Ja, čo som nepoznala mužov

 Po záhadnej zemskej katastrofe sa ocitnú strážené v klietke iba ženy, ktorým sa podarilo prežiť. A medzi nimi dievča, ktoré nikdy nepoznalo mužov... "Malá" počúva rozhovory pokračovateliek dnešnej civilizácie a podľa ich rozprávania sa usiluje pochopiť ľudský život. Jej otázky smerujú k jeho podstate, ktorá sa akýmisi čudnými zákonmi stráca a s tým zaniká aj vnímanie toho, čo je na svete nevinné a pekné.
 Prekladom románu sa u nás predstavuje súčasná belgická literatúra, vážna autorka i nanajvýš vážna a aktuálna téma.
Recenzia:
O hľadaní človeka
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pripravilo pre čitateľskú obec skutočnú lahôdku. Pochádza z pera súčasnej belgickej spisovateľky píšucej po francúzsky Jacqueline Harpmanovej, povolaním psychoanalytičky, autorky niekoľkých desiatok románov publikovaných v popredných parížskych vydavateľstvách, ocenených mnohými prestížnymi cenami.
Jacqueline Harpmanová sa slovenskému čitateľovi predstavuje ako bravúrna rozprávačka. Zápletka románu Ja, čo som nepoznala mužov prináša už od prvých strán požadované prekvapenie. Po záhadnej zemskej katastrofe sa štyridsať žien bez pamäti ocitne v akomsi podzemnom väzení so záhadnými strážcami. Ženy nechápu, aký osud im je určený. Majú radšej každodennú rutinu biologických potrieb a banálne rozhovory o ničom ako pokusy o pochopenie, o ktorých vedia, že sú vopred odsúdené na neúspech. Je však medzi nimi jedno dievča, "malá", rozprávačka príbehu, ktorá otupenosť odmieta. Chce pochopiť. Táto túžba je v podzemnom živote žien prvou udalosťou, o ktorej sa oddá rozprávať. Odlúčenie od sveta je predohrou k dlhej ceste, k dlhému pochodu nezmánym svetom, ani nie nepriateľským, ale vo svojom mlčaní zaťato vzdorujúcim pokusom o dešifrovanie.
V tomto bode prestáva byť Harpmanovej román zručne vyrozprávaným príbehom s nádychom fantastiky a stáva sa nanajvýš vážnym a aktuálnym problémom hľadania človeka a jeho ľudskej identity. Autorka sa predovšetkým sústreďuje na vnútorný svet svojich postáv, na ich pocity, zapierania, túžby, duševné búrky a nebojí sa zahĺbiť ani do chúlostivých otázok ľudského bytia. No v centre jej záujmu stojí uvedomenie si svojej existencie, seba samého; to, že si hovoríme "ja".
Na začiatku diela je hrdinka definovaná cez iných, cez to, čo jej chýba (meno, spomienky) alebo čo nepozná (muži). Postupne sa mení na človeka, v ktorom prepukne túžba po poznaní. Chce preklenúť hrozivé vákuum diskontinuity, vytvorené znepokojujúcou stratou pamäti. Objaví "vec", ktorá ju môže spojiť so zvyškom ľudstva - písanie. Písanie ako tisícročné gesto odovzdávania je chápané ako odkaz budúcemu neznámemu čitateľovi, ktorý ak príde a prečíta si jej príbeh, v jeho mysli sa pre "malú" zrodí čas. Jej myšlienky prejdú doňho a zo spojenia týchto dvoch ľudí vzíde niečo živé, čo už nebude "malá", ale ani on - neznámy človek už nebude taký ako predtým, pretože príbeh, ktorý vkĺzne do jeho mysle, sa stane jeho súčasťou. "Malá" bude skutočne mŕtva až vtedy, keď nikto nikdy nepríde; keď stránky s jej príbehom zostanú neprečítané. Potom všetko zanikne.
Písanie nielenže formuje rozprávačku ako jedinečnú bytosť, no zároveň aj ako bytosť patriacu k ľudskému rodu; k tým, " čo, vzdávajú úctu mŕtvym" (s. 123). A moment spolupatričnosti sa utvrdzuje s čoraz väčšmi narastajúcou samotou.
Písanie teda umožňuje klásť otázky, smerujúce k podstate ľudského života a sveta. No podstata ľudského života sa jej akýmisi čudnými zákomni stráca a svet vyznieva ako svet bez racionálnosti a odôvodnenia. Tým sa rozprávačkina vonkajšia púť stáva púťou beznádeje s poslednými signálmi prítomnosti posledného človeka na svete, z ktorej však predsa len prebleskuje nádej. Nádej spojená s túžbou a potrebou objavovať, učiť sa, vedieť. To je pre hrdinku dobrodružstvo, ktoré ju láka prejsť z jedného konca sveta na druhý. Zvedavosť ako základná hybná sila; zvedavosť vo svete, kde nič nedáva zmysel, a predsa " spoznala som to, čo Thea nazývala krásou, na ktorú bol ich svet zrejme veľmi bohatý." (s.92)
Harpmanovej román Ja, čo som nepoznala mužov chutí ako dúšok polotajomného elixíru, ako čosi výnimočné napísané človekom o človeku pre človeka.
Eva Faithová, Knižná revue 14-15/2000