Kysuce – severozápadný región Slovenska hraničiaci s dvoma štátmi. Na západe s Českou republikou a na severe s Poľskom. Pomenovanie dostal podľa rieky Kysuca, ktorá je prítokom Váhu. Kraj je ohraničený pohoriami lemovanými riekami. Na západe sú to Javorníky, na severe Moravsko-sliezske Beskydy, na východe Kysucké Beskydy s najvyšším vrcholom a zároveň symbolom Kysúc – Veľkou Račou. Časť južného územia pokrýva Kysucká vrchovina. Charakteristickým obrazom Kysúc boli a stále ešte sú horské lúky, lesy, pastviny, polia a malé drevené domčeky.
Hranice v blízkosti regiónu môžu pre neho mať pozitívny vplyv v podobe obohatenia v kultúrnej a v ekonomickej oblasti, ale i negatívny vplyv, ak sa stane objektom expanzívnej politiky cudzieho národa či štátu. V 20. storočí sa Kysuce stali predmetom záujmu najmä severného suseda – Poľska. Už na konci 19. storočia na základe prác niektorých poľských a českých jazykovedcov, ktoré tvrdili, že goralské obyvateľstvo žijúce predovšetkým na severe regiónu je poľského pôvodu, začali sa o kraj a jeho populáciu intenzívnejšie zaujímať poľskí vedci a nadšenci.
Český lingvista Alois Vojtěch Šembera v 70. rokoch 19. storočia vypočítal, že na Kysuciach žije viac ako 24 tisíc Poliakov.1 V skutočnosti podľa sčítania ľudu v Uhorsku v roku 1900, v čase tuhej maďarizácie, v okrese Čadca uviedlo slovenčinu ako svoj materinský jazyk 97,36 % (31 497 z celkového počtu 32 365) populácie, pričom k inému nešpecifikovanému jazyku (teda teoreticky i k poľštine) sa hlásilo 0,5 % (175) obyvateľstva.2 Podobne dopadli Orava a Spiš, kde tiež žili Gorali. To však poľskej inteligencii zaoberajúcej sa touto populáciou nebránilo v pokračovaní hlásania tézy o tisíckach Poliakov obývajúcich Slovensko. Spor o národnostnú príslušnosť Goralov pretrváva medzi slovenskými a poľskými vedcami dodnes. Prenáša sa i do prác historikov, ktorí cez jeho prizmu interpretujú jednotlivé fakty a udalosti, hoci otázka etnicity zmieneného obyvateľstva by mala byť skôr predmetom záujmu lingvistov, etnológov a sociológov.
Poľský záujem o slovenských Goralov dosiahol svoj vrchol po prvej svetovej vojne, keď Varšava žiadala pripojenie území s týmto obyvateľstvom k obnovenému Poľsku, čo sa jej z veľkej časti podarilo presadiť. Pokračovaním snáh o hraničné zmeny a ich druhým vrcholom sa stal čas po podpísaní Mníchovskej dohody, keď poľská strana dosiahla svoje. Vtedy sa poľské ašpirácie stali osudnými už i pre Kysuce. Na rozdiel od hraničných zmien po prvej svetovej vojne, ktoré sa dotkli len Spiša a Oravy, bolo v roku 1938 odkrojené aj z tohoto regiónu.
Predkladaná publikácia sa venuje práve tomuto obdobiu v časovom rozpätí od jesene 1938 do septembra 1939, keď sa hranica na Kysuciach vrátila na pôvodné miesto. Čitateľ bude mať možnosť nazrieť do zákulisia vzniku sporu, sledovať jeho priebeh a dôsledky pre slovensko-poľské vzťahy, pre postihnutý región, najmä však pre obyvateľstvo rozdelených obcí Svrčinovec, Čierne a Skalité, ktorých časti sa stali na 9 mesiacov súčasťou iného štátu.
Keďže skúmaná problematika bola dosiaľ vo veľkej miere obchádzaná slovenskou aj poľskou historiografiou, práca sa opiera predovšetkým o archívne pramene slovenskej a poľskej proveniencie, kroniky, dobovú tlač a výpovede pamätníkov. Z literatúry to boli najmä spomienkové práce účastníkov sledovaných údalostí a odborné texty historikov Ladislava Deáka, Ivana Žilinčíka, Róberta Stenchláka, Milice Majerikovej, Mečislava Boráka a Marka Deszczyńského.
