Prečítané - 2019

Tento príbeh som poznala už skôr, prostredníctvom japonského animovaného filmu, ktorý sa mi veľmi páčil. Takže som bola, úprimne, veľmi nadšená, keď som zistila, že bude manga preložená aj do českého jazyka. Je to krásny a zároveň aj dojímaví príbeh, ktorý si isto zamiluje každý čitateľ. Nie je to len obyčajný príbeh, v ktorom si dvaja mladí ľudia náhodou vymieňajú životy. V japonských príbehoch nič nie je náhoda. Všetko má nejaký dôvod. Čo sa môže na začiatku javiť ako klišé, je v skutočnosti príbeh premyslený do najmenšieho detailu, plný rôznych japonských tradícií a krásnych myšlienok. Napriek tomu, že som film videla už dávnejšie, musela som si mangu kúpiť, pretože v mojej knižnici nemôže chýbať. Makoto Šinkai patrí k mojim najobľúbenejším japonským autorom. Zároveň si myslím, že vďaka tomuto príbehu by si mohli nájsť k mange cestu aj čitatelia, ktorí sa s ňou doteraz ešte nestretli. Mne nezostáva nič iné, len dúfať, že vydavateľstvo Egmont sa nakoniec rozhodne vydať aj niektoré z ďalších autorových diel. P.S.: Určite si po prečítaní mangy pozrite aj jej animované filmové spracovanie. Ak nevyroníte slzu pri knihe, pri filme určite. ;)

Kniha neobsahuje žiadny príbeh, ale zaujímavú esej japonského spisovateľa o japonskom národnom cítení, o tom, že aj v bielej a čiernej môžme nájsť krásu, že aj tiene sú dôležité. Píše v nej o tom, že elegancia je vždy chladná, no o to viac na nás môže zapôsobiť. Autor sa zamýšľa a chváli pôvodné japonské interiéry a zároveň vyjadruje svoj nesúhlas nad rôznymi prevzatými modernými vylepšeniami, ktoré do Japonska postupne prichádzali zo západu. Opisuje pôvab japonského interiéru, ktorí spočíva práve v nepriamom, tlmenom osvetlení a hovorí, že každí tieň má svoj význam. Je to tenká, no o to zaujímavejšia kniha pre každého, kto sa aspoň trochu zaujíma o japonskú kultúru a tradície japonskej estetiky.

"Náš nešťastný vesmír je vtipný, vzrušujúci román plný zaujímavých myšlienok, ktorý rozpráva o tom, ako vznikajú a rozpadajú sa vzťahy a ako vám príbeh môže zachrániť život." Tieto slová sa nachádzajú na obálke knihy Náš nešťastný vesmír a ja nemôžem robiť nič iné, ako s nimi nesúhlasiť. Áno, v príbehu sa naozaj riešia vzťahy medzi postavami, ale ani raz mi v ňom niečo neprišlo vtipné, či vzrušujúce. Príbeh je rozdelený na dve časti. V prvej časti sa nedeje takmer nič iné, len sa stále na niečo spomína a stále nad niečím polemizuje. Hlavná hrdinka dokáže polemizovať o tom, čo všetko si predstavuje, čo by všetko chcela, ale potom to všetko otočí opačným smerom, pretože takých ľudí vlastne ona nenávidí, pretože naháňať sa za takými vecami nemá zmysel, lebo nakoniec aj tak všetci umrieme a bude nám to na nič. No skrátka, celý čas som mala pocit, že sa sama v sebe nevyzná a nevie čo by vlastne chcela. A potom, čo si o tom má pomyslieť čitateľ? Najviac ma ale ubíjali nekonečné opisy a vysvetľovanie niečoho, čo mi prišlo zbytočné, zdržujúce, mimo tému, často som tomu ani nerozumela, pretože ako by som aj mohla, keď sa nezaujímam o radikálne liečenie, nekonečnosť vesmíru, v ktorom sme všetci mŕtvi, no zároveň môžeme byť nesmrteľný a veľa podobných záležitostí... proste kto tomu má rozumieť? Čakala som nejaký oddychový príbeh, ktorý mi v podstate nič nedá, ale naopak ma pri čítaní ani nezdeptá. Hlúposť! Celú prvú časť som sa modlila, aby sa hlavná hrdinka Meg konečne spamätala a začala sa správať normálne. No aj keď sa objavili nejaké náznaky, zasa sa to zvrtlo na spomínanie a opisovanie a vysvetľovanie. Meg