poradí so všetkými problémami a hlavne, čo na ňu ešte čaká na ďalších stránkach. Aj keď viem, že to bola hrozná doba a je mi zle už len z predstavy, že by som bola na jej mieste, musela som sa miestami aj usmievať nad jej vynachádzavosťou a nezhodami medzi "jej" Židmi.
Väčšina vojnových príbehov z Poľska, ktoré som čítala, sa vždy odohrávali priamo v koncentračných táboroch. Tento je iný, lebo sa venuje ukrývaniu Židov, aby sa do tábora nikdy ani len nedostali. Pretože tí, ktorí tam raz prišli, sa odtiaľ už väčšinou nikdy nevrátili. Svetlo v úkryte je príbeh o odvahe a aj keď nie vždy išlo všetko podľa plánu a hlavní hrdinovia stratili mnoho blízkych osôb, dosiahli nakoniec svoje malé víťazstvo.
"V to leto som sa zamiloval a moja mama zomrela." Akonáhle si prečítate túto prvú vetu v príbehu, zistíte, o čom celá kniha je. Nečakajte nič viac a nič menej. Ak vám autorov štýl sadne, budete nadšení od začiatku, ak nie, tak si myslím, že do konca knihy si vás nakoniec aj tak získa.
Benedict Wells je nepochybne veľmi nadaný spisovateľ a toto je jedna z najlepšie napísaných kníh o dospievaní, akú som čítala. Neuveriteľne dokázal vystihnúť atmosféru malého zapadnutého amerického mestečka, kde je kopec zašitých miest, na ktorých sa stretávajú teenegeri, aby fajčili, pili, sexovali a skúšali všetko nové, čo im život v ich veku môže ponúknuť. Hľadajú sami seba, túžia sa začleniť, chcú z mesta vypadnúť, ale zároveň vedia, že toto je ich najkrajšie obdobie života, lebo mladosť je krátka a uteká neskutočne rýchlo.
Veľmi citlivo a výstižne napísaný príbeh plný melanchólie a smútku z neustále prítomnej choroby, smrti a nenaplnenej lásky. Zároveň ale smútok aj všetkých spája a vzájomná spoločnosť im prináša útechu a podporu. Postupné spoznávanie samých seba postavy lieči a posúva vpred. Veľmi sa mi páčilo sledovať vývoj hlavného hrdinu. Divný Sam zostal divným aj naďalej, ale pre zmenu mal množstvo zážitkov a vieru v seba samého. Úžasnou postavou bola aj Samova chorá matka, ktorá svojimi radami, postrehmi, myšlienkami a veľmi dobrosrdečným charakterom, mala pre každého pochopenie a rodinu dokázala držať aj po svojej smrti.
Musím priznať, že zo začiatku som si príbehom nebola úplne istá. Prvá polovica ma veľmi nenadchla, ale akonáhle som sa prehupla do tej druhej, nechcela som, aby sa príbeh už skončil. Veľmi som si obľúbila všetky postavy (dokonca aj Kirstie, ktorá mi od začiatku išla tak trochu na nervy) a páčili sa mi rôzne autorove úvahy, myšlienky a podnety na premýšľanie. Milovníci "lepíkov" si v tejto knihe prídu na svoje, lebo pekných a zaujímavých myšlienok je tu neúrekom.
Do nového príbehu od obľúbenej Laury Frantz som sa začítala okamžite. Opäť priniesla nový, originálny príbeh v starom známom prostredí Virgínie v časoch, kedy boli koloniálne problémy, vojnové hrozby, epidémie a začínajúce otroctvo. Upútala ma myšlienka milujúceho sa páru Esmée a Henriho, ktorý ale rozdelí vášeň pre námorníctvo a honba za slávou. Esmée, ktorá mala otca admirála a za celé svoje dospievanie ho vídala veľmi sporadicky nie je ochotná vziať si človeka podobných záujmov. Preto žiadosť o ruku odmietne, aj keď Henriho nikdy neprestala milovať.
