Medzivojnový muž

Horákova prvá prozaická práca Medzivojnový muž neprešla sitom normalizačnej edičnej politiky a uviazla kdesi v húštine redakčnej manulatúry. Časť z nej sa však našla a teraz má vydavateľskú premiéru. Medzitým ju autor stihol prepracovať do divadelnej podoby a martinské divadlo ju aj inscenovalo. Pravda, premenou na drámu sa stratil pôvodný jazyk, konštitutívny znak Horákovho prozaického umenia; vzniklo iné dielo. Viac šťastia mal s dvoma novelami Zánik dialektu a Kurz jazyka (knižne vyšli pod spoločným názvom Súpis dravcov) a s ďalšou rozsiahlou novelou Cukor.

Ťažisko týchto próz je tiež v jazyku; ten vysúva jednotlivé príbehy na poetickú rovinu či na rovinu grotesknosti a humoru. Je tu prítomná aj smrť, ale tá v tomto kontexte len dodáva životu hlbšiu dimenziu. Próza Medzivojnový muž, ktorá zostala dlho v rukopise, tiež bazíruje na originálnom jazyku. Sila a presvedčivosť príbehu vyviera z napätia medzi zážitkom a neosobným, vecným štýlom. Tak sa síce zotrela zážitková bezprostrednosť, ale posilnil sa racionálny a intelektuálny rozmer prózy. Vznikol odstup prekonávaný trvalou autorskou empatiou. Spomínaná poetickosť nemá u Horáka prameň v emocionalite. Autor je racionalista a konštruktér, vyhýba sa priamočiarosti a uplatňuje rafinovanú jazykovú okľuku, ktorá však mieri do samého stredu ľudskej existencie. Merané vývinovými hľadiskami znamenali Horákove prozaické aktivity závažný vklad, pretože v nich autor ďalej rozvíjal produktívne metodologické a ideové podnety zo 60. rokov.