PREČÍTANÉ VII.: (61.-70./2023)

„Treba konať ticho, rýchlo a v pravý čas.“ Mám za sebou deviatu knihu v poradí, v ktorej izraelský agent Gabriel Allon bojuje proti terorizmu. Tentokrát však ide, okrem iného, aj o veľmi osobnú záležitosť – o život veľmi blízkej osoby. K tomu sľub bývalému ruskému agentovi, ktorý mu dvakrát zachránil život... „Viete, čo robíme so zradcami, Gabriel? Odvedieme ich do malej miestnosti a prinútime kľaknúť si. Potom im strelíme do zátylku z veľkokalibrovej zbrane. Dáme si záležať, aby guľka vyletela cez tvár, lebo tak ich rodina nespozná. Telo hodíme do neoznačeného hrobu. Po páde komunizmu sa v Rusku veľa zmenilo, ale trest za zradu je stále rovnaký. Sľúbte mi jedno, Gabriel. Sľúbte mi, že nedovolíte, aby som skončil v neoznačenom hrobe.“ Gabrielovi sa vypomstilo, že v predošlej akcii proti ruskému oligarchovi (V tieni Moskvy) – ktorý predával nebezpečné zbrane naprieč svetom, to takpovediac nedotiahol do konca a nechal toho sviniara nažive. Len čo však tento zloduch siahol aj na jeho najbližšiu osobu, bolo rozhodnuté – najvyšší trest. „Nemienim nečinne vyčkávať, kým ostatní plánujú moje zničenie. Podľa mňa máme na výber. Môžeme žiť v strachu. Alebo môžeme bojovať.“ Opäť veľmi napínavé od začiatku do samého konca. Na mojej strane maximálna spokojnosť; Daniel Silva je skvelý! A už sa teším na desiatu knihu v poradí – Prípad Rembrandt.

„Panebože, prosím ťa, nedopusť, aby sa čosi zomlelo za ten čas, kým som v službe.“ Ani sa mi nechce veriť, že ubehlo už vyše 40 rokov, kedy som si prvýkrát vychutnal túto knihu. Vtedy požičanú od spolužiaka, dnes z vlastnej knižnice. A nič nemením na vtedajšom dojme. Jednoducho – super! Politický triler na pozadí pokusu o atentát na francúzskeho prezidenta generála Charlesa De Gaullea v roku 1963. Nespokojnosť francúzskych vojakov i mnohých občanov s vtedajšou politikou voči ústupu Francúzska z okupovaného Alžírska viedla k sérii neúspešných pokusov o zastrelenie prezidenta, ktorého považovali za zodpovedného z tejto prehry a za zradcu ich ideálov. Organizácia tajnej armády (OAS), ktorá bola za týmito nevydarenými útokmi, sa rozhodla pre zmenu taktiky a objednala nájomného vraha z cudziny. „Predovšetkým by sme chceli vedieť, či je to možné.“ „Niet na svete človeka, ktorý by sa vedel uchrániť pred vražednou strelou.“ Na jednej strane šikovnosť, odvaha, taktika, odhodlanie zabijaka, na druhej strane obrovský kus mravčej práce policajtov z viacerých krajín pri získavaní informácií o záhadnom Šakalovi. Autor do príbehu zakomponoval mnohé zaujímavé faktografické pasáže, čo knihe pridáva na kvalite. Ani sa mi nechce veriť, že toto bol v roku 1971 debut anglického spisovateľa Fredericka Forsytha, ktorý mu hneď priniesol veľkú popularitu i uznanie. Dovolím si tvrdiť, že ani v súčasnosti Šakal nestratil nič na svojej atraktivite i príťažlivosti. A vynikajúce bolo aj filmové spracovanie z roku 1973 – jeden z mála príkladov, keď sa film môže smelo rovnať s knihou.