o niečom hovorí, pritom si na niečo spomenie, takže začne opisovať to, no popri tom odbočí znova, pretože ju napadne ešte niečo ďalšie. Nekonečný príbeh. V druhej časti sa, neviem či sa dá povedať konečne, ale predsa len začal dej niekam posúvať. Napriek tomu, opisy a vysvetľovačky nemohli chýbať. Až som v jednom momente dospela do štádia, kedy som celé strany preskakovala, pretože sa na nich hovorilo o niečom, čo ma absolútne nezaujímalo, nerozumela som tomu, nedávalo mi to zmysel. Popravde, jediná vec, ktorú som z toho celého pochopila bola tá, že si Meg prečítala inú knihu, než mala. Tá bola práve o tom, že keď príde koniec vesmíru, všetci umrieme, ale zároveň z toho nejakým spôsobom vydedukovala, že budeme nesmrteľný. Prečo? No proste to je Teória večného života. A potom si od vesmíru niečo želela, a jej život sa akosi začal meniť. Viac-menej k lepšiemu. Pokiaľ si odmyslíme, že sa rozišla z priateľom, ktorého vlastne ani nemala rada, pretože potajomky snívala o šesťdesiatročnom chlapovi, ktorý mal v skutočnosti tiež vzťah. Ale čomu sa čudovať, veď aj ďalšie postavy riešili podobné vzťahové dilemy - ísť za ním a jeho nechať? Postavy medzi sebou riešili vzťahy horšie ako súčasný pubertiaci, ktorí ešte o vzťahoch, v podstate, ešte nič poriadne nevedia. A ešte nemôžem zabudnúť spomenúť, že celí čas sníva o tom, ako napíše vlastný román, pretože doteraz píše pre vydavateľstvo iba príbehy, ktoré vydávajú pod menom autora, ktorý vlastne ani neexistuje. Lenže ona, miesto toho, aby sa nejako v tom písaní aj angažovala, stále len mrnčí, stále maže ďalšie a ďalšie pasáže zo svojho rukopisu, začína písať od začiatku a jej konečný výsledok je okolo štyridsať slov. a ona je zas nespokojná a celý kolobeh stále dookola. Toto mi naozaj ako vzrušujúci a vtipný príbeh nepripadalo. Obdivujem autorku, ale len z toho dôvodu, že nechápem, ako niečo takéto mohla vôbec dať dohromady. Toľko zbytočných vecí, ktoré sa tam spomínajú a rozoberajú, až sa divím, že jej z toľkých informácií nepraskla hlava. i keď, musím povedať, že pokus o vtip by tu bol. Celkovo som v príbehu narazila na tri vtipy (pokiaľ som nejaký neskôr nepreskočila), pri ktorých som sa ale, bohužiaľ, ani len trochu nezasmiala. Takže vlastne ani neviem, prečo ich v príbehu označujú za vtip. No ktovie, možno som len náročná. Asi je už každému jasné, že autorkin štýl písania mi absolútne nesadol. A postavy ma tiež nijak zvlášť nezaujali. Ani jedna nebola aspoň natoľko zaujímavá, že by som si k nej vytvorila aký-taký vzťah. Vždy keď sa niektorá niekde objavila, začali sa hneď rozoberať nezmyselné filozofické, vesmírne a neviem aké témy. Príde mi, že toto proste ani nie je normálne. Aby sa stretlia priatelia a ich rozhovori sa uberali takýmto smerom.Takže nie, nebola žiadna šanca, aby som si niektorú z postáv obľúbila. A už vôbec nie samotnú hlavnú hrdinku. No, najviac ma aj tak dostala jej predstava pokojného života, ktorý sa vlastné rovná pasívnemu životu, počas ktorého bude len posedávať a jesť pizzu. Pretože ona bola už len z predstavy tisícich rokov plných dobrodružstiev unavená. Nakoniec vyberám vetu zo samotnej knihy, ktorá už len zhrnie môj názor na samotné dielo. "Je to nudné; nemá to ústrednú myšlienku; je to samoúčelné; nenávidím hlavnú postavu; je to príliš deprimujúce; nikto nič nechce; nikto nič nerobí; nie sú tam otázky, ktoré treba vyriešiť; je tam príliš veľa rozprávania." (str. 150) Len ma prekvapuje, že autorka dokázala napísať takúto vetu, ale sama urobila presne túto chybu.

