Keď sme sa lúčili s deväťnástym storočím, spolu s ním sme sa lúčili so spoločnosťou, ktorá nepotrebovala psychológiu. Spoločenský poriadok bol založený na blízkom vzťahu, vzťahu medzi manželkou a manželom viazanom náboženskými normami, vzťahu medzi matkou a dieťaťom bez príchute nutnosti odchodu do zamestnania, vzťahu medzi výrobkom a jeho tvorcom (väčšinou mužom), vzťahu medzi kupujúcim a predávajúcim, vzťahu medzi faganmi na ulici a ľuďmi kričiacimi z okna na nich a pod. Jednoducho, pár desaťročí späť do minulosti, na ktoré si možno spomínajú naši praprarodičia, boli vzťahy medzi ľuďmi bližšie a aj keď sa ľudia možno sami dobre nepoznali (aspoň v zmysle súčasnej už zažitej psychologickej terminológie a zamerania na seba), nemáme poznatky o tom, že by (vypukle) trpeli niečím (nedostatkom či nadbytkom), na riešenie čoho by musel existovať odborník/odborníčka.
Časy sa však zmenili a v spoločnosti sa začali diať veľké zmeny, ktoré museli mať dôsledky aj pre konkrétneho človeka. Postupne sa do popredia záujmu dostali hospodársko-ekonomické záležitosti, ktoré „človeka pracujúceho“ nutne vytŕhali z bezpečia blízkych vzťahov známych svojou kompenzačnou silou. Človek ostával relatívne dlho sám a ako sa hovorí, začala mu vysychať miecha. Dokonca sa dostal pod paľbu imperatívov, ktoré mu nakazovali, aby sa zameriaval predovšetkým na seba, svoje potreby a aby si ich napĺňal produktmi, ktoré mu ponúkal stále sa rozrastajúci trh. Od 20. rokov 20. storočia, s nástupom smutných džezových melódií, sa v spoločnostiach euro-amerického charakteru začal výrazným spôsobom udomácňovať individualizmus spojený s osamelosťou človeka a vpádom psychopatologických diagnóz do zdravotných záznamov vtedajších ľudí.
Súčasne so zvyšujúcim sa počtom neriešených psychických problémov sa, najmä v Spojených štátoch amerických, zvyšuje počet terapeutických škôl a súkromných terapeutických praxí. Pozícia psychológa (takmer výlučne muža, nutne pátrajúceho po tom, čo tomu človeku je) sa v tomto období upevňuje a odpovedá tak na spoločenskú objednávku tohto povolania.
Stále menej ľudia o sebe samom komunikujú s ostatnými, stále menej sa cítia istí vo svojich rolách, ktoré sa rýchlo menia. Sú stále menej zakorenení a stále menej si uvedomujú, kým vlastne sú. Vlastná identita je výrazným spôsobom relativizovaná vplyvom spoločenských vplyvov a očakávaní. Súčasná sociológia začína nad týmto smerovaním zalamovať rukami a hrozí sa stavu, ktorý nazýva anómia. Preto sa nemôžeme diviť tomu, že ak stretneme človeka, ktorý má v sebe pretlak emócií daný negatívnou životnou skúsenosťou a začne jasne a zrozumiteľne hovoriť o svojich problémoch bez ohľadu na to, či sa to hodí alebo nie, stojíme v úžase nad jeho odvahou a schopnosťou sebaodhalenia a priam ho začíname považovať za novodobého hrdinu.
Nechcem bagatelizovať ani hyperbolizovať situáciu spoločnosti a situáciu človeka. Verím tomu, že úcta a slzy nie sú devalvovanými hodnotami, ktoré sa z času na čas objavia, aby nám pripomenuli, že potreba poznávať iných ľudí takých, akí naozaj sú, je nám prirodzená.
Vyjadrujem presvedčenie, že spoločnosť (teda my, ľudia) nezabudne pri revízii svojich hodnôt na odosobnenie sa od odosobnenia a dôrazom na vzťahy (v sociológii nazývanom tiež sociálny kapitál) sa pripodobní psychológii (a psychodiagnostike) v tom najéterickejšom okamihu, kedy psychológovia/psychologičky zostúpili z piedestálu odborno-statusovej nadradenosti a začali s ľuďmi spolupracovať (v zmysle humanisticko-transcendentálnej tradície) na spoločnom cieli, ktorý sa nazýva dôvera.