„Dôležité pravidlo vyšetrovateľa zločinov, na ktoré nesmie v nijakom prípade zabudnúť, je, že nikdy nesmie priveľmi lipnúť na jedinej teórii.“ Návrat ku klasike. Robert van Gulik - holandský diplomat, vzdelaný orientalista a znalec jazykov - vytvoril hrdinu, ktorého si „požičal“ z čínskeho detektívneho románu z 18. storočia - Slávne prípady sudcu Ti. Ide o skutočnú postavu sudcu Ti Žen-ťie, ktorého vymenovali na jeho prvé provinčné miesto v meste Peng-laj v lete 663… V okrese Wej-ping, kde je sudcom Teng Kan, má stráviť týždennú dovolenku, a to inkognito, pod menom Šen Mo. Verný pomocník Ma Žung tentoraz zostal doma, spoločnosť mu robí iba Ťiao Taj, druhý z najvernejších... „Nezabúdajte, že ste tu na dovolenke, pane! A že všetky mŕtvoly naokolo sú výlučným vlastníctvom vášho kolegu Tenga!“ Lenže človek mieni a život mení; sudca Ti sa „pripletie“ k vraždám, sprenevere i vydieraniu, takže o nejakej dovolenke nemôže byť ani reč. Veľmi ľahké čítanie, autor ide priamo na vec, žiadna omáčka okolo, na malej ploche sa toho odohrá požehnane… „Tajomstvo úspešného vydierania spočíva v tom, aby ste svojmu človeku ponechali východisko. Nesmie prepadnúť zúfalstvu.“ Zaujímavý pohľad na Čínu v 7. storočí. O nejakej idylke môžeme iba snívať, veď každý, kto sa postaví pred súd, bez rozdielu postavenia, si musí kľaknúť na holú dlážku a znášať aj bičovanie, pretože sa pokladá za vinného dovtedy, kým nedokáže svoju nevinu. Za seba vyjadrujem maximálnu spokojnosť a už sa teším na ďalší prípad sudcu Ti, ktorý dokáže aj v ťažkých a vypätých situáciách zachovať ľudskosť.

„Vždycky to může být ještě horší.“ Pred chvíľkou som dorazil do cieľa a splnil ďalšiu osobnú misiu – aspoň čiastočne sa zoznámiť s dielom populárneho amerického spisovateľa Dana Simmonsa (1948), ktorý sa preslávil hlavne zásluhou sci-fi série Kantos Hyperionu. Ja som si však vybral iný príbeh – gangstersky ladenú trilógiu Joe Kurtz, detektív bez licencie… „Nejspíš si pořád ještě namlouváš, že jsi soukromý detektiv, Joe, jenže jsi jen bývalý trestanec propuštěný na podmínku, zločinec a až přehnaně roztomilý pitomec.“ Ako už napovedá jej názov, dej sa točí okolo práce a života súkromného očka, ktorý príde o svoju licenciu v momente, keď bez mihnutia oka odkrágľuje vrahov svojej parťáčky, ale nielen parťáčky. Joe sa po vyše jedenástich rokoch vracia na slobodu a začne pracovať pre jednu mafiánsku rodinu. A Krutý osud je záverečný diel tejto – z môjho pohľadu – veľmi vydarenej série. Dan Simmons mi opäť pripravil poriadne prekvapenie, keď do príbehu o drogovej nadvláde zakomponoval spoluprácu dvoch znepriatelených mafiánskych rodín, ktoré si v predošlých dvoch častiach išli nemilosrdne po krku. K tomu neľahký osud jeho dcéry... „Snažíš se vyřešit úplně VŠECHNO! To je totiž to poslední, co ti zbylo. Práce… Buď práce, nebo nic. Nemáš city. Nemáš minulost. Nemáš lásku. Nemáš naději. Nemáš nic.“ Najdlhší diel trilógie – úderný, krutý i humorný zároveň. Dej odsýpa jedna radosť a kým sa stačíte spamätať z akčného úvodu, už ste na konci a je tu ešte akčnejší záver. Joe Kurtz je drsňák, ktorý pri kontakte s gaunermi bez milosti tasí zbraň a neváha ju použiť. Ak máte v obľube drsné a akčné trilery, skúste. Ja som sa bavil a vyjadrujem maximálnu spokojnosť nielen s týmto príbehom, ale aj s celou sériou.

