Odvaha nebýt oblíbený

Nie som fanúšička podobného typu literatúry, čítanie tejto knihy ma však celkom bavilo. Našla som tu niekoľko trefných myšlienok a pripomenutie starej známej pravdy, že človek má toho vo svojich rukách naozaj oveľa viac, ako by si pod ťarchou životných strastí mohol myslieť. Cesta k tomu povestnému "šťastiu" však v realite nie je až taká primočiara ako píšu autori, je to púť omnoho viac tŕnistá, hlavne ak človek trpí traumou z detstva a podobne. Každý si však v knihe nájde to svoje. Za zamyslenie stojí minimálne myšlienka, že naozaj sa netreba báť byť neobľúbený. Z nikoho tým neubudne, práve naopak - keď sa človek prestane obávať, či ho majú všetci radi, môže nájsť sám seba ako nikdy predtým.

Tato kniha je vysmechom obetiam traumy. PTSD, C-PTSD, uzkost, depresia, panicke ataky, fobie, za to vsetko si podla autora vlastne moze clovek sam. Trauma neexistuje. Vsetko je v nasej hlave. Minulost neexistuje. Kedykovek si mozeme zmysliet, ze budeme mat iny zivot, inu povahu. Povaha je podla autora "zivotny styl", ktory si moze jedinec kedykolvek okamzite zmenit. Perliciek je tam ovela viac, toto je len spicka ladovca.

Pre obete komplexnej traumy, pre ludi, ktori riesia psychicke problemy, ktore im zasahuju do zivota - pre tychto ludi je tato kniha vyslovene nebezpecna, ani nie ze nevhodna.

Autor obvinuje obet traumy z toho, ze je traumatizovana. Tato 100-rocna neaktualna, neempaticka teoria Adlerovskej psychologie, neberie do uvahy, ze trauma dokaze zmenit cloveka aj fyzicky. Na tuto temu odporucam knihu "Telo si pamata" - "The body keeps the score" od Bessel van der Kolk. Nie, nie je to na nas aby sme sa len tak jedno rano zobudili a povedali si, ze sa nam nic traumaticke nestalo a nie, neda sa jednoducho len nasadit na tvar usmevik a vojst do krasneho zapadu slnka. Ono to fyzicky nejde. Tato kniha je vysmech a zahanbovanie ludi, ktori si uz beztak nakladaju, ze sa do neda a nechapu PRECO.

Na skutocnu pomoc (co sa urcite v tejto knihe nedocitate) je potrebne pracovat na sebe, vyriesit si minulost a zmierit sa sam so sebou a svojimi prezitymi udalostami. Je v poriadku poziadat o pomoc. Nie je nasa vina, co sa nam stalo, ale je nasa zodpovednost, co s tym spravime. Aj ked by sa zdalo, ze podobny message odovzdava tato kniha, nie je to ani zdaleka tak.

V niektorych pripadoch clovek naozaj nemusi byt traumatizovany. No ak niekto po trauamtickej udalosti ostane traumatizovany, nasa odpoved na to nemoze byt obvinovanie tohto cloveka, ze ma prirodzenu reakciu na negativny zazitok. Prave naopak, empatiou, sucitom a pochopenim sa mu snazime ukazat, ze zivot moze ist dalej aj napriek tomu, co prezil. V tejto knihe pan autor zmatie zo stola vsetky priznaky traumy a tvari sa, ze namiesto terapie by mal clovek len lusknut prstami a byt vylieceny. A ak to tak nedokaze spravit, na vine je obet, ze je neschopna, dokonca manipulativna (!!!). V jednom priklade autor obvinuje agorafobika, ze on vlastne NECHCE vyjst z domu, lebo kym je dnu, puta na seba pozornost okolia a keby sa odvazil vyjst von, bude niktos, prehliadnutelny jedinec. Ze keby sa dal carovne odstranit strach, ludia by si ho pytali naspat, lebo by stratili vyhovorku, preco nezit zivot. Vacsie somariny som uz davno necitala.

Na blizsii nahlad v com je tato kniha mimo, si mozete vyhladat Reddit post s nazvom "Do not read the book "The Courage to be Disliked". It contains terrible advice for trauma survivors" od uzivatela moonrider18. Rozobera konkretne citaty z knihy a preco su nepravdive / nebezpecne.

Tuto knihu neodporucam vlastne vobec nikomu. Su ovela lepsie knihy, ktore vam dokazu skutocne pomoct.