Ubehlo 10 rokov a Esmée opäť stretáva Henriho. Ten si uvedomuje, že život na mori mu už viac neprináša potešenie a Esmée, aj keď si myslela, že zostane už navždy starou dievkou starajúcou sa o rodinnú čokoládovňu, má stále nádej, že vzťah s Henrim by možno mohli obnoviť.
Autorka opäť zručne vykreslila postavy a ich vzájomné vzťahy. Postavy vďakabohu obdarila rozvážnosťou a inteligenciou a našťastie nenecháva priestor na zbytočné nezhody a nedorozumenia medzi hlavnými postavami. To mám na Laure Frantz veľmi rada. Že hlavným hrdinom dopraje rozvahu a nestavia medzi nich zbytočné prekážky. Samozrejme, pripravuje pre nich problémy, ktoré ale oni dvaja nemôžu ovplyvniť ani zvrátiť. Musia ich len prijať a nájsť z nich východisko.
V tejto knihe ma opäť veľmi zaujalo prostredie a opustený ostrov s majákom, o ktorý bolo potrebné sa starať. Tiež sa mi páčilo ako doň autorka zakomponovala epidémiu kiahní, ktoré v závere dej veľmi zamotali a priniesli nečakané zvraty. Postupné dospievanie a zretie postáv je veľmi uveriteľné a aj keď bol dej často smutný a melancholický, príbeh s nimi som si užívala.
Zaujímavý úvod a spoznávanie nových hrdinov ma hneď od začiatku upútalo. Nasledovalo postupné spomaľovanie deja a časť, kedy sa autorka sústredila skôr na prostredie, atmosféru a vývoj postáv. V druhej polovici musela Esmée čeliť viacerým nepríjemnostiam a dej dokázal prekvapiť a nabral tempo. Záver bol oproti prvej polovici uponáhľaný, to mi ale vôbec neprekážalo, pretože aspoň priniesol príjemné prebudenie z pomalšieho úvodu.
Zoznamujeme sa s Ilse a s Arnom, deťmi, ktoré sa narodili krátko pred vojnou. Žili v Prusku v skromných podmienkach a s každodenným pocitom hladu. Obdobie vojny tu sledujeme detskými očami, na otázky nedostávali odpovede, nedovolili si neuposlúchnuť rodičov a všetkých dospelých, lebo tak ich to naučili. Žili v neustálom strachu pred sirénami, nevedeli čo znamenajú, nechápali, prečo ženy od vyvesených zoznamov odchádzali uplakané. Či už v škole, prostredníctvom rádia alebo letákov vštepovali deťom nenávisť voči Židom a Poliakom, ktorých definovali ako podľudí. Ilsini rodičia v snahe ochrániť deti pred bombardovaním poslali Ilse a jej staršiu sestru k tete do Východného Pruska. Jedinou radosťou v Ilsinom detstve boli príbehy siroty - poľského robotníka Janusza.
Prostredníctvom jednotlivých členov rodín, či už nemeckých, pruských alebo cez poľských robotníkov môžeme vidieť rôzne pohľady na vojnu samotnú, ako aj na neohrozeného "vodcu". Muži bez rozdielu veku boli povolaní do bojov, slabí a chorí vrátane detí "záhadne" zomierali.
Vojnou žili všetci. Muži v bojoch so zbraňami, ženy v snahe chrániť svoje deti, starcov, zvieratá a malé zásoby potravín a teplého oblečenia pred vojakmi, dezertérmi, pred každým. Strata príbuzných zasiahla každého. Jediným cieľom bolo prežiť. Aj napriek vzájomnému povzbudzovaniu prestávali ľudia veriť. A keď sa vojna oficiálne skončila, nemecké rodiny na úteku sa stali na pôde svojej vlasti nepriateľom. Zostarli, boli unavení, niektorých zajali, niektorí zomreli, niektorí mali šťastie a po čase našli svojich príbuzných.
