Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. Ale keď ich budete čítať bez melódie a hlasu, zistíte, že táto mestská, hravá, inteligentná poézia je zázoveň trochu smutná a nostalgická. Občas jemne morbídne pripomína memento mori (Človek nevie dňa ani hodiny / a zrazu ho presadia do hliny), ale najmä majstrovská. Kniha 100x Peter Uličný (alebo Amnestia v blázninci) navyše vychádza v ExEdícii, čo je elegantné výnimočné balenie autorov blízkych Kolomanovi Kertészovi Bagalovi a jeho vydavateľstvu.
(Denník SME, Magazín o knihách)

Žijeme časy, ktoré majú dosť ďaleko od poézie. Ak si ju teda veľmi nemôžeme dopriať v bežnom živote, doprajme si ju aspoň v pesničkách. Keby autori piesní rezignovali na takúto možnosť, bol by svet ešte šedivejší a surovejší, než v skutočnosti je. Ak by som mal parafrázovať názov nového albumu Richarda Müllera, už by sme si nemohli vychutnať tú magickú hodinu medzi psom a vlkom, preto je na svete poézia, a preto som sa snažil aspoň čosi z nej prepašovať aj na tento album.
(Peter Uličný)

S rozkošou paroduje, ale aj paráduje najmä mäsmédiá (Jack Rozprávač, Romeo a Fúria, Sedem spiatočných, Mária Televízia, Gina Lolofrigida). Berie si na mušku jazykové i názorové klišé, s ľahkosťou používa bohemizmy (= výrazy zo slovnej zásoby bohémov), anglicizmy, amerikanizmy, youtubizmy, facebookizmy, aby ich vzápätí zho(vä)dil: „Nevieš kto je FREE a kto len DUTÝ“. Vytvára nelogizmy i neologizmy (mužolapka, láskovičky), ale nie sú to lacné slovné hračky. Jeho parafrázy nie sú ani parou, ani frázami, aj keď sa s bravúrou pohybuje v labyrintoch frazeologizmov.
(Daniel Hevier)

Túto knihu možno považovať za plnohodnotnú básnickú zbierku. Uličný je zručný a nápaditý básnik, je mu vlastný jazykový humor a neobáva sa ani vyslovovania krutých právd. V jeho jazyku je neustále prítomná jemná irónia. A tá je zrejme tou najpravdivejšou “maskou človeka”.
(Martin Kasarda)