Prečítané v 2023

Príbeh rozpráva 20 ročná Cácora, no hovorí ho z hľadiska malého dievčaťa.  Cácora vyrastala v dome blízko lesa. Žila s mamou (alkoholičkou), babkou a dedkom. Prostredie, v ktorom žila, bolo toxické. Nepoznala objatie, vľúdne slovo, pohladenie či smiech. Útočisko nachádzala v knihách a jediný, kto sa jej venoval a mal ju rád bol jej otec. Ako to s jej otcom skutočne bolo sa dozvedáme oveľa neskôr. Celý príbeh na mňa pôsobil "temne". Cácora nemala kamarátov, vždy sa snažila byť neviditeľná a nevyčnievať. Jedinou blízkou "osobou" jej bola imaginárna kamarátka Monika. V škole v meste sa zoznámila s Ester, s ktorou sa stali výborné priateľky. No Cácora raz povedala niečo, čo nemala a nastal sled rôznych nepríjemných udalostí a jedna lož mala ďalekosiahle následky. Hlavnú hrdinku opustila mama, keď mala 9 rokov. Najskôr po nej aj pátrala, no potom to vzdala. Až keď sa osamostatnila, chcela ju vidieť. Vyhľadala ju, zistila, že jej mama má ešte 3 ročnú dcéru a meno otca nebolo známe. Až teraz sa dozvedáme, že história sa v ich rodine opakovala, že to zlé, čo sa stalo Cácore, to sa stalo aj jej mame. A keďže hrozilo, že to isté postihne aj Terezku (nevlastnú sestru hlavnej hrdinky), Cácora sa rozhodla konať. Dej ma spočiatku veľmi nebavil, no postupne ma príbeh oslovil a bola som zvedavá, ako to celé skončí. Stále som čakala nejaký svetlý moment, kedy sa v niektorej postave pohne svedomie, ale čakala som márne. Iritovala ma postava mamy aj babky. Ja ako mama si neviem predstaviť, že by som nezasiahla, keby bolo akýmkoľvek spôsobom ubližované môjmu dieťaťu. Matka sa s traumou vysporadúvala pomocou alkoholu, striedanímu partnerov, no myslím, že aj kvôli tomu nedokázala ochrániť svoju dcéru. 

Príbeh zo školského prostredia bol (rovnako ako v prvej časti) zaujímavý, vtipný a opäť som sa v mysli vrátila do svojich nielen študentských čias, ale mala som pred sebou aj študentov, ktorých som doteraz učila. V knihe sa stretávame s postavami, ktoré sú nám dobre známe z knihy Zvonením sa všetko začína, ale aj s novými postavami - žiakmi z 1.B. Triednym učiteľom 1.B je Daniel Riečan, ktorý mi až v 2.časti Školskej odysey začal byť sympatický. Študenti jeho triedy sa stretávajú s typickými stredoškolskými problémami, ale riešia aj rôzne situácie, s ktorými sa stretávajú mimo školy. Príbeh sa čítal dobre, bol pútavý a občas som mala problém knihu pustiť z rúk.

Kniha sa mi viac-menej páčila. Autorka v knihe opisuje prvé 2 roky života so svojimi dcérami - dvojičkami - Elou a Matildou, ale spomína pôrod a neľahké začiatky. Opisuje situácie, ktoré pozná každá mama (aj keď má len 1 dieťa). Niekedy ale "tliacha" a píše zbytočnosti a akoby odbočuje od témy a umelo naťahuje "kapitolu". Keď som čítala recenzie na túto knihu, našla som viac negatívnych ako pozitívnych. Kto chce čítať túto knihu a nebyť "znechutený", mal by mať v prvom rade zmysel pre humor, nadhľad, chápať iróniu a nebrať všetko príliš vážne. A najmä by mal byť asi rodič. Kniha sa číta ale veľmi dobre, rýchlo, ľahko.

Čo sa musí človeku prihodiť, aby odmietal lásku? Aby sa už nikdy nechcel do nikoho zamilovať? Túto otázku si kládla Tate. Tate sa presťahovala k bratovi Corbinovi. Chce si spraviť školu, popritom pracovať. Hneď pri príchode spozná sympatického Milesa, ktorý je však úplne opitý. Miles a Corbin sú kamaráti a susedia. Obaja sú pilotmi. Tate a Milesa to k sebe ťahá, no Miles nemá záujem o vzťah. S Tate sa dohodnú, že budú len „priatelia s výhodami“. Určia si pravidlá.Miles má len 2 pravidlá: nepýtať sa na minulosť a nečakať budúcnosť. Tate má len jedno pravidlo: aby jej Miles nedával falošné nádeje. Samozrejme, Tate sa do Milesa zamiluje a má pocit, že Miles k nej cíti niečo viac. Časom sa dozvedáme, čo sa Milesovi stalo a prečo je taký, aký je. Príbeh je písaný tak,že sa strieda prítomnosť s minulosťou. Kniha sa mi čítala dobre, aj keď úvod bol pre mňa nezáživný. Tate a Miles mi boli od začiatku sympatickí a pri čítaní som zažila opäť množstvo emócií – radosť, smútok, hnev. Pri niektorých pasážach som mala dokonca husiu kožu. Toto je druhá kniha od Colleen Hoover, ktorú som prečítala a radí sa medzi moje obľúbené autorky.

Dobrá kniha. Ľahko sa čítala. Zo slov cítiť, že Zlatan už nie je tým búrlivákom, akým bol. Samozrejme, sebavedomie mu zostalo, ale už rozpráva ako zrelý muž, skrotený, usadený. Vo veku 41 rokov ešte má čo ukázať, odovzdať. Môže byť vzorom pre spoluhráčov, ale aj pre mladých chlapcov. V mladosti jeho rodina nemala peniaze, kradol (bicykel,oblečenie, jedlo), ale tvrdou prácou a disciplínou sa dostal tam, kde je. Jediné, čo mi na knihe prekážalo, to boli chyby v preklade