Nová kniha významného amerického filozofa a teológa ponúka pozoruhodný príspevok do večnej diskusie o „viere a neviere“, v ktorom možno nájsť širokú škálu podnetov inšpirovaných duchovnou skúsenosťou ľudstva a jej konfrontáciou s myšlienkovým svetom značnej časti našich súčasníkov. Autor vychádza zo skutočnosti, že ateisti aj veriaci zažívajú tú istú „temnú noc“, v ktorej akoby necítili Božiu prítomnosť a konštatuje, že konflikt medzi vierou a pochybovaním nevychádza z objektívnych rozdielností, ale z odlišných prístupov k nepoznanému. No nevyhýba sa ani priamej polemike so silne znejúcimi názormi zástancov ateizmu, akými sú napríklad Dawkins, Dennett, Harris, či Hitchens. Na základe svojej dlhoročnej vedeckej činnosti, ako aj svojich osobných zápasov o vieru, Novak prostredníctvom racionálnych argumentov ukazuje, že duchovná perspektíva naozaj poskytuje najuspokojujúcejšie odpovede na večné otázky o zmysle bytia. Veriť je niekedy problém, ale napriek všetkému viera ponúka jedinú plne koherentnú odpoveď na ľudskú skúsenosť, či už v osobnej rovine alebo z aspektu vývoja ľudskej spoločnosti.
V doslove knihy M. Novak uvádza:
Hlavnou tézou tejto knihy je, že ateisti a veriaci v Boha môžu a mali by začať slušný a argumentmi podložený dialóg o otázkach, ktoré sú dôležité pre všetkých: Kto v skutočnosti sme? V čo môžeme dúfať? Ako máme žiť?
Tvárou v tvár týmto otázkam stoja ateisti aj veriaci v podobnej temnote. Ateista Boha nevidí – ale ani veriaci. Ak existuje Boh, o akom židia, kresťania a mnohí deisti tvrdia, že existuje, takéhoto Boha nedokážu postihnúť oči, uši, chuť, hmat či čuch. Ani predstavivosť či pamäť. Dokonca ani jasný a rozlíšiteľný pojem. Ako nás naučili všetci starovekí myslitelia, jediné poznanie Boha, ktoré máme skrze rozum, je temné – via negativa, t. j. dosiahnuté usudzovaním z toho, čo Boh nemôže byť. Priame empirické poznanie o Bohu môže byť len o falošnom Bohu.
…
Svet ľudskej skúsenosti človeka veriaceho v Boha a ateistu nie je až taký odlišný. Veriaci, podobne ako neveriaci, konfrontujú svoju túžbu po spravodlivosti s krutou absurditou, s ktorou sa každodenne stretávajú. Často stojíme spolu tvárou v tvár absurdnu. Ak je všetko nezmyselné, nespravodlivosť nie je anomáliou. Keby bolo všetko spravodlivé, v živote by bolo menej absurdity. No práve smäd po spravodlivosti spojený so skúsenosťou krutej absurdity v nás vytvára pocit absurdna.
…
Touto neveľkou štúdiou som sa však podujal na oveľa skromnejšiu úlohu. Chcem požiadať ateistov, aby prestali s „pohrdlivou literatúrou“, ktorou sa snažia vylúčiť veriacich v Boha z akejkoľvek vážnej vzájomnej diskusie. Chcem požiadať veriacich v Boha, aby ateistov uznali za bratov a sestry, ktorí sú niekedy hlasom vyjadrujúcim myšlienky skryté v zákutiach našej vlastnej duše. Boha nevidí nielen ateista, ale ani veriaci. Obaja musia žiť v temnote. Obaja sa musia snažiť pochopiť – na základe mnohých indícií zhromaždených z rôznych zdrojov – kto vlastne sú v tomto šírom vesmíre, v tejto neveľkej časti vesmíru, na tejto otáčajúcej sa modrozelenej zemeguli, možno bezvýznamnej medzi galaxiami, asteroidmi, vyhasnutými planétami a mŕtvymi mesiacmi.
Kto sme?
Bolo by dobré, keby sme to vedeli. Dokonca aj temnota, v ktorej sa snažíme pochopiť svoj život, nás takto zjednocuje. Buďme dobrí jeden k druhému.