Ako sa prepojili osudy postáv a prečo kniha nesie názov Slzy z jantáru sa dozviete po jej prečítaní. Síce veľmi smutnej, ale napísanej na základe skutočných udalostí. Kniha je ďalšia z obdobia II. svetovej vojny, ale podaná z iného, pre mňa úplne nového pohľadu, a preto bola pre mňa neuveriteľne zaujímavá. Preto ak máte radi vojnové príbehy, ale v poslednej dobe vám mnohé pripadajú podobné, určite porozmýšľajte nad prečítaním tejto. Okrem opísaných hrôz vojny príbeh ponúka aj mnohé zaujímavé myšlienky, nad ktorými budete ešte dlho premýšľať.
Hneď ako som knihu držala v rukách, veľmi ma prekvapila svojou hrúbkou. Mala som pochybnosti, či autorka tých takmer 500 strán dokáže stopercentne a presvedčivo využiť a po dočítaní musím povedať, že moja neistota bola oprávnená. Príbeh sa zo začiatku veľmi vliekol. Prvá polovica knihy bola stále len akýmsi úvodom, v ktorom sa autorka sústreďovala na veľmi veľa nepodstatných detailov, ktoré boli pre hlavný príbeh úplne bezpredmetné. Štýl bol dosť opisný, takže mi čítanie išlo pomaly. Príbeh nemal náboj, nič ho nepoháňalo vpred.
Niekde v strede knihy som sa do príbehu konečne začítala a druhá polovica bola podstatne lepšia. Začalo sa odhaľovať veľké tajomstvo z minulosti a aj v súčasnosti sa vzťahy postáv zaujímavo vykryštalizovali. Atmosférou a zápletkou mi táto časť príbehu niečím pripomínala môj obľúbený román Rebeka od Daphne du Maurier, takže som si čítanie začala konečne užívať tak, ako som si myslela, že si ho budem užívať od začiatku.
Keď je príbeh písaný v dvoch časových rovinách, niekedy je veľmi ťažké vybrať si, ktorá sa mi páči viac, lebo obe si rovnako obľúbim a mám rada hrdinky v jednej aj druhej. Tu som ale taký pocit nemala. Jednoznačne sa mi viac páčil príbeh odohrávajúci sa v roku 1940 vo Winterbournskom sídle a jeho ovocných sadoch. Tu vzniklo pevné priateľstvo medzi silnými ženskými postavami, rozvíjala sa mladá láska a bojovalo sa proti krivde a nespravodlivosti.
Akonáhle vidíte v anotácii rok 1940, zrejme automaticky knihu zaradíte do vojnovej beletrie. Neunáhlite sa však, pretože vojna síce tvrdo zasiahne v úvode a kruto aj v závere a samotný príbeh ňou je, samozrejme, ovplyvnený, častokrát ale vôbec nemáte pocit, že čítate román z tohto obdobia.
Hlavná zápletka so Ženskou pozemnou armádou bola skvelá. Príbeh z minulosti zaujímavý a poučný, odhaľujúci silu ženských hrdiniek. Knihe by však na môj vkus neuškodilo zoškrtať nezaujímavý úvod a zostručniť dejovú linku súčasnosti. Záver sa mi páčil a druhá polovica veľmi vylepšila celkový dojem z knihy.
Príbehy so silnými a inteligentnými hrdinkami patria k mojim najobľúbenejším, takže v tomto príbehu som si rozhodne prišla na svoje. Hlavná hrdinka Nora Beadyová mi bola svojou usilovnosťou a snahou sa niečo naučiť a dokázať veľmi sympatická a to isté môžem povedať aj o jej mužských spoločníkoch. Jej mladí kolegovia Daniel a Harry boli jej medicínskymi schopnosťami najskôr šokovaní a zhrození, rýchlo sa však dokázali prispôsobiť a brali ju ako seberovnú. Pre jej opatrovníka Horacea Crofta, kontroverzného, ale napriek všetkým výstrelkom uznávaného doktora, predstavovala Nora veľkú pomoc a oporu.