Od tejto knihy som nemala žiadne očakávania, vlastne som ani veľmi nevedela o čom príbeh je. Po dočítaní ale môžem spokojne prehlásiť, že Replika je veľmi vydarený originálny príbeh. Minimálne ja som sa so žiadnym podobným ešte nestretla. Replika je prvá kniha, ktorú som od Lauren Oliver prečítala, ale určite nie posledná. Autorkin štýl písania mi sadol, kniha sa mi čítala ľahko, nakoniec som ju prečítala za necelé tri dni (a verím, že keby som nemala nič iné na robote, prečítam ju aj za kratší čas :D ). Jediné čo ma vždy nejak trklo, bolo niekoľko chýb, ktoré na mňa z textu vyskakovali. Nepatrím medzi čitateľov, ktorí by si to veľmi všímali, no chyby sa tu objavovali docela dosť často a niekedy sa to naozaj nedalo prehliadať. A ešte som sa asi trikrát pozastavila pri tom, ako hlavná hrdinka opisuje vzdialenosť pomocou decimetrov. Pravdepodobne na tom nie je nič zvláštne, ale mne to proste nesedelo. Kniha ma ale inak veľmi milo prekvapila, či už samotným príbehom, jeho spracovaním, alebo postavami, ktoré som si rýchlo obľúbila a vyvolávali vo mne veľké množstvo emócií. Stále sa tam niečo dialo, stále sa odhaľovali nejaké tajomstvá, vznikali nové priateľstvá a rozvíjali sa vzťahy. Zaujímavé mi tiež prišlo, že sa kniha číta z oboch strán, pričom na každej sa odohrával rovnaký príbeh, ale z pohľadu inej hlavnej hrdinky. Každú chvíľu som knihu pretáčala z jednej strany na druhú a vôbec mi to neprekážalo. Nútilo ma to čítať stále ďalej a ďalej, až som sa od knihy nevedela odtrhnúť. Replike dávam plný počet hviezdičiek, pretože som s ňou nadmieru spokojná. Podľa mňa má všetko čo by dobrá kniha mala mať (až na tie chyby). Určite v budúcnosti siahnem aj po pokračovaní.

