Napísať báseň bolo pre mňa kedysi nočné dýchanie. Sedela som na posteli, všetci spali a ja som písala, čo cítim. Mala som dvadsať. Písala som na notový papier, lebo môj milý hral na husle a ja som túžila byť romantickým rytierom a zložiť mu k nohám ódu na lásku, ibaže v notách som sa až tak nevyznala. Odkrývam práve kúsok zo mňa, lebo presne taká je povaha poézie. Odkrývanie, odhaľovanie toho najtajnejšieho a najintímnejšieho, čo v sebe nosí aj Marián Hlavatý.

Jeho básne popierajú stereotyp silného muža, ktorý si stráži svoje emócie z princípu, lebo je skrátka muž. Potešte svoju dušu paletou jeho slov, lebo tak ako je maľovanie podľa Da Vinciho poézia, ktorá je videná ale nepočutá, tak je poézia maliarstvom počutým, ale nevideným. Marián vám dáva šancu zastaviť dnešný zrýchlený svet a zhlboka sa nadýchnuť. Vaša duša to potrebuje. Vo svete je totiž príliš veľa nenávisti, hnevu a strachu. Zúfalo potrebujeme viac lásky, umenia a poézie. V tomto absolútne súhlasím s Melody Lee.

Barbora Kardošová