Svetlo a ostrý zvuk z výboja boli také silné, že si všetci ľahli na zem. Prvý zareagoval tréner. Rozbehol sa za Jankom, kričal naňho, či je v poriadku, či žije. Hneď na to ho obstúpili všetci spoluhráči. Z rohovej zástavky zostali len malé, drobné kúsky a z mikiny len pár hrubších franforcov. Janko ležal na zemi, oči mal doširoka otvorené a chvíľku len tak naprázdno otváral ústa.
„Janko, si v poriadku?“ tréner sa zohol nad Janka a snažil sa pohľadom zistiť, či je zranený. Popravde sa zohol, aby sa presvedčil, či je vôbec živý, veď ho zasiahol blesk.
„To čo bolo. Videli ste to?“ povedal Janko s úprimným prekvapením v hlase a pohol sa, aby sa postavil.
„Lež, Jano, lež! Nehýb sa, nesmieš sa ani pohnúť, hneď volám záchranku,“ takmer kričal tréner na Janka.
„A prečo?“ Janko sa nechápavo obzeral po spoluhráčoch.
To ale na neho začali hovoriť všetci naraz, že sa nesmie ani pohnúť, lebo ho zasiahol blesk a môže byť zranený. Po krátkej chvíľke to Janko nevydržal, vyskočil na nohy a doslova musel kričať.
„Čo vám všetkým šibe? Veď keby ma trafil blesk, bol by som mŕtvy. Vyzerám snáď na to, že som mŕtvy?“
Nastala krátka pauza, keď jeden z chlapcov ukázal na Jankove kopačky.
„A kde máš šnúrky?“