Dvadsať rokov pod dohľadom ŠtB

Normalizácia. Zdanlivo sa nič nedialo. V skutočnosti tu vládla nedôvera, sledovanie, sliedenie, paranoja. Ste veriaci? Alebo dokonca kňaz? Majte sa na pozore. Ak chce verejne pôsobiť a navyše v Cirkvi, vlastne ste jednou nohou v base... Normalizácia. Obdobie, kedy to ani zďaleka nebolo u nás normálne. Zákon síce niečo dovoľoval, ale prax bola iná. Vyznávať vieru, učiť mladých, vzdelávať ich s princípmi katolíckej cirkvi bolo v tom období takmer trestné. Bolo „len“ treba nájsť to trestné.

Príbeh Mons. Bartolomeja Urbanca je dôkazom nezmyselnosti doby. Štyri spisy, množstvo sliedičov, donášačov, zápisy, svodky, záznamy. Výsluchy. Už síce nie drastické ako v päťdesiatych rokoch, ale zato otravné ako ovady. Čo robí? Čo hovorí? S kým sa stretáva? V našom štáte vládla iba zdanlivá sloboda vierovyznania. Kniha je svedectvom o absurdnosti systému. Mons. Bartolomej bol považovaný za nebezpečného, ale bolo treba nasadiť desiatky ľudí a spustiť celú mašinériu na sledovanie toho „nebezpečného“ človeka, aby na ňom našli niečo, čo by mohlo byť označené ako trestný čin. Tak veľkým nepriateľom bol pre vtedajší režim kňaz, ktorý učil podľa svedomia, nie v mantineloch, ktoré mu určila štátna moc.