V príbehu sledujeme častokrát veľmi primitívne medicínske metódy a postupy, ktoré napriek svojej jednoduchosti, dokázali zachraňovať ľudské životy. Máme tu pokrokových vedcov, ktorí sú otvorení "moderným" metódam výskumu, ale aj zastaraných tradičných doktorov, ktorí by najradšej navždy lepili na ľudí pijavice a púšťali žilou. Začiatky medicíny a chirurgie boli určite ťažké a vyžadovali si také odvážne osobnosti, akými boli aj naši hlavní hrdinovia, ktorí sa nebáli kradnúť a následne pitvať mŕtvoly, aby na základe nových pozorovaní a zistení, mohli pomáhať živým.
Aj keď sme v 21. storočí, mám pocit, že žena si svoje postavenie v spoločnosti stále musí vydobíjať ťažšie ako muži. A v roku 1845, kedy sa odohráva tento príbeh, bolo absolútne nepredstaviteľné, že by ženu prijali ako doktorku. Podľa vtedajšej spoločnosti sa žena nebola schopná vzdelávať a vôbec sa nehodila na také dôležité povolanie, ako boli napríklad doktori. A pritom Nora Beadyová všetkým ukázala, akým by mohla byť prínosom pre spoločnosť, ak by dostala šancu.
Okrem medicínskej témy a problematike postavenia žien v spoločnosti nám kniha prináša aj veľmi jemnú romantickú linku, ktorá príbeh príjemne oživila a dala mu iskru. Páčilo sa mi, že mu nedominovala, ale ostávala až do konca na pozadí. Záver príbehu bol veľmi pekný, myslím, že by bol uspokojujúci aj takýto, ale samozrejme sa veľmi teším, že má kniha pokračovanie.
Aj keď sa mi len málokedy dostanú do rúk romantické príbehy, ktoré by boli ozvláštnené nejakým zaujímavým a nevšedným prvkom mágie, mám ich veľmi rada. Môže to byť silný ženský šiesty zmysel, veštenie, čarovné bylinky alebo ako v tomto príbehu, čarovná ihla a s ňou ušité svadobné šaty, v ktorých sú spriadané kúzla pre šťastné konce.
Soline spoznávame počas druhej svetovej vojny. S matkou majú úspešný svadobný salón, v ktorom šijú čarovné šaty zaručujúce nevestám šťastné konce. Keď ale Soline ostane sama, rozhodne sa pomáhať raneným vojakom ako dobrovolníčka v nemocnici. Tam spozná svoju osudovú lásku - Ansona. Vojna ich rozdelí a Soline čakajú ťažké chvíle.
Rory pochádza z prominentnej bohatej bostonskej rodiny, ale napriek tomu nie je šťastná. S matkou si nerozumie, snúbenec bol unesený pri dobrovoľníckej činnosti a je nezvestný. Nemá chuť pokračovať v štúdiu na vysokej škole a celkovo sa v živote cíti stratená. Až kým nenarazí na starý vyhorený radový dom, v ktorom si túži otvoriť galériu. Tak Rory spozná Soline a dozvedá sa jej príbeh.
Veľmi citlivo a pekne napísaný príbeh. Je plný smútku, ale zároveň aj nádeje. Hrdinky čelia neľahkým skúškam, ktoré by mnohé iné nezvládli, ale ony sa nevzdávajú. Aj keď názov knihy hovorí o šťastných koncoch, keď ich príbehy čítate, nie ste si isté, či aj ich vlastné takto dopadnú. Preto čítate stále ďalej a ďalej a veríte, že áno. V ťažkých chvíľach ich postretne ale aj mnoho úžasných náhod, ktoré sa zdajú byť na prvý pohľad úplne neuveriteľné, ale Soline má predsa neobyčajný dar, takže tieto náhody tu nikto autorke nemôže vyčítať :)
Autorka prepracovala každú postavu a vďaka podrobnému opisu som ich mala možnosť dostatočne spoznať a všetky si obľúbiť. Každej venovala dostatok priestoru a vďaka opisu ich minulosti sme vedeli pochopiť ich správanie v súčasnosti. Zrejme oveľa skôr ako na konci, vám bude jasné, kam príbeh smeruje a určité odhalenia vás neprekvapia, to ale príbehu vôbec neuberá na šarme a zaujímavosti. Ak máte rady silné hrdinky, prepletené osudy viacerých generácií, závan vojnových časov a zrnko mágie na ozvláštnenie, tento príbeh bude pre vás ako stvorený.
