Román určený deťom, ktorým zverujeme do rúk budúcnosť.
Dvanásťročný Jonas žije vo svete riadenom prísnymi pravidlami. Všetko je tam dokonale zorganizované a bezpečné – človeku pridelia meno, rodičov, partnerov i povolanie. Všetci sú si rovní, všetci žijú v dostatku a preto tam nie sú vojny, zločiny, nik necíti bolesť, strach, neistotu. Ten, kto pravidlá nedodržiava, môže byť prepustený.
Jonas však stojí pred veľkou udalosťou - práve on má sa stať strážcom spomienok, príjemcom pamäte minulých generácií. Postupne sa dozvedá o bolesti a utrpení, no aj o kráse, láske a priateľstve a začína chápať, že jeho spoločenstvo žije príjemný život za cenu úplnej absencie citov a možnosti voľby. A s týmto vedomím nedokáže svoju úlohu prijať.
Svoj román venovala Lois Lowry „Všetkým deťom, ktorým zverujeme do rúk budúcnosť.” Román určený vnímavým dospievajúcim aj dospelým, bol preložený do viac ako tridsiatich jazykov a autorka zaň získala niekoľko cien. Na niektorých amerických školách bol zaradený medzi povinné čítanie, na iných naopak zakázaný.
Prečo? Pretože je to kniha, ktorá deti vedie k tomu, aby okolitý svet neprijímali automaticky, aby sa oň zaujímali, premýšľali, kládli si otázky a hľadali odpovede. Aby si uvedomili, že pravidlá, ktoré nás majú chrániť, nás môžu zároveň ochudobňovať a pripraviť o slobodnú vôľu.
O filme:
Dlho očakávaná dráma a srdcový projekt Jeffa Bridgesa Darca (The Giver) bude otváracím filmom Medzinárodného filmového festivalu Cinematik, ktorého 9. ročník sa uskutoční v dňoch 10. – 15. septembra v Piešťanoch. Film nakrútil skúsený režisér Phillip Noyce (Hry patriotov, Zberateľ kostí) známy tým, že aj filmy s nádychom akcie dokáže nakrútiť s citom a bez prehnanej pompéznosti. V hlavných úlohách sa predstavia Jeff Bridges, Meryl Streep, Alexander Skarsgård, Katie Holmes alebo Taylor Swift. Film bude mať premiéru 10.9. 2014.
Darca je iný ako moje predošlé knihy. Vedela som to už pri jeho písaní. Nikdy som nemala rada sci-fi a preto som to do tejto kategórie nikdy neradila, aj keď mnohí ľudia, ktorí radi veci upratujú do nejakých kategórií, ho tam radia. Je to ale kniha, ktorá sa odohráva v budúcom čase. Pre mňa to bolo také isté ako písať realistickú beletriu. Vytvorila som to miesto, vytvorila som hlavnú postavu, ktorou je chlapec, ktorý bude mať o chvíľu 12 rokov, tu žije a takéto to tam je. A pretože je to v budúcnosti, je to tam pomerne iné ako to, kde teraz my žijeme. Nie v zmysle technológií, to som neriešila. Skôr sa z toho vyvinulo miesto s mnohými komplikovanými pravidlami, ktoré slúžia na to, aby svet, v ktorom chlapec žije bol veľmi bezpečný a pohodlný.
Lois Lowry
Darca
Jonas sa zasmial od radosti a vydýchol, aby videl, ako sa mu vlastný dych zráža pred očami. Potom sa pozrel dolu, ako mu povedal darca. Videl svoje vlastné ruky, opäť pokryté snehom, ako zvierajú lano. Videl si nohy, ktoré posunul nabok, aby sa mohol pozrieť na sánky pod nimi. Ohromene na ne hľadel. Tentoraz tie sánky mali – a mali to stále, nech žmurkal, koľko chcel – tú istú tajomnú vlastnosť, ktorú malo na chvíľočku aj jablko. A Fionine vlasy. Sánky sa však nemenili. Jednoducho boli – nech už to bolo čokoľvek.
