Spodný bod svetla

Čítaná

Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, autor básnických zbierok Pramene svetla, 1977, Rozpätie jasu, 1983, Interpunkcia svetla, 1990, Spod hladiny kameňa, 2012, sa tentoraz prezentuje zbierkou, ktorej vnútorné napätie osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to tajomstvo bytia a smrti, na strane druhej hľadanie (i nachádzanie) blízkosti toho druhého v najrôznejších podobách a situáciách. Východisko, ktoré autor ponúka, je skôr ťaživé ako optimistické. Tragika človeka sa viaže s tragikou cesty k poznaniu. Pravdaže, básnik – na rozdiel od deduktívnych filozofických textov – nevyslovuje definície.
Tazberíkove básne narábajú skôr s tušením bytia. Autor neraz nachádza príčinu problému v samotných slovách, ktoré akoby odopierali básnikovi možnosť odkrývania spomínaného tajomstva bytia a smrti. Ale v tom je aj paradox: napriek skepse, ktorú má autor voči slovám, ovláda ich na vysokej úrovni. Vyjadruje sa významovo jasne, dá sa hovoriť o presnom chirurgickom reze slova. Sú to básne, ktoré sú filozofiou života a smrti. Aj tam, kde autor píše o vzťahu k žene, si kladie bytostné otázky: kto som ja? Kto je ten druhý? Vieme to?