Položivoty

Knihu aj autorku som objavila vďaka literárnemu festivalu BRAK 2026 a vynikajúcemu vydavateľstvu Literárna Bašta, ktoré obohatilo moju knižnicu o nejeden podarený titul. Susanne Gregor je spisovateľka slovenského pôvodu žijúca v Rakúsku a tvoriaca v nemčine. Napriek tomu je téma jej posledného pisateľského počinu, Položivoty, úzko spojená so Slovenskom, konkrétne s jeho donedávna najznámejším vývozným artiklom opatrovateľkami, Pflegerinnen. Rozsahom neveľká kniha loví v hĺbkach psyché svojich postáv a na skromnom priestore rozohráva pomaly gradujúcu drámu. Tmavšie a tmavšie odtiene temnej. Nečudo, že viedenský Volkstheater nadšene siahol po knihe ako predlohe pre divadelnú inscenáciu.

Veľmi sa mi páčilo rozhranie svetov opatrovateľky Paulíny a jej „šéfky/majiteľky” Kláry. Obe tak iné, čeliace diametrálne odlišným výzvam, ale obe v niečom rovnako stratené a krehké. Knihy písané z rôznych pohľadov ma obvykle nadchnú do piatich strán a táto nebola žiadnou výnimkou. Človek sa dokáže okamžite ponoriť do sveta postáv, ktoré snáď okrem spoločného kyslíka v miestnosti nespája nič iné. Ambiciózna workoholička Klára, životom preskúšaná stoická opatrovateľka Paulína, cieľavedomá, sebestačná Irene úplne vykoľajená starnutím, útlocitný, zato milujúci manžel a otec Jakob, nedostupná dcéra Adele na prahu puberty.

Kniha nenásilne, bez kazateľského rozhorčenia, opisuje problémy brutálneho presadenia z jednej reality do druhej, ktorým sa turnusová práca opatrovateliek vyznačuje. Výborne nastreľuje problém hraníc a ľudskej dôstojnosti s ručením obmedzeným v podmienkach, keď prirodzená bariéra medzi zamestnávateľom a zamestnancom prakticky neexistuje. A samozrejme aj cenu v podobe odlúčenia od rodiny, ktorú opatrovateľky platia za dajme tomu obstojný zárobok.
Príjemný čitateľský zákusok, aj keď trochu temný ako Sacher.

Zaujímavý ponor do života opatrovateľky, aj porovnanie mentalít. Grafická úprava textu a ignorovanie pravidiel písania priamej reči robia knihu takmer nečitateľnou. Tento štýl 'jednej nekonečnej vety' ma neustále vytrhával z deja. Menej experimentovania s formou a viac úcty k slovenskému pravopisu by príbehu rozhodne prospelo