Jonas otvoril oči a bol ešte stále na posteli. Darca ho pozorne sledoval.
„Áno,“ povedal pomaly, „videl som to na tých sánkach.“
„Vyskúšajme ešte niečo. Pozri sa tamto, na knižnicu. Vidíš ten úplne najvrchnejší rad kníh? Ten na polici za stolom?“
Jonas ho vyhľadal pohľadom. Zahľadel sa na knihy a ony sa zmenili. No tá zmena prišla len na okamih. O chvíľu bola preč.
„Stalo sa to,“ povedal Jonas, „tým knihám sa to stalo, no hneď to aj zmizlo.“
„Tak mám teda pravdu,“ povedal darca, „začínaš vidieť červenú farbu.“
„Prosím?“
Darca si povzdychol. „Ako to vysvetliť? Kedysi dávno, v čase, z ktorého pochádzajú spomienky, malo všetko nielen tvar a velkosť tak ako aj teraz, no mali aj vlastnosť, ktorá sa volala farba.“
„Farieb bolo mnoho a jedna z nich sa volala červená. To je tá, ktorú začínaš vidieť. Tvoja kamarátka Fiona má červené vlasy – vlastne sú dosť výrazné; hneď som si ich všimol. Keď si spomenul Fionine vlasy, bol to pre mňa kľúč, ktorý mi napovedal, že pravdepodobne začínaš vidieť červenú farbu.“
„A tváre ľudí? To, čo som videl na slávnosti?“
Darca pokrútil hlavou. „Nie, koža nie je červená, ale má v sebe červené tóny. Kedysi dávno – uvidíš to sám v ďalších spomienkach – boli časy, keď mala koža mnohé iné farby. To bolo pred tým, ako sme prešli na rovnakosť. Dnes má každý takú istú farbu kože a to, čo si videl, boli jej červené tóny.
Keď si videl, že tváre naberajú farbu, pravdepodobne nebola taká sýta a hlboká ako jablko alebo vlasy tvojej kamarátky.“
Darca sa zrazu uškrnul. „Nikdy sme úplne nezvládli rovnakosť. Predpokladám, že genetickí inžinieri majú stále čo robiť, aby vychytali všetky muchy. Fionine vlasy ich musia privádzať do vývrtky.“
Jonas počúval a veľmi sa snažil porozumieť. „A sánky?“ povedal.
„Tiež boli červené. No nezmenilo sa to, darca. Proste to tak bolo.“
„Lebo je to spomienka na časy, keď farby boli.“
„Bolo to také – och, prial by som si aby bol jazyk presnejší! Červená bola taká krásna!“
Darca prikývol. „Áno, je.“
„Vidíš ju stále?“
„Vidím ich všetky. Všetky farby.“
„Budem ich aj ja vidieť?“
„Samozrejme. Keď prijmeš spomienky. Máš schopnosť vidieť neviditeľné. Potom získaš múdrosť, spolu s farbami. A omnoho viac.“
Jonasa v tej chvíli ešte múdrosť nezaujímala. Boli to farby, čo ho fascinovali. „Prečo ich nemôžu vidiet všetci? Prečo farby zmizli?“
Darca pokrčil plecami. „Náš ľud si to vybral. Vybrali si rovnakosť. Pred mojím časom, pred časom pred ním, dávno a dávno predtým. Vzdali sme sa farieb vtedy, keď sme sa vzdali aj slnečného svitu a zrušili sme všetky rozdielnosti.“
Na chvíľku sa zamyslel. „Získali sme kontrolu nad mnohými vecami. No mnohých iných sme sa museli zrieknuť.“
„Nemali sme to robiť!“ povedal Jonas pevne.
Darca vyzeral zaskočený istotou Jonasovej reakcie. Potom sa nakrivo usmial. „Veľmi rýchlo si prišiel k tomu záveru,“ povedal. „Mne to trvalo mnoho rokov. Tvoja múdrosť sa dostaví pravdepodobne oveľa rýchlejšie, než prišla moja.“