Táto kniha zaberala miesto v mojej knižnici už aspoň tri roky. Celý čas som odolávala pokušeniu prečítať si ju, keďže ma prvý diel takmer vôbec nenadchol. Nakoniec som si ale povedala, že jej dám šancu a hlavne celkovo tejto sérií, aby som si upravila názor. No, bohužiaľ, nič sa meniť nebude. Prozreteľnosť odo mňa dostala tri hviezdičky, Proroctvo si odnáša dve. Bohužiaľ, druhý diel bol pre mňa ešte väčším sklamaním, než ten prvý. Dokazuje to aj fakt, že som knihu čítala vyše dvoch týždňov. Takmer vždy keď som knihu vzala do ruky, prečítala som jednu nanajvýš dve kapitoly, pretože ma absolútne ničím nezaujala. Celý priebeh toho, čo sa tam dialo ma nudilo, neprišlo mi to ničím zaujímavé. Nina sa absolútne nezmenila. Stále rovnako naivná, hlúpa, umrnčaná. Jared, okay, oproti Nine bude vždy ten lepší, ale aj tak mi často liezol na nervy aj on. Za tie jeho ochranárske pudy by som mu niekedy najradšej jednu vrazila. Na druhú stranu sa mu ani veľmi nečudujem, keďže je Nina taká neschopáčka. Jediný kto ma v celej knihe bavil bol Ryan a Claire. Ich rozvíjajúci sa vzťah bol jedinou vecou, ktorá ma dokázala vtiahnuť a pravdepodobne aj posledná. Nebyť ich dvoch, zrejme knihu už ani nedočítam. No neviem ako je na tom iný čitateľ, ale u mňa séria pohorela už pri prvom diely a tento to už len dorazil. Teraz si trochu nadávam, že aj ja som bola naivná, keď som sérii dávala druhú šancu. McGuireová je jednoznačne skvelá spisovateľka, ale toto jej dielo je pre mňa jednoducho veľkým sklamaním. Takže, aby som to upresnila, jedna hviezdička je za rozvíjajúci sa vzťah medzi Ryanom a Claire a druhá za obálku, ktorá vyzerá lepšie ako pri prvom diely. To je všetko, čo k tomu môžem z mojej strany povedať.

Kniha Čarodejnica z Hex Hall ma veľmi milo prekvapila. Už dávnejšie som na ňu čítala nejaké pozitívne reakcie, takže som od nej mala nejaké očakávania. Asi prvé 3 - 4 kapitoly som bola dosť skeptická a čítanie mi šlo pomaly, no keď som sa poriadne začítala strany sa začali rýchlo míňať. Nakoniec musím povedať, že to bolo veľmi príjemné oddychové čítanie. Príbeh ma síce nejako extra nenadchol, vedela by som si predstaviť niektoré veci poriešené inak, ale nemôžem ani povedať, že by som bola sklamaná. Samozrejme, niektoré veci mi prišli ako dosť veľké klišé, no vzhľadom k príbehu mi to zas až tak nevadilo. Autorkin štýl písania mi celkom sadol, kniha sa čítala ľahko a strany rýchlo ubúdali. S postavami som nemala žiadny problém. Sophie som si obľúbila, hlavne ten jej sarkazmus a iróniu. Pochopiteľne, Archera som mala tiež VEĽMI rada. Ani s ostatnými postavami som nemala problém. Dokonca sa mi páčilo, že sa z dvoch nepriateliek stali nakoniec kamarátky. Či? Autorka podľa mňa síce nevymyslela nič, čo by tu už predtým nebolo, len to všetko dala do jednej knihy. Ale dohromady to tak nejak celé aj tak fungovalo. A konečný výsledok sa mi nakoniec naozaj páčil. Až mi je tak trochu ľúto, že som si knihu prečítala len teraz. A vďaka koncu sa určite zameriam aj na jej pokračovanie.

