Ľudia a doba

Čítaná

Jozef Mikloško ( RNDr., DrSc., Doc.) sa narodil v Nitre 31. 3. 1939, je ženatý, má 4 deti a 8 vnukov. Aktívne ovláda nemčinu, angličtinu, taliančinu a ruštinu. 1956: absolvent Jedenásťročnej strednej školy s maturitou 1960: absolvent Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, matematika – chémia 1960 - 61: stredoškolský profesor v Nových Zámkoch 1961 - 63: vojenská prezenčná služba v Lipníku nad Bečvou 1963 - 1990: vedúci vedecký pracovník na Ústave technickej kybernetiky SAV 1965 - 1968: absolvent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, numerická matematika 1970 - 1989: prednášateľ numerickej matematiky na MFF UK v Bratislave 1985 - 1990: vedúci Medzinárodného Bázového laboratória pre umelú inteligenciu Počas vedeckej činnosti publikoval 65 pôvodných vedeckých prác, asi 50 populárno-vedeckých článkov, bol autorom a spoluautorom 5 vedeckých monografií. Aktívne sa zúčastňoval na konferenciách a vedeckých pobytoch po celom svete. Pracoval v kresťanskom hnutí, najmä s mládežou, v rodinných spoločenstvách, publikoval v samizdatoch. 1989 - 90: podpredseda Rady KDH pre zahraničné vzťahy 1990 - 91: poslanec SNR 1990 - 92: podpredseda vlády ČSFR pre ľudské práva 1992: poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia 1993: podpredseda Helsinského výboru v SR 1993 - 95: prezidentský radca v Kancelárii prezidenta SR 1995 - 2000: tajomník komisie KBS: Spravodlivosť a mier 1995 - 2000: vydavateľ vo vydavateľstve DACO 1995 - 2000: predseda Nadácie F. Schillera – Spolupatričnosť pre ochranu života, vzdelania, kultúry, rodiny a ľudských práv 1994 - 2000: poslanec miestneho zastupiteľstva Bratislava-Petržalka, predseda komisie pre mládež, šport a vzdelanie 1996 - 2000: prednášateľ na Katecheticko-pedagogickej fakulte v Ružomberku 1997 - 2000: prorektor pre vedu, výskum a zahraničné vzťahy na Trnavskej univerzite, prednášateľ na fakulte Humanistiky a na Pedagogickej fakulte 1995 - 2000: člen Slovenského syndikátu novinárov (ročne asi 20 článkov v novinách) 2000 - 2005: veľvyslanec Slovenskej republiky v Taliansku, v San Maríne a na Malte 1996-doteraz: člen Spolku slovenských spisovateľov (päť prozaických diel: Prísne tajné – Ako sme boli malí, Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní a Lúčenie – v spoluautorstve s matkou Martou, v decembri 2006: Prísne tajné – Ako sme boli Taliani a Ktorého si, Mária, do neba vzala – v spoluautorstve s M. Čerňanskou a D. Mikloškom) 2005-: dôchodok 2006-: predseda Združenia katolíckych vydavateľov Slovenska

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.