Na pomedzí škrupiny

V jednom z rozhovorov s príznačným názvom Báseň zobúdza spiaceho sa básnik Ivan Štrpka (1944) zamýšľal nad tým, či čitateľovi vôbec stojí za námahu odkrývať všetky sémantické vrstvy modernej poézie a tým podstupovať intenzívnu duševnú prácu. Tieto úvahy ho spontánne nasmerovali k formulácii akejsi primárnej funkcie poézie – znepokojovať, vnímať komunikáciu s textom ako dialóg, ktorý si síce vyžaduje vysoké mentálne sústredenie a aktívnu spoluprácu, no práve vďaka tomu je možné prekonať stereotypnosť myslenia, videnia, prežívania.
Pre Ivana Štrpku, jedného z trojice Osamelých bežcov (spolu s I. Laučíkom a P. Repkom), je poézia významovo viacvrstvovým, polyfónnym zaznamenávaním plynutia, prostredníctvom ktorého sa vyjadruje o svojom bytí vo svete, o existencii s druhými ľuďmi. Jeho poetický diskurz odzrkadľuje, ako tento zložitý, obojsmerný proces pôsobí, ako naň on sám nazerá, uchopuje ho, ako o ňom uvažuje. Táto kniha je pokusom objasniť základné mechanizmy a stvárňovacie postupy, vďaka ktorým sa Štrpkove uvažovanie premieta do textúry básne.
Štrpkova tvorba má niekoľko zásadných polôh. Prvou a dominantnou je filozoficko-analytická, poukazujúca na básnikovo zaujatie pricnipiálnymi existenciálami človeka, filozofickými, morálnymi i etickými otázkami o slobode, zodpovednosti, bytí s druhými, znepokojení, niekedy až úzkosti. Štrpka tieto impulzy vnímavého ľudského idnivídua reflektuje a zaznamenáva napr. prostredníctvom esejizmu, úvahových pasáží, ktoré nachádzame najmä v jeho knihách z posledných rokov. V ranej tvorbe naznačenú problematiku zastupuje skôr lyrický protagonista inscenovaný najčastejšie do podoby dieťaťa, v debute princa, neskôr cestovateľa (pútnika), ktorý je vo svojom autentickom, stereotypmi a konvenciami nezaťaženom bytí nostiteľom základných etických hodnôt a posolstiev.
Naznačené aspekty, ktoré sú s mnohými ďalšími rozvinuté v tejto knihe, usilujúcej sa odkryť Štrpkovu autorskú stratégiu a nahliadať na jeho tvorbu ako na viacspektrálny komplex vytvárajúci a ponúkajúci zaujímavé súvislosti, umožňujú prijať básnikove texty nie ako definitívy, ale ako dynamickú, procesuálnu sémantickú sieť rozvíjajúcich sa významov a vzťahov, pri ktorej čitateľ spolu s básnikom pochybuje, spochybňuje, váha, kladie si otázky. A práve v tom spočíva osobitosť a najvyššia hodnota Štrpkovej poetiky – svojmu čitateľovi dovoľuje uchopiť báseň ako možnosť.