„Na jednoho je to moc tuhý sousto.“ Írsky spisovateľ Ken Bruen vyslal do ulíc svojho rodného mesta Galway po tretíkrát svojho hrdinu – ožrana a feťáka – súkromného detektíva Jacka Taylora. „Snad se na mně nebudete zlobit, že to tak řeknu, pane Taylore, ale zdá se mi, jako by ste neustále přitahoval bouřková mračna.“ Podobne ako tomu bolo v predošlých dvoch častiach, Jack bojuje so svojimi démonmi a nebyť veľkej lásky ku knihám, zrejme by to už nezvládol. Pritom mám „talent“ stále sa do niečoho zamotať. Napriek svojmu „handicapu“ však nestratil ľudskosť a ak si to okolnosti vyžadujú, dokáže zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, hoci to nie je vždy s kostolným poriadkom… „Když se všechno uzavřelo, cítil jsem, jak se uzavírám také. K čemu by mi bylo něco jako vykoupení?“ Ide z toho obrovský smútok (írsky brónach) i bezútešnosť, ale číta sa to samo a, nech mi je odpustené, ja som sa opäť skvelo bavil. Bruenov štýl mi sadol od úvodnej časti – výborná kombinácia čierneho humoru, koloritu írskeho života, atmosféry miestnych krčiem i mnohých zločinov, pri ktorých niektoré korene siahajú do dávnej minulosti. Za mňa maximálna spokojnosť.

Ďalšia dávka uisce beatha!* „Jednou jsem narazil na citát, který jsem si teď znovu vybavil: „Nepil proto, že by měl v sobě tmu, ale kvůli tmě v těch druhých.““ Mám za sebou druhý diel rozsiahlej „detektívnej„ série Jack Taylor, ktorú írsky spisovateľ Ken Bruen situoval do svojho rodného mesta Galway... Prečo úvodzovky na „detektívnej“? Pretože súkromné očko Jack Taylor je alkoholik a feťák, kvôli čomu prišiel o svoju prácu v polícii (írskej garde). Takže to vyšetrovanie je podané pohľadom jeho pijáckych a drogových excesov, pri ktorých vám zostane niekedy rozum stáť, že je vôbec schopný aj niečo zistiť. Ale Jack sa snaží a bojuje so svojou chorobou, pričom sa pokúsi pomôcť miestnej cigánskej komunite vypátrať, kto zabíja mladých chlapov z jej radov. Dej akoby sa miestami javil chaoticky, veď ho rozpráva takmer úplná ľudská troska, ale Ken Bruen mi opäť pripravil skvelý čitateľský zážitok. Rovnako ako tomu bolo v úvodnej časti, aj tentokrát som sa výborne bavil, hoci tu ide o veľmi smutné témy. Výborné čítanie, sedí mi Bruenov štýl, jeho čierny humor, hoci doslova a dopísmena poriadne ČIERNY. K tomu pohľad na írsky život, pulzujúca atmosféra miestnych krčiem. „Tohle je ale fakt divná země. A ty, Jacku, mi připadáš ze všech nejdivnější.“ Veľmi zaujímavý príbeh, ktorého záver ma poriadne prekvapil. Za mňa opäť maximálna spokojnosť. A ešte jedna perlička; Jack je zažratý milovník kníh – prózy i poézie – takže jeho prehľad mu môže zavidieť aj ten najväčší knihomoľ široko-ďaleko. *Uisce beatha je predchodkyňa whisky, vyrábaná írskymi mníchmi v 6. storočí.