Práve som dočítala tento posledný diel z trilógie a ... WHAT THE .... ?! Už pri prvom diely bolo jasné, že to bude jedna z mojich najobľúbenejších sérii, ale ten koniec? To som naozaj nečakala. Autorka opäť prekonala moje vysoké očakávania. Planéta Centauri bola síce plná rôznych krásnych a zaujímavých vecí, ale i prekvapení a nebezpečenstva, presne ako som dúfala. Hlavne prekvapení. Veľmi veľa prekvapení. Už som si po dvoch knihách mohla zvyknúť na to, že ma autorka takmer pri každej kapitole niečím prekvapí, no nedalo sa. V jednej chvíli čakám jedno, nakoniec sa aj tak stane niečo iné, ešte viac šokujúce. Nech žije nepredvídateľnosť! :D Vzťah k postavám sa vôbec nezmenil Všetky zbožňujem. Všetky! Aj tie prispôsobivé, aj tie menej prispôsobivé. O to viac ľúto mi bolo, keď jedna po druhej zomierali. No a vytvoriť nejaký milostný trojuholník v poslednom diely trilógie? Vážne? Tak to naozaj veľmi pekne ďakujem. Kto sa má potom vyznať vo svojich citoch? Čo sa prekladu týka, zaznamenala som v texte o niečo viac chýb, ako v druhej knihe. No popri tom čo všetko sa dialo, som to takmer nevnímala. Príbeh je naozaj úžasný. Prepracovaný do najmenšieho detailu. Úplne ho zbožňujem a odporúčam ho prečítať naozaj každému. A spomínala som, ako veľmi zbožňujem obálky tejto trilógie? A že som rada, že vydavateľstvo CooBoo pridalo do kníh aj plánik lode Universum? Nie? No, tak teraz to už viete. (No hej, je to pre mňa vzácnosť, pretože ani len ten prvý diel, ktorý vydalo slovenské vydavateľstvo, takúto špecialitku nemalo.) A teraz sa idem zahrabať niekam do kúta a plakať, že je koniec.

Knihu Naprieč vesmírom som teraz čítala už druhý raz a je to vôbec prvá kniha, ktorú som čítala viac ako len raz. Urobila som tak hlavne z toho dôvodu, že som konečne zohnala druhý diel tejto série, čím som si ju skompletizovala a môžem ju konečne celú prečítať naraz. Ja knihy nečítam viac ráz z toho dôvodu, že sa bojím, že by ma to už veľmi nebavilo, keďže viem, čo mám čakať a čo sa stane. No nakoniec musím povedať, že som si knihu užila snáď ešte viac, ako pri prvom čítaní. Knihu som čítala ešte niekedy v roku 2013 a odvtedy som toho naozaj veľa pozabúdala. Dobre, jeden najväčší detail z knihy som si pamätala až príliš dobre, napriek tomu ma to zasiahlo rovnako, ako po prví raz. Kniha ma bavila od samého začiatku až po koniec, no myslím, že ale od polovice som si pri každom odhalení nejakého tajomstva hovorila "čože?". Téma vesmír a rôzne vyhliadky do budúcnosti ma nesmierne bavia, takže týmto si ma autorka naozaj získala. Okrem toho, kniha je tak skvelo napísaná, že sa číta úplne ľahko. Ani som nevedela ako a celý príbeh som zhltla za tri dni (no bolo by to aj skôr, ale viete veľa práce, málo času na čítanie :D ). Svet, respektíve v tomto prípade vesmírna "archa", ktorú autorka vytvorila je dokonalá. Autorka myslela na každý jeden detail, pričom nezabudla aj na rôzne tajomstvá, ktoré postupne odhaľovala. A stavím sa, že to ani zďaleka nie je všetko. Veď sa jedná len o prvý diel trilógie. Postavy som si veľmi rýchlo obľúbila. Amy mi bolo nesmierne ľúto, veď kto by sa chcel ocitnúť v jej koži. Na druhú stranu som bola rada, že neustále nefňukala, ale dokázala aj normálne premýšľať. Staršieho som mala tiež rada. Ak by som sa raz ocitla niekde vo vesmíre, určite by som privítala jeho spoločnosť. Túto knihu som zbožňovala už pri prvom čítaní a teraz som sa v tom len uistila. Prvý raz som dokonca na konci vyronila aj slzu a v súčastnosti som od toho tiež nemala ďaleko. Už sa neviem dočkať momentu, kedy konečne otvorím pokračovanie série. :D P.S.: Milujem obálky tejto série a klaniam sa človeku, ktorý rozhodoval o vydaní série v Čechách. ;)