Väčšinou čítam iba romantické príbehy a YA knihy. Občas mi však do oka padne aj nejaká "odborná" literatúra, ktorej nedokážem odolať. Zatiaľ sa v tomto štýle u mňa favoritkami stali Francúzske spisovateľky. Respektíve sú to Američanky, ktoré sa presťahovali do Paríža.

Prvou knihou bola Moje ulice v Paríži, v ktorej autorka opisovala život vo Francúzsku, medziľudské vzťahy, históriu ulice, na ktorej býva, chute a tradície Francúzov.

Tentokrát som sa začítala do príručky, ako vychovať dobré dieťa. Autorka knihy sa taktiež z Ameriky presťahovala do Paríža kde ju po narodení prvého dieťaťa prekvapilo, že iba to ich je také neposlušné. Francúzske deti totiž poslušne sedia pri stole, jedia to čo rodičia len v menšej porcii (vrátane zeleniny a rýb), neskáču rodičom do rozhovoru, vedia počkať, spia celú noc, slušne zdravia, vedia sa samé zahrať a okrem go?ter (popoludňajšieho zákusku) nemaškrtia.

Ale, ako je to možné? Každý z nás predsa vie, že deti nedokážu dlho obsedieť, vyžadujú si pozornosť, zvyčajne sa do jedného roka v noci často budia a neznášajú zeleninu. Nuž, Francúzi sa riadia jednoduchým CADRE, čo je v podstate rámec, súhrn pravidiel. Ten rodičia deťom nastolia už krátko po narodení a ony ho rešpektujú. S výnimkou B?TISE (malej nezbednosti), ktorú im rodičia odpustia.

To a mnoho ďalšieho nájdete v tejto skvelej knihe, ktorú autorka napísala po vlastnej skúsenosti so svojimi tromi deťmi a najmä po mnohých rozhovoroch a pátraniach medzi Francúzskymi rodičmi, priateľmi ale aj psychológmi a lekármi.

Ja svoje deti ešte nemám, no už teraz viem čo robiť aby bolo moje dieťa iné a poslušnejšie, ako deti, ktoré vídam okolo seba. Vždy som milovala všetko spojené s Francúzskom a ich výchovne metódy stoja aspoň za vypočutie. Možno sa nebudú páčiť každému, možno vám prídu tvrdé a kruté, no podľa mňa sú cestou k tomu aby som na ne nemusela každú chvíľu vrieskať a upozorňovať ich aby sa nehádzali v zúrivosti o zem (ako je to napríklad aj pri mojej malej sestre).

jeden americký extrém výchovy verzus francúzko-európsky štýl výchovy. Ale ako matka nie som naklonená a neuznávam metódu vyplakania. To, že francúzky systém umožňuje dať dieťa do jasiel už od 3-4 mesiacov je síce fajn, ale veľa mamičiek ani nemusí pracovať a je doma, áno, venujú sa sami sebe. Tak isto sa mi nepáči, že franc.zdravotníctvo NEpodporuje dojčenie (prispieva k tomu aj ich mentalita a postoj voči dojčeniu, ako k niečomu podradnému, nespoločenskému a nehodnému).
Páči sa mi na ich systéme, že školstvo je 4x do týždňa (žiaľ, nie práca).
Ešte dávam plus za spôsob, akým možno deťom ponúknuť špenát. U nás sa to ujalo a deťom veľmi chutí, dokonca si to pýtajú. Manžel recept ešte vylepšil, určite odporúčam vyskúšať :
špenát uvariť s ryžou=špenátová zelená ryža-pridať cesnak a podľa chuti olivový olej. Chuť bude jemná, skoro ako pesto.
Inak čo sa týka výchovy, na trhu je omnoho viac lepších kníh, takže toto je len tak okrajovo, ak nechcete mať vrúcnejší vzťah s deťmi.