Dom na azúrovom pobreží je naozaj krásna kniha, ktorú ocenia nielen milovníci fantasy a paranormal literatúry, ale aj čitatelia, ktorí majú radi roztomilé príbehy, do ktorých sa môžu naplno ponoriť a aspoň na chvíľu uniknúť realite. Autor veľmi pekne zobrazil diskrimináciu a šikanovanie kohokoľvek, kto sa len trochu vymyká nejakej norme a šikovne využil fantasy prvky na poukázanie týchto problémov.
Vo všeobecnosti nie sú prehnane pozitívne a optimistické knihy moja šálka kávy, keďže vo väčšine prípadov mi to príde neuveriteľné a skôr ma "slniečkovský" pohľad na svet hlavných hrdinov rozčuľuje. V tomto prípade však kniha obsahovala správne množstvo fantasy prvkov, takže hneď na začiatku si ma poistila - áno, je to neuveriteľné, ale je to fantasy, takže je to v poriadku.
Kniha si ma získala a nemám jej čo vytknúť. Dúfam, že aj u nás si ju zamiluje čo najviac ľudí, tak ako je to aj v zahraničí, pretože takéto príbehy sú naozaj dôležité. Do pochmúrnych jesenných dní je táto kniha naozaj to pravé na zlepšenie nálady.
Po dočítaní Poslednej šance nemám slov. Jediné, ktoré mi stále behá mysľou je "DOKONALÉ!" V tejto knihe je pre mňa dokonalé úplne všetko. Námet, štýl, postavy a v neposlednom rade ten záver!!! Túto knihu milujem a môžem povedať, že je to pre mňa jednoznačne najlepšia kniha od súčasných svetových autorov. Myslím, že ju ešte dlho nič neprekoná a ja sa k nej budem často vracať.
Andy Weir vie upútať od prvej strany. Tu nám predstavuje zaujímavú hlavnú postavu Rylanda Grace, ktorý trpí stratou pamäte, je na opustenej vesmírnej lodi a len veľmi pomaly si spomína, ako sa tam ocitol a čo je jeho úlohou. Odpoveď je jednoduchá, urýchlene nájsť riešenie na záchranu planéty! Páčilo sa mi, ako sme sa prostredníctvom Rylandových útržkovitých spomienok postupne dozvedali, čo predchádzalo jeho zúfalej situácii. Bavilo ma sledovať jeho myšlienkové pochody, ktoré boli zložité, vedecké, ale podané tak, že aj absolútny laik na fyziku, astronómiu a ďalšie príbuzné vedné odbory, sa dokázal v deji orientovať, chápal ho a dokonca sa možno aj niečo nové naučil.
Ryland Grace je podobne ako aj Mark Watney v Marťanovi, veľmi sympatickou postavou, ktorá nestráca humor ani vo vypätých situáciách. Autor zrejme obľubuje stavať svojím postavám neustále nové prekážky a zdolaním jedného problému sa na nich zosype niekoľko ďalších a ani tu tomu nebolo inak. Vďaka tomu je čitateľ stále v napätí a napriek zložitejšiemu textu má stále chuť čítať ďalej, lebo ho poháňa neuveriteľná zvedavosť.
V tomto žánri sa vždy obávam koncov, lebo je naozaj ťažké ich vymyslieť dobre a uveriteľne. Aj tu som si celý čas hovorila, že ideálny koniec asi ani neexistuje, že si pre tento príbeh vôbec neviem predstaviť dobrý koniec. A viete čo? Andymu Weirovi sa podarilo napísať ten najlepší možný koniec, aký si ani neviete predstaviť a ja som s úsmevom a s veľkou spokojnosť zatvárala tento príbeh.
