V roku 2014, keď Moskva založením proruských odštiepeneckých enkláv a okupáciou Krymu začala práce na demontáži Ukrajiny, ukrajinská dramatička a scenáristka Natalia Vorožbyt napísala hru Saša, vynes smeti. V tejto komornej hre sa navonok nič nedeje: kyjevská živnostníčka Kaťa (55) a jej tehotná dcéra Oxana (30) chystajú občerstvenie na pohreb a pritom spomínajú na zosnulého manžela a otčima Sašu (55). Dôstojník ukrajinskej armády zomrel na infarkt po tom, ako ho ponižoval nadriadený. Spomienky na mŕtveho sú živé aj doslova, keďže Sašov duch je v niektorých scénach prítomný a rozpráva sa so ženou a dcérou. Hovoria o tom, aký mali život. Čo bolo a čo nebolo, a ako sa malo udiať to, čo sa už zmeniť nedá. Vonku sa zatiaľ dejú veci nevieme, čo to je, len podľa strohých informácií a skutkov dvoch žien zisťujeme, že sa niečo chystá: Kaťa a Oxana si pre prípad, že nebude plyn ani elektrina, kúpia kotol na tuhé palivo, ktorým vykúria dom a dá sa na ňom aj variť. Robia si aj zásoby: dve vrecia zemiakov, vrece cibule, pohánku, drevo Aj benzínu toľko, aby vydržal do Varšavy, keby niečo. Ženy sa to obávajú aj vysloviť, my si dnes ľahko domyslíme, čo mali na mysli. Aj podľa toho, že Saša sa zo záhrobia chce vrátiť, aby bojoval za Ukrajinu.
Keď Natalia Vorožbyt hru písala, netušila, že po ôsmich rokoch bude vlastným životným príbehom útekom z napadnutej Ukrajiny dopisovať svoju hru a sama bude potrebovať benzín do Varšavy, na dvojdňovú jazdu do bezpečia. Zlé tušenie sa naplnilo a obrátilo sa na proroctvo. War in progress urobil z hry work in progress.