Smrť v Štiavnici

(1977) – po talianskom gymnáziu študoval na VŠMU filmovú réžiu, na PEVŠ Mediálne štúdiá a zároveň absolvoval štúdijné pobyty a stáže v Taliansku, Francúzsku a v USA. Debutoval básnickou zbierkou Kúsok môjho srdca (2000) s predslovom Blahoslava Hečka. Neskôr mu vyšla kniha Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, ktorá je mixom poézie a prózy. V roku 2017 publikoval prvý prípad Kornela Karoviča, investifatívneho fotografa, pod názvom Šelmy a hyeny (pseudonym Peter Tigrov), preložený aj do češtiny. Potom mu vyšlo knižne päť ďalších krimirománov s Kornelom Karovičom Smrť na Zlatých, Smrť v Štiavnici, Smrť v kostole, Smrť v tatrách, Smrť v Gemeri a ďalšie sú v príprave. Okrem krimi píše Peter Gašparík aj umeleckú prózu. Román Ružová vila (2023) je autobiogracko-faktografický román s prvkami beletrie, ktorý sa venuje osudom jeho rodiny z matkinej strany v priebehu dvadsiateho storočia. Gašparík sa tiež venuje aj réžii. Natočil celovečerné dokumenty Tereza – Náboj lásky (2019) o vzťahu matky k postihnutej dcére, Stopy – Boje v Banskej Štiavnici (2023) o hľadaní starého otca - odbojára a politika. Venoval sa i pekladom (Nestíham alebo ťažký život štátnej úradníčky (2013) – spolu s Terezou Gašparíkovou, Svet zázračných živčíchov (2015) a tiež podnikal.

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.