Referencia je jeden zo základných vzťahov medzi jazykovými výrazmi a mimojazykovými predmetmi, resp. medzi používateľmi jazyka a objektmi, o ktorých hovoria. Teória referencie sa zaoberá skúmaním vertikálnych vzťahov medzi jazykom a svetom. Referencia preto patrí medzi ústredné pojmy filozofie jazyka a analytickej filozofie, ktorá sa riadi nasledujúcou metodologickou maximou: ak chceš riešiť nejaký filozofický problém — napríklad z ontológie, epistemológie, etiky atď. — skúmaj jazyk, ktorým sa o tomto probléme vyjadruješ. Kniha sa zaoberá sémantickými a pragmatickými aspektmi referencie dvoch najvýznamnejších druhov singulárnych výrazov: indivíduových deskripcií, ale najmä vlastných mien. Argumentácia v knihe stojí na troch pilieroch: jedným je rozdiel medzi výrazovou a intencionálnou referenciou (ktorý je inšpirovaný Donnellanovým odlíšením referenčného a atributívneho použitia deskripcií), druhým je kompetenčné rozlíšenie teórie referencie a teórie významu a tretím je klasifikácia rôznych druhov vlastných mien so zreteľom na ich sémantické a referenčné správanie. Osobitnú pozornosť autor venuje Kripkeho pojmu rigidného designátora, ktorý je v centre moderného uvažovania o vlastných menách. V tomto kontexte autor analyzuje a kriticky sa vyrovnáva s viacerými známymi teóriami referencie (Millovou, Fregeho, Russellovou, Wittgensteinovou, Searlovou, Devittovou atď.), a formuluje svoje návrhy, ako vysvetliť význam a referenciu vlastných mien.
