Lásky o piatej

Čítaná

Martina Monošová sa narodila 26. apríla 1972 v Trenčíne, ale za svoje rodné mesto považuje pôvabné mestečko Stará Turá (v Trenčíne bola pôrodnica). Vyštudovala dizajn na Fakulte architektúry STU v Bratislave, kde ju učili takí významní umelci ako akad. maliar J. Bubák (autor prvej emisie slovenksých bankoviek) a akad. sochár A. Vika. Od detstva inklinovala ku všetkým druhom umenia, od kreslenia, hudby až po písanie. Na strednej škole viedla školský časopis Kontakt a s prvými poviedkami vyhrala niekoľko študentských literárnych súťaží, no prvej uverejnenej poviedky sa dočkala až počas vysokej školy v časopise Dotyky (1990). Po skončení vysokej školy odišla v r. 2000 na rok ako au-pair do Anglicka a z tejto skúsenosti napísala svoje prvé dva romány. Jej prvotina Lásky o piatej vyšla sponzorsky v r. 2005 a tému opérstva ňou vniesla do slov. literatúry ako prvá. Lásky o piatej vyšli v r. 2012 ako reedícia vo vyd. Marenčin PT. Voľné pokračovanie, román Anglické prebúdzania, v ktorom sa príbeh mladej au-pair Petry završuje, vyšiel v r. 2006 vo vyd. Petrus. Od r. 2007 - 2009 žila spolu s manželom v čarovnom belgickom meste Mons, kde napísala svoj tretí román Klišé, ktorý originálnym spôsobom popisuje trojuholník manželskej nevery. Vydalo vyd. Ikar v r. 2010. Tento spôsob popisu manželskej nevery sa potom v najbližších rokoch odrazil v tvorbe aj ďalších slov. spisovateliek populárnych románov. Od r. 2009 sa profesionálne venuje písaniu kníh, okrajovo tiež interiérovému, módemu a grafickému dizajnu. Ďalšia tvorba: Zlodeji bozkov (2012, vyd. Ikar), príbeh mladučkej fotografky, pracujúcej v v obchodnom dome, Sladké sny (2013, vyd. Marenčin PT), príbeh úspešnej speváčky v strednom veku, ktorej svetom otrasie nevhodná láska k podstatne mladšiemu mužovi, Lekcie z nenávisti (2013, vyd. Marenčin PT), detektívny príbeh s mierne erotickou zápletkou o zákulisí sveta zlatokopiek a zbohatlíkov. Tento román vyšiel aj v českom preklade Lekce z nenávisti (2014, vyd. Brána), Miluje-nemiluje, idem! (2014, vyd. Marenčin PT), príbeh dvoch žien od mladosti až po zrelú dospelosť, ktorých osudy sa odohrávajú na pozadí prelomových zmien slovenskej spoločnosti od r. 1989 až po r. 2014, Perly tej druhej (2014, vyd. Marenčin PT), príbeh mladej ženy, nešťastne zaľúbenej do ženatého muža. K väčšine svojich kníh si navrhla aj obálku. Okrajovo píše blog o výtvarnom umení (od parížskej „haute couture“ až po estetiku), o cestovaní a vyjadruje sa tiež k celospoločensky otáznym témam. Zbiera porcelán, rada cestuje, zaujíma sa o keramiku, fotografovanie a ezoteriku. Miluje klobúky a živé kvety. Od r. 2006 je Martina Monošová členkou Spolku slovenských spisovateľov. Všetko ostatné sa dočítate na stránke: www.martinamonosova.sk autor fotografie: Peter Frólo

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.