Príbehy z naftalínu

Narodený v nesprávnom čase (13. 2. 1932) a v nesprávnej rodine, od pubertálnych začiatkov si vypracoval umný systém pseudonymov. Podľa časopisu RAK „najpopulárnejší neznámy autor“. Pod jedným dôveryhodne znejúcim menom vydal Haškovou Lipnicou ocenený súbor humoresiek Netypické príbehy (1963), pod iným po rokoch malú monografiu o Dušanovi Polakovičovi (1987) a pod vlastným menom debutoval v roku 1999 knihou O stručnosti. V roku 2003 konečne vydal dlhoočakávanú knihu humoresiek Príbehy z naftalínu (podtitul Humoresky 1963–1977), v ktorej uverejnil prózy zo starých, časom zažltnutých rukopisov a niekoľko aj z Netypických príbehov. K jeho záľubám patrí publikovanie doslovov – počnúc Bretom Hartom cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera (ale aj Marka Twaina, Michaila Zoščenka, Karla Čapka a Lasicu so Satinským) – nehovoriac už o prekladaní, najmä z nemčiny (Zweig, Werfel, Enzensberger) a o množstve časopiseckých príspevkov. No ešte predtým ho stihli (žiaľ, pod vlastným menom) vyhodiť z vysokej, a kým narukoval na jednu zo šácht kladnianskeho revíru, „zrastal s robotníckou triedou“ v Preme Stará Turá. Po návrate do civilu bol trinásť rokov redaktorom Kultúrneho života, resp. Mladej tvorby a po príchode bratských tankov vďaka úspešnému lobovaniu Milana Lasicu rok a kúsok riaditeľom Divadla na korze. Nasledujúcich dvadsať rokov normalizácie prečkal bez možnosti písať i prekladať; živil sa ako obchodná referentka, aby sa nakoniec vynoril ako starecky ufrflaný námestník ministra kultúry.